si "iba" 100-tisíc).
Aj keď prognóza, že tentoraz bude dezertérov ešte podstatne menej, je celkom reálna, rozprášenie sporenia je realita, ktorá pretenduje na vôbec najväčší zo zločinov Ficovej vlády. Takže hneď na úvod pointa: Každý, kto sa nechá zlákať k prestupu do čisto štátneho "poistenia", zvyšuje na vlastnú zodpovednosť riziko nielen vlastné, ale aj celospoločenské v tom zmysle, že let skončí pre všetkých podobne, ako ten Air France 447 na ceste do Paríža.
Posledné dejstvo
O najväčšom zločine je možné hovoriť preto, lebo garanciou zabezpečenia všetkých ľudí v starobe si štát prisvojil úlohu a zodpovednosť, ktoré sú nad jeho sily. A to podľa výpočtov všetkých expertov na poistnú matematiku a demografiu na celom svete. Všetkých - do nohy. Dzurindova vláda, uvedomujúc si rozpočtovú katastrofu v budúcnosti, ktorá môže vynulovať nároky už i generácie terajších štyridsiatnikov, vytvorením druhého piliera preniesla (zhruba) polovicu zabezpečenia z verejných financií späť do rúk jednotlivca. Tým zrejme zachovala (predĺžila) udržateľnosť celého systému, zároveň však navŕtala galaktickú dieru do priebežného vyplácania, keďže do fondov odklonila (takmer) polovicu odvodov.
Schodky Sociálnej poisťovne, ktoré vznikajú a budú vznikať, je však možné pokrývať jednorazovými príjmami (privatizácia) a predovšetkým návratom k normálnemu hospodáreniu štátu. To znamená vytváranie prebytkových (či aspoň vyrovnaných) rozpočtov, čo je tá najjednoduchšia vec, ktorú vie každá zodpovedná domácnosť. Iste, žiadať od Ficovej vlády rozum, kompetentnosť či úspory je zjavne mimo reality. Avšak skutočnosť, že "zachraňovať" prirodzené deficity SP ani neskúša preskupovaním iných výdavkov, ale zamerala sa výlučne na vykrádanie sporenia, je práve tým zločinom. Dolujú totiž peniaze na tom najnesprávnejšom mieste, keďže každé oslabenie fondov zvyšuje riziko, že o 20-30 rokov dôchodky vôbec nebudú. A hysterický zápas o sporiteľov, ktorý vo forme rôznych letákov, pamfletov, brožúrok a vzájomných útokov teraz graduje medzi sociálnym rezortom, jeho "poisťovňou" a predstaviteľmi DSS-iek, je (zatiaľ) posledným dejstvom.
Nové čísla v osudí
Diskusia, resp. "jadro" sporu, ktoré Tomanová a spol. vnucujú na rozhodovanie sporiteľom, a "déesesky" prijímajú, je pritom nezmyselná "ab ovo". Platí totiž toto: Každý, kto sa snaží počítať či dokonca predpovedať "výhodnosť" resp. "nevýhodnosť" jedno- či dvojpilierového dôchodku pre tú či onú vekovú kategóriu, povedzme na obdobie 10 či 20 rokov, patrí na psychiatrickú kliniku. Ak sme dávno pred krízou tvrdili, že každý, kto si trúfne na takéto odhady, môže byť len šarlatán, podvodník alebo politik, tak po kríze si to môžete zarámovať ako jedinú istotu. Kto ešte nevidel bohorovnosť namiešanú s hlúposťou jedna k jednej v nezriedenej forme, tak vyzerá asi takto: Predstavitelia toho štátu, ktorý po siedmich rokoch hojnosti po prvom poklese ekonomiky balancuje na hrane deficitu 10 percent HDP, si normálne dovoľujú tvrdiť, že o 10-20-30 rokov bude dôchodok, ktorý ich nástupcovia budú vyplácať, výhodnejší (vyšší) ako niečo iné. Na základe toho, ako politici spravujú verejné financie, tento štát dnes nemôže tvrdiť ani to, že o 20 rokov bude.
Vzťah dôchodkov k reálnej mzde o desaťročie či dve je vôbec lotéria. Pričom do osudia vložila táto kríza zrejme nové čísla. Druhý pilier nie je o "výhodnosti", ale o zvýšení šancí, aby z nezodpovedných sľubov politikov, ktorými korumpovali voličov v dobrých časoch, vôbec zostala aspoň nejaká kostra. Teda dôchodky ako také.
Najtajomnejšie hausnumero
Druhé otvorenie druhého piliera (chcelo by sa zvolať, že ficovina na druhú, ale to je príliš nízka mocnina), je kabinetnou ukážkou improvizačného diletantizmu, na akom funguje toto negramotné vládnutie. Predseda vlády ešte presne pred rokom rozširoval, že druhé otvorenie sa konať nebude, že príbeh je uzavretý. Názor zmenil o 180 stupňov, keď sa dopočul z prehľadu tlače, že v Amerike padol Lehman Brothers. Akciové trhy pritom padali na celom svete, vlády už chystali veľké záchranné operácie a nalievarne peňazí. Iba jedno nenapadlo vôbec nikomu: Dotknúť sa dôchodkového systému. A to platí dodnes. Hoci nejaký druhý pilier existuje v každom druhom štáte, nikto z titulu krízy ani nepozrel na sporenie. Len a jedine slovenská vláda dokázala mimoriadne zasadať a uzniesť sa na takej blbosti, že "práve oblasť sporenia v 2. pilieri je najviac ohrozená aktuálnou situáciou na finančných trhoch". (Niežeby fondy nezaknihovali veľké straty, to však všetky segmenty ekonomiky.)
