No, vlastne som neurobil nič iné, než že som ten oficiálny názov preložil do slovenčiny. V dnešnej časti nášho seriálu sa totiž budeme venovať zámku, ktorý sa nazýva Sanssouci, čo je zloženina francúzskeho výrazu „sans souci", znamenajúceho „bez starosti".

Potsdam, po našom Postupim

Zámok Sanssouci leží v meste, ktorého názov sme si - na rozdiel od len mnou poslovenčeného názvu zámku - celkom oficiálne poslovenčili. Ide o mesto Potsdam, ktoré u nás (ale napríklad i v Česku) nazývame Postupim. Nedalo mi to, a pátral som po tom, prečo nemecký Potsdam nazývame Postupim. No a ukázalo sa, že toto dnes nemecké mesto vzniklo v roku 933 ako slovanská osada s názvom Poztupimi. Dnes je Postupim hlavným mestom spolkovej krajiny Brandenburg (tú historicky nazývame Braniborsko) a má približne 150 000 obyvateľov.

Delilo sa tam Nemecko

Mesto leží v tesnej blízkosti Berlína a je známe na celom svete najmä ako miesto konania Postupimskej konferencie, na ktorej sa po skončení druhej svetovej vojny predstavitelia troch víťazným mocností dohodli o rozdelení Nemecka a v podstate i Európy. V Postupime sú aj svetoznáme filmové ateliéry (nakrúcal sa tam napríklad aj Polanského film Pianista) a je v ňom množstvo kultúrnych a historických pamiatok. Najznámejšou z nich je práve zámok Sanssouci, ktorý je od roku 1990 (spolu so záhradami) zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Tento zámok slúžil presne na to, čo hovorí jeho názov - umožňoval tomu, kto si ho dal postaviť, pobyt bez starosti, či bez starostí. Stavebníkom zámku nebol nikto iný než pruský kráľ Fridrich Veľký.

Pokoj od dvorných starostí

Tento kráľ, nazývaný aj Fridrich II. či Starý Fritz si nechal v postupimskom parku vybudovať privátne sídlo, kam by sa mohol - aj so svojimi psami - utiahnuť a mať pokoj od starostí vladára i od pompy a ceremoniálov na berlínskom dvore. Toto sídlo pozostáva z mnohých stavieb roztrúsených po obrovskom parku. Tento park vznikol na mieste lesa, ktorý bol vyrúbaný. Holý svah v časti parku prikázal Fridrich Veľký v auguste 1744 skultivovať a vytvoriť na ňom terasy s viničom. Príkaz na výstavbu „zábavného domu v Postupimi", teda neskoršieho zámku Sanssouci, dal panovník 13. januára 1745. Zámok mal stáť na najvyššej zo šiestich terás vinice. Kráľ sám nakreslil škice budúceho zámku a na základe týchto škíc vypracoval architekt Georg Wenzeslaus von Knobelsdorff plány zámku.

Spory s architektom

Medzi panovníkom a jeho architektom došlo k rozporom o situovaní a výške stavby. Architekt chcel zámok postaviť na akýsi podstavec a umiestniť ju bližšie ku kraju hornej terasy, aby budovu bolo dobre vidieť z partera, teda z najspodnejšej terasy. Kráľ to však odmietol, pretože si neželal postaviť žiadnu reprezentatívnu budovu, ale len intímny obytný zámok v rokokovom štýle, ktorý by zodpovedal len jeho osobným potrebám. Zámok nemal mať veľa schodov, ale z interiéru sa malo dať priamo na širokú terasu a odtiaľ do záhrad. Malo dôjsť k úzkemu prepojeniu bytovej kultúry a voľnej prírody. Kráľ sa veľmi „miešal" do stavebných prác, nechal sa o všetkých detailoch podrobne informovať a všetko sa muselo diať s jeho súhlasom.

