Boli to drviče na rudu, valchovacie mlyny pre tkáčov, kulo sa v nich železo, vyrábal plech, tepal cín a pod. Rozšírili sa aj na obchodnú činnosť s drevom, lebo mlyny slúžili aj ako píly.
Pracovali pre mnohých remeselníkov, napr. v 14. storočí využívali služby mlyna košickí tkáči nielen na spomenuté valchovanie, ale aj na bielenie, pretože pri ňom bolo aj bielidlo. Niektoré mlyny vlastnilo mesto aj v 19. storočí a ak preň neprinášali výrazný prínos z prenajímania, predalo ich väčšinou tomu, kto ich mal prenajaté.
Najprv vodný, potom parný pohon
Jedným z takýchto mlynov bol aj papierový mlyn v Čermeľskom údolí. V ňom začal podnikať jeden z členov rodiny výrobcov papiera - Michalíkovcov. Boli pôvodom z Gelnice. Najstarší syn Karol Michalík bol takmer dve desaťročia majiteľom papierne a jeho syn Karol Michalík st. nastúpil do košického mestského papierového mlyna ako obchodník v 30. rokoch 19. storočia. Po desiatich rokoch si mlyn prenajal a modernizoval ho novými strojmi, takže keď postúpil nájom po dohode s mestom svojmu synovi, tiež Karolovi, v r. 1862, výroba bolo zdokonalená a rozšíril sa sortiment, jeho množstvo aj počet zamestnancov. Karol Michalík mladší papierový mlyn od mesta odkúpil a okrem strojov na vodný pohon začala papiereň pracovať na nových parných strojoch, dovezených zo zahraničia. Tým sa zvýšila denná produkcia papiera o tritisíc kilogramov. Vyrábal kancelársky, cigaretový a baliaci papier. Papiereň vyprodukovala 1 500 metrických centov papiera a celulózy. Najväčší bol podiel handier, ktoré vykupovali okrem v Abovsko-Turnianskej župe aj na Spiši, Zemplíne a Šariši. V papierni po zavedení parného pohonu pracovalo do 30 ľudí, prevažne žien a 7 detí. Papier mal odbyt v Budapešti, Debrecíne i v Srbsku. Pravidelne ním zásobovali priamo košické úrady, kníhkupectvá aj obchodníkov na vidieku. Nebyť požiaru v roku 1887, podnik by pracoval aj v ďalších rokoch, lenže Michalík nemal dosť finančných prostriedkov na jeho obnovu. Papiereň sa dostala do rúk veriteľov. Na čas sa dokonca zvýšila jej produkcia o 300 metrických centov - postupne sa znižovala výroba kancelárskeho aj cigaretového papiera a zostala iba baliaceho, aj tá klesla na 350 metrákov v roku 1894. Časom zanikla táto továreň a papierový mlyn, ktorý bol v Čermeli, sa stal už iba výletným miestom.
Papier vystriedali klince
Uhorsko 18. a 19. storočia v priemyselnej výrobe celkove zaostávalo, ale Košice boli vo vývoji tovární ešte za niektorými oblasťami v Uhorsku. Na okolí boli maličké železiarne napr. v Myslave, Jasove, ale obe skončili výrobu a zachovala sa železiareň v Košických Hámroch. Tamojšia produkcia nestačila zásobovať kovospracujúce remeslá v takej miere, aby sa mohli rozvíjať z väčších dielní na továrenský spôsob výroby. Tieto dielne kupovali železo najviac z Krompách a z Prakoviec. Bibliografia Hospodársky život Košíc uvádza, že za väčší železiarsky podnik v Košiciach v polovici 19. storočia sa považovala výroba klincov (hovorili jej klinčikáreň) tiež v Čermeľskom údolí. Založila ju účastinná spoločnosť na čele s V. Kollusannom a ďalšími a vybavila ju nenáročným, prevažne mechanickým zariadením. Po jeho zmodernizovaní J. Bauerom st. sa v tejto továrni spracovávalo železo pre budovanie železničných tratí. Bola to malá továreň a nemohla ani cenou ani kvalitou obstáť v tuhej konkurencii rakúskych a českých výrobcov. Prešla na výrobu klampiarskeho sortimentu a zámočníckych potrieb. V literatúre sa uvádza, že v továrni na klince sa vyrábali aj jednoduchšie poľnohospodárske stroje. Spomenutá publikácia Hospodársky život Košíc upresňuje, aké to boli stroje a spomínali ich aj potomkovia vtedajších gazdov, ktorí mali "sečkárne" na rezanie sečky pre dobytok z košickej klinčikárne. Vyrábali sa tam aj rezačky repy a iné potrebné no výrobne nenáročné stroje do gazdovstiev až do r. 1866 - vtedy továreň na klince premenovali na Čermeľskú továreň na poľnohospodárske stroje. O tri roky sa stal členom spoločnosti výrobca poľnohospodárskych strojov v Prešove E. Benczúr. Aj táto továreň používala na pohon sústruhov, brúsiek, vŕtačiek a iných strojov vodu a koleso, ako pred stáročiami mlyny na pílenie dreva na dosky, fošne, trámy. Vodné koleso malo výkon 12 HP (konských síl) a okrem obrábacíh strojov dodávalo energiu i piatim kováčskym vyhniam a píle.
Začiatky priemyselného podnikania
Z továrne vychádzali naozajstné poľnohospodárske stroje ako ručné mláťačky, čističky obilia s použitím gápľového pohonu, pluky, sejačky, odzrňovače kukurice, brány (na bránenie polí) a valce potrebné po sejbe. Klince sa prestali vyrábať v roku 1871, aj klampiarsky sortiment. Fabrike sa darilo, lenže v roku 1873 ju postihli finančné straty v dôsledku menového krachu vo Viedni. Roky 1872 - 74 boli veľmi stratové a účastinná spoločnosť nemala záujem investovať, čo sa dalo aj očakávať, lebo bola založená na desať rokov. Továreň odkúpila Müllerova strojáreň a zlievareň na Prešovskej ulici ešte r. 1872, zmodernizovala ju, ale úpadok bol taký, že účastinná spoločnosť predala Müllerove dielne na Prešovskej Fleicherovi a Schürgerovi, ktorí boli majiteľmi skladu železiarskych výrobkov Čermeľskej továrne na poľnohospodárske stroje. Fleischer dielne prenajal a po ďalších zmenách nakoniec r. 1879 prevzal dielne pod svoje vedenie a založil obchodnú spoločnosť Strojáreň a zlieváreň Fleischer a spol. To boli začiatky strojárskeho priemyselného podnikania, s ktorým je spojené aj meno K. Poledniaka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
