Vedela, že taký vzťah sa v živote dvakrát neopakuje a hodnotí ho ako to najsilnejšie, čo vôbec môže vzniknúť medzi mužom a ženou. Magdalénu Dietlovú naučil preslávený kráľ televizních seriálov, filmový scenárista a dramatik využiť každý deň naplno a veriť viac činom ako prázdnym slovám. O láske k nemu nám porozprávala v rámci návštevy Košíc pri príležitosti jeho nedožitých 80. narodenín na pozvanie košického Českého centra krajinskej organizácie Slovensko-český klub v SR. Tento projekt finančne podporilo Ministerstvo kultúry SR v rámci programu Kultúra národnostných menšín 2009.
Ste prototypom ženy, ktorá kvôli láske veľakrát riskovala a je teda ochotná urobiť kvôli nej čokoľvek. Vraj to máte v rodine, keďže aj vaša mamka sa vzdala kariéry operetnej speváčky, vy ste sa vzdali štúdia i manželstva... Zaujímalo by ma, či ste sa preto snažili radiť svojim deťom v otázkach lásky, alebo si myslíte, že to sa ani nedá?
- Viete, ja na rady veľmi nedám. Ja dám na činy. A deti, keď vidia, ako sa vy v živote chováte, akým spôsobom riešite svoje radosti i starosti, akým spôsobom sa správate, keď nastane v rodine katastrofa, ktorá sa z času na čas tiež dostaví, tak nemusíte nič vysvetľovať. Len nesmiete deti odstrkovať a musíte ich nechať pri k sebe aj v zložitých situáciách. Nesmiete ich posielať preč s odôvodnením, že sú na to ešte malé. U nás sa skrátka veci vždy riešili tak, že sme si všetci sadli okolo jedálenského stola a rozložili sme si problém na drobné. A aj keď k nemu každý mohol niečo povedať, riešenie nakoniec vyplynulo vždy samo. A moje deti si na to zvykli a dnes sa už tak správajú ku svojim deťom, pretože ja už mám vnúčatká.
Ako ste ale vy sama v sebe riešili to, že ste vždy do vzťahov išli, ako sa hovorí, po hlave? Skrátka ste len vedeli, že sa tomu neviete ubrániť a akýkoľvek odpor je zbytočný, preto ste podľahli?
- No na začiatku bola vždy veľká obava, že ten pretlak, ten úžasný pocit, ktorý človek má, keď sa ho zmocňuje okúzlenie z niekoho, koho stretol, nedopadne dobre. Odrazu v tom ale lietate a vôbec neviete, čo s tým. Pretože ten nápor emócií je taký strašný, že... (Úsmev.) Na to človek nikdy nie je pripravený a ja som si hlavne uvedomovala, že je to naozaj niečo výnimočné.
Že sa mi to napríklad už nikdy v živote neskôr nestane. A vlastne som mala pravdu.
Takže ste sa snažili odolávať pokušeniu, ale nešlo to...
- V návale emócii som si vlastne len dokola opakovala všetko, čo je proti. A môj muž tiež, pretože bol ženatý, mal dieťa a ja som bola vydatá a mala som dve deti. Tak dlho sme si to navzájom vyhovárali, až sme pochopili, že si to vlastne nevyhovoríme. Akoby sme sa tým, že sme sa chceli od seba vzďalovať, k sebe ešte viac približovali. A kto bol ďaleko pevnejší, takmer ako skala, to bol môj muž. Pretože skutočne vždy, keď som začala pochybovať, dokázal moje pochybnosti poľahky vyvrátiť. Vravel, že nech sa deje čokoľvek, na našej láske to nič nezmení. Stále ma utvrdzoval v tom, že náš vzťah je to najsilnejšie, čo máme a prežívame. A tak dlho mi to vysvetľoval, až som mu uverila až do bezvedomia. (Smiech.) A potom som sa rozviedla a vzala si ho.
To vaše obdobie presviedčania sa navzájom trvalo asi rok a pán Dietl bol údajne dosť iniciatívny v tom, ako vám dvoril...
- On proste vzal auto a prišiel do Ostravy aj potom, čo už prestal pracovať v Ostravskej televízii. Keď tam už nemal čo robiť. Takže všetci vedeli, že prišiel za mnou. Ostrava je pomerne malé mesto a ja, keďže som v televízii pracovala, som bola tvár verejná, každému na očiach. A ono to proste bolo neodolateľné. On ma tak strašne chcel, že sa nedalo uniknúť a ja som bola až po uši zamilovaná.
Keď sa na to pozeráte teraz s odstupom času, tak si rovnako pevne myslíte, že to bol pre vás ten ideálny partner? Čomu vás naučil? Na čo najradšej spomínate?
