Mali sme celkom silné želiezka v ohni zásluhou dvadsiatkarov, ktorí upútali pozornosť na svetovom šampionáte. Pánik s Tatarom splnili svoju rolu výberom v 2. kole. Takže predsa len slovenské talenty nevymreli. Stále však platí, že nádeje spod Tatier nie sú najžiadanejším artiklom. Prichodí len nostalgicky spomínať na skvelého Gáboríka v roku 2000, ktorý patril na drafte medzi najžiadanejšie mladé esá. Ak porovnáme množstvo adeptov, čo sa upriamilo na hokej inde a u nás, vychádza značný nepomer. Preto si vážme aj omrvinky a verme, že títo chlapci sa uchytia a budú tvoriť budúcnosť národiaka. Mimochodom, problémy s mlaďou majú aj v iných krajinách. Trebárs i Rusi, Fíni, ale hlavne Česi. To by nás však nemalo uspokojiť, skôr naopak. Mali by sme navodiť tvorivú atmosféru formovania mladíkov a vytvoriť im také podmienky, aby sa vo svete hovorilo: Pozrite, čo dokázali Slováci! Projekt s dvadsiatkou zaradenou do extraligy si inde veľmi dobre všimli, lenže žiada sa k týmto krokom pridať ďalšie. Inak budeme Gáboríkov prienik, ale aj zápisy Tatara s Pánikom registrovať ako svetlé okamihy histórie, ktorá sa už sotva zopakuje.

Je dobré, ak bývalí hráči zostávajú v tomto športe a stávajú sa jeho funkcionárskou súčasťou. Je to dôkaz nielen ich inteligencie a schopností, ale aj toho, že majú vo svojom konaní iný rozmer. Posledným činovníckym "úlovkom" je Roman Kontšek, ktorý si sadol na manažérsku stoličku v Žiline. Človek, ktorý bol v pozícii hráča a potom sa stáva trénerom alebo manažérom, má veľkú výhodu, hoci mnohí, čo si to vyskúšali, zase hovoria i o zmiešaných pocitoch hlavne v počiatkoch, keď je im všetko ohromne bližšie, ako by si želali. Trebárs väzby na niekdajších spoluhráčov. Lenže i zábrany pominú, a o tom by veľa vedeli hovoriť i ďalší, napríklad Marek Topoli, ktorý zase pred časom presedlal na túto pozíciu v Spišskej Novej Vsi. Dôvody, prečo športovci sa neraz zo dňa na deň ocitnú v inej úlohe, sú rôzne. Niekedy zdravotné, inokedy osobné alebo skrátka príde taká ponuka. Pritom vekovo by ešte obstáli aj ako aktívni hráči. Treba mať na to nielen guráž, ale aj vlohy, a kluby si skôr vyhliadnu adeptov, ktorí by to mohli robiť. Lebo nie každý môže hrať hokej tak dlho ako 47-ročný Chris Chelios, ktorého Detroit vypoklonkoval, ale preňho to nie je dôvod na to, aby korčule zabalil do škatule. Sú také typy, ktoré "nevedia", kedy skončiť, a rozlúčku donekonečna odkladajú. Iné zase s tým seknú okamžite bez dlhšieho váhania.

Leto je obvykle vyhradené na rozličné rošády. V centre pozornosti sú najmä také, pri ktorých sa točia veľké peniaze. Fanúšikovia sú v napätí, ako to dopadne. Nedávno ešte Marián Hossa bojoval o Stanleyho pohár a teraz zase bojuje inak - o novú zmluvu s Detroitom. Pravdaže, obe strany majú rôzne názory na vec, milióniky len tak lietajú vzduchom. I Gáborík nevie, čo s ním bude. Doma je zase magnetom Pálffy. Lenže niekedy to horšie prežívajú priaznivci, než samotní hráči, ktorí si z ťahaníc nič nerobia a vedia, že ide o biznis a rituál, keď skoré tľapnutie si by vari ani nebolo namieste. Treba urobiť z toho poriadny obrad, lebo imidž hráča sa vytvára i takto.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.