Tou zásadou malo byť striedanie stavieb rôznych typov, starých stavieb s novými a striedanie stavieb na rôznych kontinentoch. No a práve to predstavovanie stavieb z rôznych kontinentov som akosi neustrážil, tak to teraz napravujem. V dnešnej časti nášho seriálu predstavíme starodávne stavebné dielo, ležiace na africkom kontinente. Abú Simbel.
Problémy s prepismi mien
Priznám sa, že písanie o stavbách, ležiacich v krajinách, v ktorých sa nepoužíva latinka, mi často spôsobuje problémy s prepisom vlastných mien. Anglické prepisy, s ktorými sa v podkladoch stretávam najčastejšie, sa niekedy odlišujú od prepisov, aké sú zaužívané u nás, a novšie prepisy sa niekedy odlišujú od tých starších. Tento problém mi nastal aj pri príprave tejto časti. Dva skalné chrámy, ležiace na území archeologického náleziska Abú Simbel v Egypte, dal totiž postaviť faraón, ktorého meno má niekoľko podôb: Ramesse, Ramesses, Ramesés (grécky) i Ramzes (latinsky).
Ramesse II. Veľký
Pretože v novšej slovenskej literatúre sa zväčša používa tvar Ramesse, budem ho používať aj tu (aj keď zo školských čias si matne spomínam, že tento faraón bol v učebniciach spomínaný ako Ramzes). Skalné chrámy v Abú Simbel dal postaviť faraón Ramesse II. Veľký, ktorý sa narodil okolo roku 1303 pred naším letopočtom. Väčšina egyptológov predpokladá, že tento faraón vládol Egyptu od roku 1279 do roku 1213, teda plných 66 rokov.
Najmocnejší i samoľúby
Ramesse II. je považovaný za najväčšieho a najmocnejšieho z vládcov starovekého Egypta, pričom mal povesť samoľúbeho a vystatovačného muža. Tento panovník dal postaviť množstvo monumentálnych stavieb. Spomedzi nich vynikajú práve dva skalné chrámy, ktoré dal faraón postaviť pri príležitosti 30. výročia svojho nástupu na trón. Výstavba chrámového komplexu trvala približne dvadsať rokov. Chrámy sú postavené v Núbii, na juhu Egypta, neďaleko hraníc so Sudánom. Miesto nebolo vybraté náhodne, pretože impozantnými stavbami chcel panovník takpovediac ohúriť svojich južných susedov a posilniť vplyv egyptského náboženstva v regióne.
Vytesali ich do skaly
Obidva chrámy v Abú Simbel sú (resp. boli) vytesané priamo do skaly Veľký chrám má priečelie široké 35 metrov a vysoké 30 metrov. Chrám siahal do vnútra skaly do hĺbky až 63 metrov. Všetky štyri kolosálne sochy na priečelí Veľkého chrámu zobrazujú samotného faraóna. Sochy sú vysoké 20 metrov a faraón má na nich na hlave dvojitú korunu Horného a Dolného Egypta. Jedna zo sôch prišla o hlavu pri zemetrasení v roku 27 pred n.l.
Manželka a deti sú menšie
Pri nohách spomenutých obrovských sôch sú menšie sochy, ktoré siahajú približne po kolená faraónových sôch. Tieto menšie sochy zobrazujú Nefertari (to bola hlavná manželka faraóna), kráľovnú-matku Mut-Tuy, dvoch prvých synov a šesť prvých faraónových dcér. Na hornom vlyse fasády je rad 22 opíc so zdvihnutými končatinami, čo pravdepodobne má predstavovať ich modlitbu k vychádzajúcemu Slnku. Na samotným vchodom do vnútra chrámu je socha slnečného boha Re-Harachteja (tento boh je v anglickej literatúre nazývaný Ra Harakhti) so sokoľou hlavou.
Pilierová sála
Hneď za vstupom do chrámu je veľká pilierová sála, v ktorej je osem pilierov so sochami. Táto sála je dlhá približne 18 metrov a široká 16,7 metra. Sochy, vysoké približne desať metrov, zobrazujú zbožšteného Ramesseho ako boha Osirisa, panujúceho nad podsvetím. Sochy na jednej strane majú na hlave bielu korunu Horného Egypta, zatiaľ čo sochy na druhej strane nesú dvojitú korunu oboch Egyptov.