- Viete, bol to najsilnejší vzťah, ktorý som zažila. Ktorý vôbec môže existovať medzi ženou a mužom. Vtedy som mala 27 a on mal niečo okolo štyridsiatky, takže sme už obaja vedeli, čo robíme a obaja sme mali celkom funkčný vzťah za sebou. A povedala by som, že mi po ňom ostalo najväčšie citové a rozumové bohatstvo, ku ktorému som kedy v živote prišla. Človek musí pochopiť, že to nie je nikoho zásluha, to sa proste zišli dve bytosti, ktoré sa navzájom obohatili. Naučila som sa od neho hlavne to, že dôležitejšie ako slová, sú činy. Môžete hovoriť čokoľvek, ale potom musíte niečo urobiť. A on bol muž činu.
Bol vašou istotou, no keď odišiel, tak ste ju museli hľadať niekede inde. V čom ste ju našli?
- V práci. Pretože to bola ďalšia vec, ktorú som sa od neho naučila, že láska neláska, vzťah nevzťah, ráno sa musí vstať a pracovať. Pokiaľ nenapísal svojich 15 stránok, tak od toho nevstal, a keď to doobeda nestihol, tak si k tomu poobede sadol znovu. Proste tú kvótu, ktorú si sám stanovil, aj naplnil. A ešte naviac popoludní pracoval na nejakej ďalšej veci a ešte si stihol s deťmi zahrať Človeče nehnevaj sa, hodinku si zahrať tenis... Skrátka mal deň naplnený od rána do večera do poslednej minúty. Ako keby cítil, že nemá veľa času. Zomrel keď mal 56 rokov a pritom mám skutočne pocit, že za sebou zanechal veľmi veľa práce. A také to posolstvo, neprežiť žiadny deň zbytočne, mi po ňom ostalo.
Vy ste v živote prežili viacero ťažkých vecí, okrem smrti manžela i smrť syna a tvrdíte, že s nimi sa človek síce nevie zmieriť, ale akosi ich príjme. Nevie už ale prijať, keď mu ubližujú ľudia. Stáva sa vám častejšie, že na ľudí vo svojom okolí nemáte šťastie?
- Stane sa a preto musím byť aj nemilosrdná, keď zistím, že som sa v niekom pomýlila. Ľudí do svojho okolia s radosťou príjmam, ale keď zistím, že ma raz, dvakrát, trikrát sklamú, a to nemyslím pracovne, ale charakterovo, musím ich zo svojho okolia prepustiť. Nech idú niekam inam, kde to nevadí. Ja musím mať okolo seba ľudí, ktorým dokonale verím a dbám na to, aby mali dobrý charakter.
Z čoho máte najväčšiu radosť? Predpokladám že z rodiny a práce šéfredaktorky časopisu Xantypa, ktorá vám do života prišla pomerne nečakane.
- Je to presne tak. Rodina je základ, to vás drží nad vodou. Podstatné je, že sú všetci živí. Ja už ani nehovorím zdraví, lebo chrípka sa prekoná. Musia byť živí a v poriadku. To je vec, ktorá ma v mojom živote najviac zaujíma. A moja redakcia je vlastne to isté. Všetci musia byť v práci a niečo robiť a robota, ktorá bola na ten deň určená, musí byť večer splnená. Nedá sa to teda úplne oddeliť a ani nedokážem povedať, či je podstatnejšia práca, alebo rodina. Som totiž veľmi šťastná, že túto prácu mám, pretože mám okolo seba veľa priateliek v mojom veku, ktoré už žiadnu nemajú a mám pocit, že som bohatšia.
Vždy ste mali v sebe takú veľkú húževnatosť a vnútornú silu? Narážam aj na to, že na štúdium žurnalistiky ste sa dali v čase, keď ste už mali štyri deti. Ako ste to zvládali?
- Šlo to úplne samo, pretože som mala vedľa seba Jaroslava. Deti už tiež neboli až také maličké a ja som sa od neho naučila žiť deň naplno, takže som si v ňom našla medzierku na štúdium. A tiež som sľúbila svojmu tatkovi, keď som prerušila školu kvôli láske k prvému manželovi, že raz niečo vyštudujem.
Veril mi a tá jeho viera, že to dokážem, mi nedovoľovala sklamať ho. A dožil sa mojej promócie a bol rád, že som sľub dodržala.
Preto, že ste to v živote nemali vždy ľahké, občas vravievate, že sa už ani tak netešíte na to, čo bude, lebo vás neustále sužuje tieň obáv. Človeku je ale vlastné mať radostné očakávania...
- Samozrejme aj ja mám očakávania. (Úsmev.) Každý deň mám pocit, že mám pred sebou niečo, na čo sa bytostne teším. Inak by som vlastne ani nevedela žiť. Na všetko zlé, čo ma na druhý deň čaká, vynaložím večer veľa námahy, aby som si vytvorila nejaký tunelík, ktorý mi pomôže prekonať to. Pretože keď sa do niečoho púšťate, či do stretnutia alebo práce, s tým, že to bude zlé a nepríjemné, tak sa vám to aj splní. Verím v to, že človek je vlastne istým spôsobom akýsi počítač, ktorý sa naprogramuje a funguje. Kto iný vás ale naprogramuje, než vy sám seba? A kto do vás investuje toľko práce a energie, ako vy sám do seba? Ja už na nič nečakám. Spolieham sa len na svoje sily.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