To, že základnou motiváciou atentátu na sporenie je ideologický zápas premiéra s kapitalizmom, sme si už v minulosti viackrát povedali. Korunným dôkazom sú snahy o rozbabranie systému od začiatku, ktoré metódou pokus-omyl skúšali a skúšajú. Dalo by sa menovať a pripomínať, ale podstatnejšie je toto: Robert Fico, komunista po meči i praslici, má mentálny a neprekonateľný problém s myšlienkou, že súkromné sporenie na vlastný účet moc štátu nad životmi ľudí v starobe výrazne zmenšuje. K tejto nočnej more marxistu sa fiškálna gilotína, čo mu visí nad popletenou hlavou, pridala až postupom času. V rozpočte má podobu 150-tisíc "výstupcov" zo sporenia, na miliardy ktorých úpenlivo čakajú... Keďže nevedia riadiť verejné financie, deficit Sociálnej poisťovne ochromuje už dnes základnú prevádzku štátu. Tu je odpoveď na otázku, kto je "najviac ohrozený aktuálnou situáciou".... Nástup finančnej a hospodárskej krízy urobil z daňových príjmov najzáhadnejšie hausnumero súčasnosti.
Tvorba skazy
Presviedčať sa vzájomne o ideologickej slepote a pažravosti rezortov nemá význam. Azda zaujímavejšie pre ľudí, čo pred 30. júnom váhajú s rozhodnutím, je vidieť ten režim náhodných sekov a improvizácií, akými rukou drevorubača mlátia do vecí, ktorým nerozumejú.
Každý, dokonca aj na ľavici, dnes už uznáva, že takpovediac matkou všetkých dier, v ktorých sa strácajú budúce dôchodky, sú priebežné systémy. Tam vznikajú dlhy, ktoré majú druhé piliere sanovať. Len a jedine Fico dokáže vyhlasovať ešte i v roku 2008, že "pokiaľ budem vo funkcii predsedu vlády, vek odchodu do dôchodku sa predlžovať nebude".
Kritickým úderom s ďalekonosným dosahom bola nedávna legislatívna zmena, ktorou znížili správcovské poplatky o polovicu (či tak nejako) a najmä priviazali pohyblivé odmeny správcov na polročné výnosy fondov. Práve vo vzťahu k bankovej kríze sa totiž poukazovalo na zničujúce dôsledky krátkodobých motivácií manažérov, ktorí rýchlu ziskovosť nadradili dlhodobým stratégiám. No. Ako špecificky slovenskú reakciu teda Fico a spol. "vymysleli" pre dôchodkový systém presne tú (de)motivačnú schému, ktorá výrazne prispela k vytvoreniu úverovej bubliny a krachom... Touto novelou tiež významne obmedzili, resp. načas zrušili základnú funkciu fondov, ktorou je investovanie na akciových trhoch. Dôsledky sa nedajú predvídať, avšak príznačné je, ako sa táto "idea" zrodila: Fico chcel od zástupcov DSS-iek, aby sa podieľali na spoločnej kampani, ktorá "by vyhnala z 2. piliera 300-tisíc sporiteľov" (Socha, šéf ADSS). A pretože správcovia nesúhlasili, premiér obratom oznámil skrátené legislatívne konanie... No. Tak sa tvoria fundamentálne zákony v koalícii Smer-SNS-HZDS.
Kobercový nálet
Záverečný akord, iba medzi nami: Nezmyselnými novelami zákonov, predovšetkým zavedením "dobrovoľnosti" na vstupe, zmieneným odmeňovaním manažérov fondov a zrejme aj garanciou akéhosi minimálneho výnosu, je dôchodkové sporenie už rozbombardované a fakticky zbavené zmyslu. Tým kedysi bolo zbavenie štátu polovice "záväzku" k seniorom (dobrovoľnosť) a rozumné zhodnocovanie úspor v čase. V dnešnom, "postficovskom" štádiu má druhý pilier, teda kombinovaný systém dôchodkov, s rozumom spoločné asi toľko, koľko priebežný pyramídový systém. Alebo koalícia Smer-SNS-HZDS ako celok.... Veľmi dobrý a úplne dostatočný dôvod (teda mimo štátneho bankrotu), prečo zostávať a nevystupovať za žiadnu cenu, spočíva v nádeji, že navzdory kobercovému náletu, ktorému je vystavené, sporenie sa azda dožije ešte normálnej vládnej garnitúry, ktorá ďalšími novelami dá veci na poriadok a do súladu s rozumom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