Výjavy z bojov
Basreliéfy na stenách tejto sály zobrazujú výjavy z vojenských akcií, ktoré faraón viedol. Po stranách sály boli vytesané veľké skladové priestory, do ktorých sa ukladali obete bohom a obradné predmety. Z pilierovej sály sa vstupuje do predsiene, v ktorej sú štyri piliere. Na týchto pilieroch sú scény, zobrazujúce Ramesseho a Nefertari s posvätnými člnmi bohov Amona-Re a Re-Harachteja. Z predsiene sa vstupuje do malej vnútornej svätyne. Na zadnej stene tejto svätyne sú do skaly vytesané štyri sediace postavy: Re-Harachtej, zbožštený Ramesse, Amona-Re a Ptaha. Re-Harachtej, Amon-Re a Ptah boli hlavnými božstvami tej doby a centrami ich kultu boli Heliopolis, Théby a Memfis.
Ožiarené dva razy do roka
Os chrámu bola orientovaná tak, že dva razy do roka (20. októbra a 20. februára) slnečné lúče prenikli až do svätyne a ožiarili skulptúry na jej zadnej stene, s výnimkou sochy Ptaha. Tento boh bol spájaný s podsvetím a preto musel vždy zostať v tme. Menší chrám bol postavený približne sto metrov na severovýchod od Hlavného chrámu a bol zasvätený bohyni Hathor a hlavnej faraónovej manželke, Nefertari. Bolo to len druhý raz v dejinách starovekého Egypta, že chrám bol zasvätený kráľovnej. Na priečelí tohto chrámu je vytesaný rad sôch, zobrazujúcich kráľa (faraóna) a kráľovnú.
Rovnaká veľkosť sôch
Prekvapujúce je to, že ide o jediný prípad v egyptskom umení, keď majú sochy kráľa a kráľovnej rovnakú veľkosť. Obidva chrámy boli postupom stáročí zabudnuté a nakoniec ich zasypal piesok. Pred úplným zabudnutím ich zrejme zachránil švajčiarsky cestovateľ a orientalista J.L. Burckhardt, ktorý sa do Egypta vracal zo sudánskej Gondoly. Burckhardt si všimol z piesku vyčnievajúci vlys Hlavného chrámu a o svojom objave informoval talianskeho cestovateľa G. Belzoniho. Ten sa vybral na miesto nálezu, ale na prvý raz nebol schopný nájsť vchod do chrámu.
Po piesku voda
Podarilo sa mu to až pri jeho druhej návšteve v roku 1817. Piesok z priečelia bol však úplne odstránený až v roku 1831. Po záchrane komplexu spod piesku začal chrámovému komplexu hroziť ďalší živel, a to voda. Keď egyptská vláda zistila, že ani Asuánska priehrada nedokáže zvládnuť ničivé nílske záplavy, rozhodla sa postaviť tzv. Veľkú priehradu, za ktorou sa postupne začala vytvárať veľká vodná nádrž (Násirovo jazero). Stúpajúca vodná hladina tohto rezervoára však hrozila zaplaviť Abú Simbel. Tlak svetovej odbornej i laickej verejnosti na záchranu chrámov viedol nakoniec k pravdepodobne najväčšej záchrannej akcii v dejinách modernej archeológie.
Záchrana trvala štyri roku
Dňa 14. novembra 1963 sa UNESCO, Egypt a USA dohodli na premiestnení skalných chrámov na bezpečnejšie miesto. Chrámy boli rozrezané na kvádre s hmotnosťou okolo 20 ton (údaje o počte kvádrov sa rôznia, najčastejšie sa uvádza, že ich bolo približne tisíc) a potom boli opäť poskladané len o 180 metrov ďalej, ale o 65 metrov vyššie než pôvodne stáli. Celá operácia prebehla od roku 1964 do roku 1968 a stála okolo 36 miliónov dolárov. Chrámy sú dnes súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO (pod názvom Núbijské monumenty). Mimochodom, komplex Abú Simbel je podľa legendy pomenovaný podľa chlapca, ktorý novodobých objaviteľov privádzal k miestu zasypaných chrámov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
