tných nohách. V júni 1979 práve toto malé zlé stúpnutie nepriamo spôsobilo veľkú tragédiu slovenských horských záchranárov a posádky vrtuľníka Letky ministerstva vnútra pri vodopáde Skok v Mlynickej doline vo Vysokých Tatrách. Vyžiadala si sedem ľudských obetí.
VYSOKÉ TATRY. V Dome Horskej služby v Starom Smokovci zaznamenala služba v pondelok 25. júna 1979 krátko popoludní volanie o pomoc - potrebovala ju, ako oznamovali turisti, návštevníčka z Nemecka, ktorá si úraz nohy spôsobila pádom na snehu.
Horskí záchranári Štefan Estočko, Martin Hudák, Pavol Húska, Bernard Jamnický, Ladislav Janiga a Milan Kriššák, ako i posádka vrtuľníka Mi-8 v zložení Vladimír Bačák (prvý pilot), Svatopluk Nitsch (druhý pilot) a Václav Dvořák (palubný mechanik) boli vtedy v pohotovosti.
V hlavnej letnej turistickej sezóne už bol k dispozícii tento stroj po dlhoročných snahách využiť aj v našich veľhorách pri efektívnejšej záchrane vrtuľníky.
Prežili iba jeden pilot a záchranár
V okolí miesta, kde sa zranená mala nachádzať, ju nenašli a rozhodli sa prehliadnuť aj okolie a v letiacom vrtuľníku sa pripravovali na pristátie. Skončilo sa, žiaľ, tragédiou. Prežili ju iba pilot Nitsch a záchranár Janiga.
Niekoľko dní po havárii žil ešte aj ďalší z horských záchranárov Milan Kriššák. Z trosiek vrtuľníka sa síce vyslobodil, musel sa však plazením dostať cez dusivý dym horiaceho kerosénu (palivo).
MUDr. Laurenc Divald, ktorý bol už v čase nešťastia skúseným záchranárskym lekárom, spomína, že pri havárii v dôsledku následného požiaru trosiek helikoptéry utrpeli Kriššákove pľúca a v tom čase nebolo veľa nádeje na záchranu života tohto statočného muža.
Divald uviedol, že podobný osud stihol v horiacich troskách Lotusu v roku 1978 na Veľkej cene Talianska v Monze aj známeho automobilového pretekára Ronnieho Petersona.
Medicína odvtedy pokročila, dnes by už i obaja odvážni muži mali väčšie šance prežiť.
F. Kriššáková: Dúfala som, že sa zo zranení dostane
"K nešťastiu došlo bezprostredne po návrate expedície tatranských záchranárov z Himalájí. Sotva sa vrátili na začiatku víkendu - havária sa stala v pondelok," spomína Františka Kriššáková, vdova po jednom z našich najúspešnejších horolezcov.
"I keď sme na Milanove časté horolezecké cesty boli zvyknutí, z návratu sme sa, samozrejme, opäť veľmi tešili. Syn Michal mal necelé dva roky, dcérka Eva sa nám narodila v apríli 1979. Správy o nešťastí a o pár dní po ňom i rozlúčku so zosnulými Milanovými kolegami som prežívala ťažko, Milan ležal v nemocnici, on totiž na mieste havárie nezahynul. Bol vážne zranený a previezli ho do Popradu. Dúfala som, že sa zo zranení dostane, veď počas návštev s nami hovoril, veľmi sme verili, že sa ho podarí zachrániť. Naše nádeje zhasli, keď 2. júla zomrel. Potom sme sa s ním lúčili v smokoveckom Dome horskej služby - pochovali sme ho v blízkosti hrobov Martina Hudáka a Pavla Húsku, Štefan Estočko je pochovaný v Poprade a Bernard Jamnický v Novej Lesnej. Ostala som sama s dvoma malými deťmi. Podobne i Vierka Jamnická či Hanka Hudáková. Bolo to pre nás všetky a pre naše malé deti po dlhé roky veľmi ťažké. Mne pomáhala celá naša súdržná rodina a hlavne moja mama, ktorá bola tie roky mojou oporou."
Milan Kriššák bol účastníkom dnes už legendárnych prvých expedícií do Himalájí - na osemtisícovky Nanga Parbat i Makalu a v osudnom roku 1979 na nepálsky vrchol Jannu, vysokú 7 710 metrov.
"V roku 1979 sme hlavne pre nepriazeň počasia horu Jannu nezdolali. Stalo sa tak potom až pri našej ďalej expedícii v roku 1981 a výstup na Jannu bol aj našou poctou tragicky zosnulým kolegom," spomína nestor československého expedičného horolezectva a dlhoročný horský záchranár a vodca Ivan Gálfy.
