Pod jeho vedením sa premenili Mongoli na útočnú armádu, schopnú dobyť ktorúkoľvek z okolitých krajín.
Ako dieťa ho uniesli
Na začiatku 13. storočia sa vytvorila v strede ázijských stepí obrovská ríša, ktorá v priebehu dvadsiatich rokov niekoľkonásobne predčila dávne výboje Alexandra Macedónskeho. Na jej čele stál najobávanejší vládca a dobyvateľ Džingischán. „Tajná kronika Mongolov" napísaná na začiatku 13. storočia, ktorej čítanie mali prísne zakázané cudzinci, tvrdí, že jeho predkovia boli modrý vlk boha nebies Tengriho a plavá laň. Keď mal Temudžin deväť rokov, jeho otec mu vyhľadal nevestu v susednom kniežatstve a s jej otcom - kniežaťom dohodli budúci manželský zväzok. Pri návrate domov Temudžinovho otca otrávili nepriateľskí Tatári, čím sa začali pre pozostalých ťažké časy. Rodina vkladala nádeje do Temudžina, no aj tie boli zmarené, keď ho uniesol susedný kmeň. Karta sa obrátila a odvážnemu Temudžinovi sa podarilo ujsť. Tým získal veľkú popularitu a onedlho sa stal náčelníkom rodinného klanu. Priviedol si nevestu, s ktorou bol svojím a jej otcom zasnúbený. Únosy boli vtedy výrazom nepriateľstva a výzvou k boju, takže keď nepriateľ na jeho kmeň znovu zaútočil a uniesol Temudžinovu manželku Börte, jeho odvetou bol protiútok so štyridsiatimi tisícmi spojeneckých bojovníkov. Podľa „Tajnej kroniky Mongolov" vtedy „vyhladil nepriateľa až do pokolenia detí a vnukov".
Stal sa najvyšším chánom
Týmto víťazstvom sa začala jeho cesta k moci. Pustil sa do boja medzi mnohými navzájom znepriatelenými kočovnými kmeňmi. Trvalo dvadsať rokov, kým nezlomil odpor svojich susedov. Vtedy - v roku 1206 - podľa kresťanského letopočtu a v Roku tigra bol na veľkom zhromaždení pri rieke Onon vyhlásený za najvyššieho chána všetkých Mongolov, za Džingischána. Pod jeho vedením sa zmenili na útočnú armádu, naháňajúcu strach. Krajina sa zjednocuje novými zákonmi, ktoré boli drakonické, ale aj legendárnou jazdeckou poštou, ktorej jazdci v štafetách doručovali posolstvá do všetkých aj najodľahlejších častí rozrastajúcej sa ríše. Džingischán dokázal z neusporiadanej hordy bojovníkov zorganizovať vycvičené vojsko s premyslenou taktikou. Mongoli uplatňovali v bojoch rôzne úskoky a pasce - napr. fingovaný ústup. Jeden z mnohých neobvyklých postupov použili pri dobývaní mesta v roku 1207, keď odpovedali nepriateľskému veliteľovi na otázku, aké žiadajú výkupné: tisíc mačiek a desaťtisíc lastovičiek. Keď ich dostali, Džingischán prikázal, aby na chvosty zvierat uviazali horiace motúzy a potom ich pustili. Mačky aj vtáky vyrazili spanikárení späť do svojich domovov v meste, a to bolo hneď v plameňoch. Tak dobyli Mongoli mesto bez vlastných strát.
Krutá taktika
Džingischánova armáda v roku 1215 prekročila Veľký čínsky múr a dobyla Peking. V roku 1218 zničila mesto Bucharu a Samarkand, z niekoľkých tisícov obyvateľov mesta Herát zostalo nažive iba deväť mužov a v Urgenči iba niekoľko umeleckých remeselníkov, aby mohli pracovať pre Džingischána. Táto skaza miest bola Džingischánovou odvetou za to, že v roku 1218 zajal chorezemský šach mongolskú karavánu a dal popraviť 450 obchodníkov ako špiónov - čo bola iba zámienka.
Dobyvateľská armáda veľkého chána tiahla cez Perziu a Kavkaz a r. 1223 porazila ruské vojská na rieke Kalka. „Tajná kronika Mongolov" opisuje drastické metódy, ktoré použili pri „likvidácii" nepriateľov bez toho, aby bola zbytočne preliata krv. Sedemdesiat ruských kniežat spútali, zašili im ústa a nosové otvory, dali do utesnených debien, až kým sa nezadusili.
Prezieravý štátnik
Mongoli páchali tie najväčšie ukrutnosti a kresťanskí kronikári ich označovali aj zobrazovali ako ľudožrútov. Sám Džingischán bol pôvodcom mnohých ukrutností, no zároveň sa prejavil aj ako prezieravý štátnik a politik. Obklopil sa schopnými poradcami z Číny a umelcami z Orientu, uprostred stepi dal vybudovať nové hlavné mesto Karakorum, dal strážiť karavánne cesty, aby boli pre obchodníkov bezpečné. Sám bol analfabet, ale dal zaviesť písmo, prevzaté od Ujgurov. Bol tolerantný voči rôznym náboženstvám, ak ich vyznávači uznávali jeho nadvládu. S pribúdajúcim vekom hľadal pokoj v horách Hindukušu, kde spoznával učenie taoizmu aj islamu a uvažoval o budúcnosti krajiny. Preto ju rozdelil na štyri časti, v ktorých mali vládnuť jeho štyria synovia a najstaršieho - Ogodaja - určil za svojho nástupcu. Za ich vlády dosiahla moc Mongolov, ktorých niekedy nazývali Tatármi, vrchol, zároveň sa však začala drobiť.
Krutosť aj po smrti
V roku 1277 Džingischán ako 65-ročný zomiera počas vojenského ťaženia do Číny. Okolo jeho úmrtia vznikajú rôzne povesti: skolila ho horúčka po poranení nohy, zavraždila ho zajatá princezná, podľahol infekcii. Podľa kroniky najpravdepodobnejšou príčinou bol pád z koňa pri love divokých koní. Jeho telo dopravila osobná stráž do rodného kraja pri posvätnej hore Burhan Chaldun. Cesta veľkého chána bola rovnako ako počas jeho života sprevádzaná krutosťami a lemovaná hromadnými hrobmi a mŕtvymi telami. Podľa tradície totiž všetci, ktorí sa dostanú na dohľad počas smútočného sprievodu, musia byť usmrtení, aby mohli slúžiť svojmu pánovi aj na druhom svete. Keď Džingischána pochovali, cez jeho hrob prešlo tryskom tisíc koní s jazdcami, aby ho nikto nikdy nenašiel. A ani žiaden živý nebude môcť podľa kroniky rozprávať, že stretol pohrebný sprievod.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
