Hm, hm

Chcem sa poďakovať všetkým daňovým poplatníkom Európskej únie, že svojou troškou prispeli k obnove krásnej historickej pamiatky.

Nevidel som ju síce, ale to nie je dôležité.

Poďme však pekne po poriadku. Som na dovolenke na krásnom ostrove Kréta v Stredozemnom mori. Je to úžasné miesto s upravenymi plážami na severe a vysokými pohoriami v strede. Vybral som si stredisko Rethymno a urobil som dobre - prítulné mestečko s uličkami talianskeho typu, kde sa po západe slnka možete celé hodiny blukať sem a tam, ponúka všetko, čo si duša dovolenkára môže želať. Vyvaľovanie na jemnej piesočnatej pláži, kúpanie v čistom mori, športové zábavky i množstvo reštaurácií, barov a kaviarničiek. Okrem toho aj niekoľko kultúrnych pamiatok.

Na jeho západnom cípe sa rozprestiera rozsiahla pevnosť, ktorú založili Benátčania a po nich získala aj meno. I vybral som sa na prechádzku jeden večer, keď som sa dosýta okúpal a poopaľoval, ba ešte som stihol aj čosi, respektíve tri taniere, pojesť. Trochu histórie sa mi zachcelo, a tak som si vykračoval hore brehom, lebo pevnosti múdro stavali na kopčekoch, aby mali doďaleka vyhľad. Pred bránami opevnenia ma vítala veľká tabuľa so známym logom.

"Táto pamiatka bola v rokoch 2000 - 2006 zrekonštruovaná v troch etapách aj vďaka peniazom z fondov Európskej únie. Celková suma činí bla bla bla..."

Chvályhodné, pomyslel som si a nedočkavo som sa pohol k bráne. Skúšal som ju otvoriť, ale - nešlo to.

Brána do benátskej pevnosti, pýchy Rethymna, bola zatvorená. Pevnosť, o ktorej nám sprievodkyňa cestovnej kancelárie rozprávala 20 minút, bola nedobytná! Ani čoby ukrývala tých Európou preinvestovaných 554 493 eur!

Ej bisťu, vravel som si, čo sa stalo? Veď slnko ešte svieti? Vidno je aj na vzdialený ostrov Santorini, prečo ma nechcú pustiť dnu?

Na dverách bol prilepený papierik, nepomerne menší ako okázalá tabuľa Európskej únie. "Zákaz vstupu po 18.15," hlásal v štyroch jazykoch, pochopiteľne aj vo francúzskom, lebo oni rozumeju iba svojmu.

Pohundral som chvíľu, ale potom pochopil.

Zišiel som dole na rušnú pešiu zónu. Bolo pol ôsmej a sympatická ženuška práve rozkladala pojazdný stánok s orieškami a cukrovou vatou. Pristúpil som k nej a keďže som voľačo z gréckych slovíčok pochytil, hovorím jej láskavým hlasom: "Evantia, prečo otváraš svoj stánok v tomto nevhodnom čase? Vari len nechceš zarobiť? Naozaj ťa vedú také primitívne pohnútky, nehodné Európy 21. storočia? Prečo si nepredávala cukrovú vatu v čase najväčších páľav, keď sa všetky deti čľapkali v mori a utŕžila by si veľké hovno?"

Evantia na mňa pozrela podozrievavým okom, ale nepovedala nič a ďalej si chystala svoj prenosný butik.

Opodiaľ pozýval do svojho lokálu urastený Christos. Podišiel som k nemu a vravím mu: "Zle činíš, chlape jeden nedotovaný. Vtedy si mal pozývať, keď tu nikto nechodil, keď sa pred horúčavou pod slnečníkmi schovávali. Teraz? Aké umenie je niekoho odchytiť, keď sa tu špacírujú stovky turistov? Zavri svoju reštauráciu, nebuď až tak nechutne vtieravý, maj svoju hrdosť!"

Ani on ma nepočúvol, a popravde, možno mi ani nerozumeli. Christos iba zakričal kolegyni cez ulicu: "Evantia, okaimenos ton ekapse o ilios!"*

Ach, vy osprostetí súkromníci, kedy konečne dostanete rozum? Je to naozaj tak, že bez dotácií nikdy nezmúdriete?

*Chudák, spálilo ho slnko.