Manželka pôsobí na Téryho chate
Pani Františka má aj dnes denne pred očami miesta, kde Milan v začiatkoch svojej kariéry uskutočňoval svoje známe prvovýstupy. Roky totiž pôsobí na Téryho chate, najvyššie položenej vo Vysokých Tatrách.
Jej pracovisko je vo výške 2 015 m. n. morom, kde treba byť kvôli návštevníkom celoročne.
Tu s ňou v rokoch po smrti Milana prežívali týždne a mesiace aj jej dve deti, ktoré pred troma desaťročiami tragicky stratili otca a ona im ho približovala v spomienkach.
Dcéra Eva pomáhala v chate na brigáde a syn Michal fungoval aj ako vysokohorský nosič.
Syn získal prestížny titul záchranca roka
Otcov horský gén im očividne nechýba - Evke teraz pomáha pri umeleckej tvorbe, ktorej sa venuje s priateľom Martinom. Na Michalovi sa otcov odkaz prejavuje ešte zreteľnejšie - tiež v záchranárstve a horolezectve.
Pracuje ako aktívny člen Horskej služby, má za sebou pozoruhodné horolezecké výkony. A na Slovensku je Michal Kriššák nositeľom nevídane cenného vyznamenania. Na návrh alpinistov a horskej polície mu v USA udelili prestížny titul Záchranca roka 1999.
V národnom parku Denali na Aljaške zachránil v júni - 20 rokov po otcovej smrti - na známej hore Mount McKinley život vyčerpanému japonskému horolezcovi. Šigura Tamoiho niesol Michal hrdinsky niekoľko hodín v príkrej zime a hlbokom snehu do bezpečia po tom, ako ho našiel vyčerpaného a polozamrznutého vo výške 5 500 metrov a iní horolezci ostali, nevedno prečo, k nešťastníkovi ľahostajní.
"Keď sa aljašskí rangeri dozvedeli Michalovo priezvisko, hneď si spomenuli aj na Milana, ktorý má na pamiatku na tejto hore i Kriššákovu cestu," vraví pani Františka.
Teraz v júni, keď sa na Téryho chate s ňou stretol návštevník z Moskvy, tiež reagoval informáciou, že o Milanovi Kriššákovi má z čias jeho kariéry novinové výstrižky, pretože ho roky veľmi obdivoval.
Bernard druhý pád neprežil, zachránil však brata
Záchranári Estočko, Hudák, Húska a Jamnický zomreli, keď svojim ťažkým zraneniam podľahli už na mieste nešťastia v Mlynickej doline vedno s pilotom majorom Bačákom a mechanikom majorom Dvořákom, ďalších vážne traumatizovaných záchranárov Kriššáka i Janigu a z posádky pilota Nitscha transportovali do nemocnice.
"V čase, keď sa záchranári chystali vyraziť na pomoc do Mlynickej doliny, mal vlastne letieť náš brat František, Bernard ho však vo chvíli, keď už nastupovali do auta, poslal preč so žartovnou poznámkou, aby sa najprv išiel učesať..." spomína Bernardov brat Gabriel Jamnický.
"Bernard pritom už jednu nehodu vrtuľníka v Tatrách prežil. V máji v roku 1969 havarovala helikoptéra Mi-4 vo Veľkej Studenej doline a zahynul pri nej záchranár Eugen Šándory. Bernard bol vtedy zranený. O 10 rokov neskôr už, bohužiaľ, z ďalšej havarovanej helikoptéry živý nevyviazol. Ja som bol v júni 1979 ako vysokoškolák na vojenskom cvičení. Tam ma veliteľ 25. júna informoval, že môj brat pri nešťastí zahynul. Boli sme úplne odrezaní od sveta a nemal som možnosť zistiť, ktorý z mojich bratov už nie je medzi živými, bolo nás totiž sedem detí. Dodnes spomínam na tú príšernú noc, počas ktorej som s obavami premýšľal, kto z mojich blízkych navždy odišiel."
G. Jamnický dodnes žije v horách a je s nimi spojený aj profesijne, keď svoje pedagogické vzdelanie využíva roky aj ako renomovaný učiteľ lyžovania.
G. Jamnický: Zaslúžia si pamätnú tabuľu na mieste tragédie
Teraz, po troch desaťročiach, ktoré uplynuli od najtragickejšej tatranskej leteckej havárie, je práve doktor Gabriel Jamnický iniciátorom návrhu, aby miesto pri vodopáde Skok v Mlynickej doline, kde 25. júna 1979 k tragédii došlo, pripomínala smutnú udalosť aj pamätná tabuľa s menami siedmich obetí.
