bez maľovania si už svoj život nevie ani predstaviť. A k sedemdesiatinám, ktoré práve v týchto dňoch oslavuje, si želá okrem zdravia ešte hlavne veľa tvorivých inšpirácií.

KECEROVCE. Jeho talent rozvíjali velikáni ako Ladislav Čemický, Miloš Alexander Bazovský, Martin Benka, Ján Mudroch, Ľudovít Fulla či Rudolf Fila. Spomína na nich s láskou a vraví, že najdôležitejšie bolo pri štúdiách u týchto kapacít neflákať sa a tvrdo na sebe pracovať. Urobiť za prázdniny namiesto oddychovania dvesto portrétov nebolo ničím výnimočným. A keď mu z nich pochválili dva či tri, nebolo šťastnejšieho človeka pod slnkom.

Bozky vedel zahrať presvedčivo

Narodil sa v Martine - Vrútkach a ako sám vraví, umelecké gény podedil zrejme po maminej sestre. "Bola síce insitnou maliarkou, ale poznala sa s martinskými výtvarníkmi. Práve tam bola totiž liaheň talentov," začína spomínať pán Sklenár, ktorého však ako mladého chlapca "naverbovali" ako sľubný talent do mládežníckej zájazdovej scény martinského divadla. "Chodil som do školy, popri tom sme nacvičovali hry... Duchovným otcom tohto divadla bol práve pán Martin Benka. Otcov brat dokonca býval vedľa neho, takže sme sa poznali."

O tom, že nebol z cukru a dokázal sa vynájsť v každej situácii, svedčí aj príhoda z nacvičovania hry Figliar Matej. Bol tam vybraný do úlohy krčmára. "Hlavnú rolu však hralo také nemehlo, Zuzka mu bola milá a on sa k ničomu nemal. Tak som ho za scénou naprával, že ju musí trošku vášnivejšie bozkávať, nielen tak nemastno-neslano. Režisér to začul, stopol hru a ja som sa už videl, že ma okamžite vyhodia. Namiesto toho zo mňa urobili Figliara a už som potom hrával takmer samé hlavné úlohy," smeje sa maliar s priznaním, že on veru objímal vášnivo.

Benka sa zaňho prihovoril na prijímačkách

Popri bifľovaní scenárov sa občas zatúlal i do priestorov, kde sa vyrábali kulisy. "Raz za čas som si tam niečo nakreslil a pán Benka mi hovorí - Veď ty aj rád maľuješ. Ukázal som mu nejaké práce, usmernil ma a takto nenápadne som sa dostal na maliarsku dráhu."

Intenzívne sa o výtvarno začal zaujímať v rokoch 1956 - 57. "Pán Benka sa ma opýtal, či sa nepôjdem pozrieť na Vyššiu školu umeleckého priemyslu do Bratislavy. Tak som išiel a práve boli prijímačky. On tam zrejme aj brnkol a prihovoril sa, lebo ma nejako prekvapivo zobrali," smeje sa a vraví, že odvtedy sa už do jeho ateliéru nedostal. "Pán Benka ma už potom nechcel pustiť dnu a s úsmevom mi vravel: Do ateliéru ťa už nepustím, lebo odkukáš moje ťahy. (Úsmev.) Mám naňho len dobré spomienky."

Na priemyslovke ho učil najmä Rudolf Fila. Kto sa dostal až do piateho ročníka, automaticky študoval nultý ročník na Vysokej škole výtvarných umení. "To som už však bol ženatý s mojou Hedulkou, keď mi prišli papiere, že ma prijali. Bývali sme v Bidovciach a ako čerstvý ženáč som tam ani nechcel nastúpiť. Svokra mi však povedala: Keď ťa prijali, pôjdeš. Tak som išiel, no našťastie sa dalo dochádzať."

Na vysokej škole ho učil dva roky figurálnu kresbu Ladislav Čemický. "Volali sme ho Čemo. Na kresbu som však chodil aj k pánovi Zmetákovi, ktorý ma neskôr aj doma navštevoval. Pôsobil tam aj Ľudovít Fulla, ale potom odišiel a my sme vlastne boli akoby poslední mudrochovci." Najväčšími autoritami pre neho boli Čemický, Bazovský, Benka a Mudroch.

