zmenu. Dnes teší Jiří Dědeček svojich priaznivcov milými vystúpeniami plnými vtipných pesničiek s trefným obsahom.
O vás sa dá povedať, že ste človek mnohých záujmov a realizujete sa na viacerých frontoch. Dá sa vôbec určiť, ktorá z vašich aktivít vám je najbližšia?
- Vždy sa predstavujem ako básnik a pesničkár, čo je asi najpresnejšia charakteristika. Ale máte pravdu, okrem toho som ešte prekladateľ a robím množstvo ďalších vecí. Ale písanie, a to predovšetkým poézie, a vystupovanie s vlastnými pesničkami, sú veci, ktoré sú mi najbližšie. Dcérka, keď bola maličká, sa v škôlke pomýlila a povedala pani učiteľke, že jej ocko je písník a básničkář, z čoho sa dodnes smejeme.
Máte veľmi milé priezvisko. Užili ste si kvôli nemu v detstve mnoho prekárania?
- Ako kedy. Niekedy sú našťastie v kolektíve detí ešte vtipnejšie mená, takže som zase až tak nevytŕčal. Ale samozrejme, že toto meno je ľahko zapamätateľné a každý si ho hneď všimne a chce vedieť, komu patrí. V neskoršom období som bol dokonca istú dobu podozrievaný, že ide o umelecký pseudonym a chcem takto budiť pozornosť. To ale nie je pravda.
Vaše štúdiá boli viac ako zaujímavé. Najprv ste rok študovali žurnalistiku, potom ste prešli na knihovníctvo a vedecké informácie a ukončili ste i scenáristiku a dramaturgiu. Vy ste sa takto hľadali, alebo ste chceli programovo dospieť k určitej úrovni vzdelania?
- V prvom rade som túžil študovať niekde, kde sa človek naučí písať, takže som v roku 1971 išiel na žurnalistiku s vierou, že sa to bude aspoň trošku zhodovať s mojimi ideálmi. Lenže na moje nešťastie to bolo v dobe, keď začínali okupačné konsolidácie a škola sa pred mojimi očami zo dňa na deň menila z naozajstnej novinárskej fakulty v čosi rýdzo politické, čo malo posluhovať režimu. Nedalo sa to vydržať a po dvoch semestroch som odišiel.
Dostal som sa na knihovníctvo, no tam sme sa namiesto čítania kníh skôr zaoberali riešením informačnej explózie. A to ešte v tej dobe nie prostredníctvom počítačov, ale pomocou diernych štítkov. Bolo to komické a veľa času sme strávili napríklad tým, ako má vyzerať katalogizačný zápis...
Takže vám to očividne dalo veľa do života...
- Bolo to hlavne dosť komické a dodnes tvrdím, že na to stačil šesťtýždňový kurz a ja som tam strávil päť rokov života. Ale neľutujem. Stretol som tam výborných profesorov. Knihovníctvo bol totiž odbor, kde sa pred komunistickými čistkami schovávali nekonformní, nekolaborujúci profesori. Takže som mal výbornú psychológiu, skvelú sociológiu, báječnú literatúru... Všetko to boli ľudia, ktorí by sa už inak nesmeli aktívne realizovať, ale na tom knihovníctve ešte dosluhovali. Okrem toho sme tam boli štyria chlapci a tridsať dievčat, čo bolo tiež veľmi milé. A bolo dobré mať vysokú školu, lebo potom človek išiel iba na rok na vojnu.
Téma vašej diplomovej práce bola viac ako zaujímavá. Prezraďte, aká je podľa vás Spoločenská funkcia vedecko-fantastickej literatúry?
- Skúsil som napísať nejakú sci-fi poviedku, ale veľmi mi to nešlo, pretože som vtedy ešte nevedel pracovať koncepčne. Poriadna poviedka, novela alebo román si vyžadujú určitý druh sústredenia po istú dobu, nedá sa to písať len v ukradnutých chvíľkach. Takže tu som toho vlastne až tak veľa neskúšal. S Janom Burianom, s ktorým som jedenásť rokov aktívne spolupracoval, sme ale dokonca napísali sci-fi muzikál. Celkovo som presvedčený o tom, že spoločenský význam to má, a to dokonca veľmi hlboký. Najzaujímavejšie je, že väčšina spisovateľov situovala hrôzu, ku ktorej má dôjsť, zhruba tak do 20-tych rokov tohto storočia, takže by nás veľmi skoro mala zasiahnuť.