"Po mojom bratovi a tých, ktorí sa spolu s ním stali obeťami havárie, ostali siroty, ktoré svojich otcov stratili v útlom veku a poznajú ich iba zo spomienok, z rozprávania a z fotografií. Je faktom, že pri Popradskom plese na Symbolickom cintoríne obetí Vysokých Tatier je jedna tabuľa s ich menami - oni však v pravom zmysle slova neboli obeťami hôr - zahynuli pri výkone svojho záchranárskeho povolania, a to si, nielen podľa môjho názoru, pietne označenie miesta, kde k nešťastiu došlo, zasluhuje," hovorí G. Jamnický.
S jeho mienkou sa stotožňuje aj Michal Sýkora, starosta Štrby, do katastrálneho územia ktorej patrí aj Mlynická dolina.
"Podujal som sa ako starosta podporiť uskutočnenie návrhu, ktorý mi pán Jamnický priblížil už začiatkom roka tak, aby sa pamätná tabuľa dôstojne dostala na miesto, kde k tragédii došlo a bola odhalená v rámci programu jubilejnej spomienky," vysvetľuje M. Sýkora.
Memoriálne dielo tvorí Arpád Račko
V košickom ateliéri akademického sochára Arpáda Račku bolo už začiatkom tohto mesiaca zrejmé, že majstra tvorba tohto neobyčajného memoriálneho diela zaujala.
"Zvolil som motív prelomenej tabule, ktorý som použil už i v minulosti. Lenže záchranárska tragédia, ktorú som pred 30 rokmi s pohnutím, ako napokon celé vtedajšie Československo, zaznamenával, si vyžadovala zakomponovať výtvarne do tabule aj ďalšie prvky. Preto som pridal aj symbol zlomenej vrtule, čo približuje osudnú drámu," opisuje umelecké stvárnenie v bronze sochár A. Račko.
Nezlomný Tatko Janiga
Aj 30 rokov po tragickom nešťastí a napriek mnohonásobným ťažkým traumám, ktoré vtedy ako záchranár utrpel a ich následky pociťuje dodnes, je Laco Janiga aktívny. Je známy pod prezývkou Tatko a stretnete ho medzi záchranármi, je horským vodcom, fotografuje, píše knihy, prednáša a chodí na besedy doma i v zahraničí.
Pred troma desaťročiami, keď ho z Vysokých Tatier previezli s vážnymi popáleninami do nemocnice v košickej Šaci, robili tamojší lekári doslova zázraky - Laco mal rozsiahle termické a aj iné poranenia a hoci sa tam liečil takmer pol roka, terapia i operácie pokračovali aj v ďalších rokoch.
Ibaže Janiga bol a je tvrdá nátura - svedčí o tom aj fakt, že necelé dva roky po svojom veľmi vážnom, život ohrozujúcom úraze, zdolal na Kaukaze 5 642 metrov vysoký Elbrus.
Pred 30 rokmi sme ho v nemocnici v Šaci vídali robiť so zaťatými zubami bolestivé "túry" po schodištiach tohto špitála. Tie si denne pridával do rehabilitačného programu.
Po návrate domov sa svojsky zotavoval a usiloval dostať sa do kondície i tým, že kilometre "prešpacíroval" tatranskými cestami cúvaním dozadu. Tatkova zaťatosť priniesla ovocie.
A on potom dokázal sadnúť si do vrtuľníka opäť a ísť na pomoc tým, ktorí v horách potrebovali pomoc. A nielen to: z vrtuľníka robil aj skvostné fotografie Tatier z vtáčej perspektívy.
Podobne ako Kriššákov, aj Janigov syn Jožko sa "potatil", keď v jeho stopách šiel nielen ako horolezec a záchranár - dnes je inžinier Jozef Janiga šéfom Horskej služby na Slovensku.
Na osudný 25. jún 1979 budú po 30 rokoch na mieste nešťastia spomínať príbuzní, priatelia i kolegovia obetí, ktorí veria, že v Mlynickej doline bude už po prekonaní doterajších nedorozumení odhalená aj pamätná tabuľa s menami siedmich statočných chlapov, ktorí sa vrtuľníkom vydali na pomoc človeku v núdzi. Tak im velili ich pracovné povinnosti. A odveký ušľachtilý nepísaný zákon hôr.
Mapka. Je na nej vyznačené aj miesto tragédie.
Foto: archív
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
