tu i životnú partnerku - kostýmovú výtvarníčku Danicu Hanákovú. Jozef Horváth.
KOŠICE. "Divadelný život ma ovplyvňoval už od detstva," vraví čerstvý šesťdesiatnik, pre ktorého boli dosky znamenajúce svet druhým domovom. "Môj otec spieval v opere. Na predstavenia som sa pozeral z ťahov divadla, kam ma otec prepašoval. Dodnes si pamätám celé časti opier, ktoré boli vtedy uvádzané."
Na konzervatórium ísť nemohol - bol veriaci
Po predstaveniach sa u Horváthovcov stretávali rôzni významní umelci. Rád k nim zašiel Anton Matejček, Ladislav Neshyba, Július Regec... "Práve skrz nich sa u mňa formovala láska k hudbe i k opere. Už vtedy som spieval v kostolnom zbore Dómu sv. Alžbety, kde hosťovali mnohí významní speváci. Napríklad vo svete dobre známy poľský tenor Boleslav Pawlus či Gaetano Bardini."
Mladý Jožko, samozrejme, ako syn speváka chodil odmalička na klavír a učil sa hrať aj na organe. Na konzervatórium však ísť nemohol.
"Hudba ma veľmi bavila a bol som fanatikom do divadla, no otec rozhodol, že pôjdem na priemyslovku. Chcel, aby som mal maturitu. A keďže rodičia boli veriaci a ja som chodil na náboženstvo i miništrovať, čo bolo pre vtedajší režim neprijateľné, bolo jasné, že dostať sa na umeleckú školu je pre mňa nemožné."
Hoci mu štúdium na konzervatóriu, po ktorom tak túžil, nevyšlo, ďalej sa venoval svojim vášňam - hudbe i divadlu. "Keď som mal 18 rokov, robili konkurz do Divadielka pod kupolou, kam ma prijali. A práve tu som sa stretol so všetkými významnými ľuďmi, čo divadlo i muziku v Košiciach vtedy robili. Pôsobil tu režisér Oto Kaťuša, Ďuro Szabadoš, Ali Brezovský či Betka Štrkulová. Mojím posledným predstavením pred odchodom na vojnu bola kabaretná hra Cézar od Voskovca, Wericha a Ježka. Potom prišli naši 'drahí osloboditelia' z východu a juhu a divadlo skončilo."
Košice, liaheň hudobníkov
J. Horváth bol i pri tom, keď Košice "ovládol" bigbít. "Boli začiatky 60. rokov, keď mi otec kúpil prvú gitaru, dal som dokopy partiu chalanov, ktorým učaril bigbít a začali sme cvičiť. Hoci sme zbožňovali Beatles, Rolling Stones či The Shadows, prvá pesnička, ktorú sme už ako kapela hrali, bola známa Dajana," smeje sa dnes Jozef, ktorý rád spomína na vystúpenia v Olympii. "Dole bola krčma a hore sála, kde sa robila prehliadka kapiel z pivníc. V každej pivnici na Hlavnej ulici totiž cvičila nejaká kapela. Stále tam bol niekto, kto tú latku dvihol vyššie a ostatní sa mu potom snažili priblížiť. Košice boli v tom čase liahňou hudobníkov. Pôsobili tu Laco Gerhard, Laco Trop, Szabadošovci, Bergerovci... Párkrát som si zadžemoval s Tropom, so Szabadošovcami a Bergerovcami sme sa stretávali u nich v byte. Pre nás mladších hudobníkov to bola ohromná škola."
Chcel byť slávnym muzikantom
Po vojne šiel J. Horváth na skusy do Prahy. "Myslel som si, že pokorím svet, že budem slávny hudobník. No prišlo tvrdé sklamanie a zistenie, že s týmto štýlom hudby sa v Prahe počas normalizácie nepresadím. Hral som síce s ľuďmi ako Peter Novák či Viktor Sodoma, poznal som Karla Kryla... No tí hrali vtedy v ilegalite, tak som sa radšej vrátil domov do Košíc."
Od nežnej veľa očakával
Tu ho zastihla i nežná revolúcia. "Pôsobil som v krajskom koordinačnom centre VPN a veľa som od tej zmeny očakával. Už pred novembrom sa ľudia, ktorí nesúhlasili s politikou, stretávali na rôznych úrovniach. Niektorých spájala viera, iných celková nespokojnosť a nedostatok slobody prejavu. Boli to hlavne umelci, ktorým bolo diktované, čo smú a čo nie. Dnes už možno málokto uverí, no dostávali sme zoznamy piesní, ktoré sa nesmú hrať! Stretávali sme sa teda v klube architektov a v rôznych hudobných kluboch, čítali
filozofov, rôzne samizdaty a literatúru prúdu hippies. Už rok pred nežnou bolo vo vzduchu cítiť chvenie a atmosféru revolúcie. Každý mal nádej, medzi ľuďmi panovala eufória a vynikajúce vzťahy. To trvalo možno ešte rok po páde komunizmu, kým sa tam neinfiltrovali ľudia z rôznych oblastí, ktorí si pod rúškom VPN chceli naplniť svoje osobné ambície. A opäť sa medzi ľudí vrátila lož, faloš a pretvárka. Preto som po roku z VPN odišiel," vraví J. Horváth, ktorý vraj síce celkom sklamaný nie je, no cíti sa zneužitý, že presviedčal ľudí o niečom, čo sa nesplnilo.
A opäť sa medzi ľudí vrátila lož, faloš a pretvárka. Preto som z VPN odišiel."
Človek by nemal nikdy nič ľutovať
Hoci ako mladík mal obrovské sny a plány, neľutuje, že celý svoj život napokon prežil v Košiciach. "Poviem vám to na príklade. V roku 1968 som mal spolu s kamarátom vízum do Kanady a Austrálie. On odišiel, ja som napokon ostal tu. Písali sme si a priznám sa, trochu som mu závidel. Bol úspešný a finančne dobre zabezpečený. Pred 8 rokmi však celú jeho rodinu zničilo tornádo. On už nie je medzi živými a ja si život užívam. Človek by nemal nikdy nič ľutovať, lebo osud je nevyspytateľný."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