Na čo najradšej spomínate, čo sa týka spolupráce s pánom Burianom? Nikdy ste ju neuvažovali obnoviť?
- S Honzom sa pravidelne a priateľsky vídame pri rôznych príležitostiach, keďže bývame v Prahe blízko pri sebe. Najradšej spomínam na niektoré dlhokánske šnúry, keď sme boli aj 14 dní preč z domu. Boli to pekné chvíle, kde sme na seba mali množstvo času a mohli sme sa celé dni rozprávať. Riešili sme množstvo svetových problémov i súkromných intímnych záležitostí, čo doma a ako si poradiť so ženami. Jedinou povinnosťou bolo večerné predstavenie. Dnes sa ale tiež vidíme pri rôznych akciách, Honza rozbehol projekt "Osamělí písničkáři", kde sa tak dvakrát do mesiaca stretávame.
Čiže vy ste sa pred rokmi nerozišli v zlom...
- Znášame sa dobre. Ako sa hovorí, keď sa manželia rozvedú, rozviedli sme sa šťastne. (Smiech.) Dokážeme sa vídať a nie sme si protivní. Rozišli sme sa preto, lebo sa to už tak ďalej nedalo ťahať. Viete, ono 11 sezón za totality znamenalo ročne aj 200 predstavení. My sme hrali strašne veľa, niekedy aj trikrát denne. A keď takto 11 rokov hráte a nič za vami neostáva... Nič. Vydali sme jedine 10 minút na jednom malom albume a jednu úplne malú platňu.
A to ešte s veľkými cenzorskými ťahanicami. Nemali sme ani divadlo, ako mali Cimrmanovci... Z tej beznádeje a depresie som sa potreboval nejako vymaniť a keď to nešlo zmeniť zvonku, lebo Husák nám to divadlo nedal, tak sme to zmenili aspoň zvnúta. Vystupovať sám je oveľa ťažšie než vo dvojici a znamená to veľkú životnú zmenu.
Pred pár rokmi ste sa mali stať ministrom kultúry. Načrtnite stručne program, ktorý by bol pre vás prioritou.
- Poviem to veľmi stručne. Bol som na túto funkciu nominovaný Stranou zelených a tá mala úplne jasný program, čo sa kultúry týka. Mojím hlavným bitevným poľom by boli financie. Uvažovali sme o jednom percente národného rozpočtu na kultúru, čo by výrazne pomohlo kultúre v Čechách. Dovtedy to bolo totiž len pol percenta, teraz je to ešte menej. A najviac by som asi podporoval živú kultúru.
Kde a kedy sa vo vás objavil vzťah k ochrane životného prostredia? Angažujete sa napríklad aj v nadácii proti fajčeniu detí...
- No s tým fajčením detí je to trošku náhoda, nechcel som ísť až tak ďaleko, lebo moje obe deti fajčia a mne to nevadí. (Úsmev.) Ale ja sám nefajčím a nikdy som nefajčil. Som ale aj v organizácii Deti Zeme, spolupracujem s hnutím Dúha. Už od doby, keď sa o ochrane životného prostredia začalo hovoriť, som si uvedomoval, aký dlh voči prírode mám. Pokiaľ vám to niekto nevysvetlí, tak to neviete.
Vás majú ľudia radi najmä preto, že do textov svojich pesničiek dávate veľkú dávku optimizmu, teda samozrejme okrem večne prítomnej irónie a štipľavosti. Považujete sa za optimistu?
- Vlastne úplne presne neviem, či som až taký veľký optimista. Asi sa dívam do budúcnosti s istou nádejou. Ak je toto znakom optimizmu, tak som optimista.
Profil
Narodil sa v roku 1953 v Karlových Varoch, od roku 1964 žije v Prahe.
Vyštudoval na FFUK knihovníctvo a vedecké informácie a na FAMU scenáristiku a dramaturgiu.
Je básnik, pesničkár, prozaik, prekladateľ, šansoniér a predseda Českého centra Medzinárodného PEN klubu.
V rokoch 1974-85 vystupoval s J. Burianom vo vlastných kabaretných pásmach na malých scénach. Spolupracoval s Českou televíziou a Českým rozhlasom, písal fejtóny pre české vysielanie Slobodnej Európy a BBC. Na CD rôznych interpretov prispel svojimi piesňovými textami, ale aj prekladmi textov Jacquesa Brela či Edith Piaf.
Je ženatý a má dve dcéry.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