Medzi mladými mu bolo dobre

O bohémskom živote vraj však počas štúdií, či už na strednej, alebo na vysokej škole, nemohlo byť ani reči. "Ono sa to len zdá, že je to bohémsky život. Napríklad Rudolf Fila mal taký zvyk, že nám dal cez prázdniny robiť uhľové portréty. Tým, čo urobili päťdesiat, povedal, že mohli trošku viac. Ja som robil veľa, aj dvesto, ale keď mi z nich pochválil tri, bol to úspech."

Hoci neskôr manželke nevadilo, že študoval ďaleko od nej, predsa len, keď sa naskytla možnosť, prestúpil z VŠVÚ na katedru výtvarnej výchovy do Košíc.

"Aj tu boli kapacity, veď liaheň celého nášho výtvarného umenia bola na východe. Vojto Seliga, Dezider Milly, Gustáv Mallý, Jozef Bendík..."

Po skončení štúdií pôsobil ako vedúci architektov a propagácie v Chebe, no od roku 1970 celých tridsať rokov vyučoval na ŠUP-ke v Košiciach. A hoci sa mnoho umelcov sťažuje, že ich pedagogická činnosť odvádza od vlastnej tvorivej činnosti, túto svoju prácu miloval. "Ono sa hovorí, že kto nevie maľovať, ide učiť. Ale práve opak je pravdou. A mne bolo s mladými dobre, mladol som. Dodnes sa mi žiaci hlásia, stretávame sa, dopisujeme si... Keď ma žiak prerastie, je to len dobré. Žiak má mať totiž vždy polkrok náskok pred učiteľom. Inak by sme sa nikde nedostali."

Na Technickej univerzite v Košiciach dokonca istý čas vyučoval technológiu na katedre dizajnu a ako sám priznáva, veľmi ochotne dával i súkromné hodiny.

Zmeták obdivoval jeho "živé" krajinky

Celý život najviac inklinoval ku krajinomaľbe, hoci má rád aj mestské motívy s figuratívnou tvorbou. "Chodil som aj po vonku, bol som v Taliansku, Rusku, Amerike, ale nikde nie je taká krásna krajina ako u nás. Aj jedna výstava mojich diel niesla názov A predsa je Slovensko najkrajšie. Do mojich krajiniek a mestských výjavov sa však vždy snažím zakomponovať figúru, a tým ožívajú. Aj Ernestovi Zmetákovi sa to veľmi páčilo."

Za jedno z najkrajších miest na umelecké stvárňovanie považuje Košice. "Nikde inde som takéto malebné mesto na maľovanie nenašiel."

Smúti za Hedulkou

V ostatnom období sú jeho dni poznačené smútkom, lebo sa musel rozlúčiť s milovanou manželkou Hedulkou. Rád spomína na to, ako ju prvýkrát zazrel v podchode s rozpustenými vlasmi. "Netušil som, že toto krásne dievča raz bude moja manželka, ale veľmi sa mi páčila."

Ich stretnutie považuje za zásah osudu, pretože k nemu došlo, keď na rok prerušil štúdium, išiel založiť kresliarsku dielňu a hľadal kresličku. "Keby som vtedy nebol prerušil štúdium, možno by som skončil s najotrasnejšou babou. Hedulka bola skromné dievča z chudobných pomerov a ja som v Bratislave mal všelijaké slečny, baletku i huslistku, ale ani jedna sa jej nevyrovnala," spomína so smútkom v hlase umelec, ktorý sa bráni myšlienke zrealizovať v Košiciach výstavu svojich prác. "Stále ju po mne chcú, ale ja nechcem. Mali tu už totiž výstavy všelijaké kapacity, napríklad aj Jozef Fabini, a počul som i negatívne reakcie. Lebo tu sú všetci 'veľkí umelci'. V Amerike a vo Švajčiarsku, keď som mal výstavu, mi ľudia gratulovali a boli dojatí. A tu by plakali? Kdežeby," dodal maliar, ktorý sa však na komornejšie výstavy predsa len dá priateľmi presvedčiť, a tak sme v ostatnom období mohli jeho tvorbu obdivovať napríklad v súkromnej galérii VEBA či galérii Múza.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.