Bez žien

Pretože kráľ výrazne ovplyvňoval štýl stavby, zvykne sa uvádzať, že zámok je príkladom tzv. fridrichovského rokoka. Zámok bol slávnostne otvorený 1. mája 1747, teda len po dvoch rokoch výstavby, aj keď všetky miestnosti neboli ešte dokončené. Fridrich býval v zámku - okrem vojnových časov - od konca apríla do začiatku októbra. Zámok bol určený len pre kráľa a jeho vybraných hostí. Jeho manželka Elisabeth Christine von Braunschweig-Bevern bývala na zámku Schönhausen. Sanssouci bol zámok „sans femmes", teda bez žien.

Menej významný Berlín

V zimných mesiacoch obýval Fridrich mestský zámok v Postupimi (ten bol v roku 1945 zničený). Z mesta Postupim sa tak vlastne stala kráľovská rezidencia, ktorá odsunula Berlín na druhé miesto. Samotný zámok Sanssouci je v v podstate jednoduchá prízemná stavba, v ktorej je len okolo osem obytných a salónnych miestností. Za každou veľkou miestnosťou na južnej strane je menšia miestnosť pre služobníctvo. Strednú časť tvorí mramorová sála, zdobená dvojicami stĺpov z carrarského mramoru. Táto sála, zastrešená kupolou, mala podľa Fridricha pripomínať rímsky Panteón. Autorom väčšiny obrazov, ktoré dekorujú interiér zámku, je kráľov obľúbenec Antoine Watteau.

Navštevoval ho aj Voltaire

Nie je známe, kto všetko býval v hosťovských izbách zámku. Je síce známe, že francúzsky filozof Voltaire často kráľa navštevoval, s istotou však nemožno povedať, či na zámku aj býval. Z okrajov zámku vybiehajú na severnú stranu dve polkruhovité kolonády s 88 korintskými stĺpmi, umiestnenými v dvoch radoch. Pôvodne jednoduché bočné krídla zámku nechal Fridrich Wilhelm IV. v rokoch 1840 až 1842 predĺžiť a zvýšiť o jedno poschodie. Na svojom zámku kráľ komponoval, muzicíroval a filozofoval. V starobe sa jeho skromnosť vystupňovala natoľko, že nedovolil vykonávať žiadne opravy na vonkajšej fasáde zámku. Tvrdieval, že zámok má vydržať len počas jeho života. V rozľahlom parku Sanssouci je množstvo ďalších väčších i menších stavieb.

Množstvo ďalších stavieb

Najväčšou z nich je Nový palác, ktorého výstavba začala v roku 1763, po víťaznom ukončení tzv. sedemročnej vojny. Palác, ktorého výstavba bola ukončená v roku 1769, je považovaný za posledný významný palác v štýle pruského baroka. Fridrich Veľký nechal v parku postaviť aj obrazovú galériu (stavala sa v rokoch 1755 - 1764), v ktorej sú obrazy takých majstrov, akými boli van Dyck, Caravaggio či Rubens. Ďalšou stavbou, ktorú dal postaviť Fridrich, je Čínsky pavilón (nazývaný aj Čínsky čajový pavilón), ktorého štýl je zmesou prvkov rokoka a východoázijských stavebných tvarov. V tomto pavilóne je zbierka porcelánu. Okrúhlu Kaplnku priateľstva nechal kráľ postaviť ako spomienku na svoju zosnulú sestru Wilhelminu von Bayreuth. Fridrich Veľký si želal byť na zámku Sanssouci pochovaný, a to v hrobke na najvyššej terase.

Po 205 rokoch

Toto želanie sa mu najprv nesplnilo, pretože jeho nasledovník Fridrich Wilhelm II. ho nechal uložiť do postupimského posádkového kostola. Vo virvare druhej svetovej vojny bola rakva s kráľovými pozostatkami prenesená do bezpečia, a po vojne ju americkí vojaci odviezli do Marburgu, odkiaľ bola v roku 1952 prevezená na hrad Hohenzollern: Až po zjednotení Nemecka mohla byť naplnená kráľova vôľa a tak bola rakva s jeho telesnými ostatkami 17. augusta 1991, na 205. výročie jeho úmrtia, uložená do hrobky v parku Sanssouci. Stalo sa tak, ako si to kráľ želal, v noci.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.