Ten je svojej práci verný už takmer polstoročie. Tvrdí, že v nej chce zostať až do dôchodku.
KOŠICE. Štyridsaťjeden rokov. Pre niekoho polovica života, pre iného aj celá životná púť. Pre 59-ročného Michala toto číslo predstavuje jeho práca. Nijakú inú ako elektromontérsku tento sympatický pán nepozná. V detskom veku mu zomrel otec a tak starostlivosť o neho a dvoch starších súrodencov musela zvládnuť jeho mama. Preto hneď po skončení stredného odborného učilišťa, vo svojich osemnástich rokoch, nastúpil do vtedajších Východoslovenských elektrární a dodnes je zamestnacom Východoslovenskej energetiky, a. s. V súčasnosti je vedúcim pracovnej skupiny.
Vydržal aj zlé chvíle
Napriek tomu, že nie všetky chvíle strávené v zamestnaní boli jednoduché, nevzdával sa a vytrval. "Veľakrát som si povedal, že všetko nechám a pustím sa do niečoho iného. Cítil som to hlavne počas jesene, keď bol terén, v ktorom sme robili, veľmi nehostinný. Všade bolo blato, pršalo a my sme museli kopať jamy na rozvody. Za bývalého režimu sme sa ako skupina presúvali s jednou vlečkou a traktorom. Sedávali sme unavení po ťažkej práci na rebríkoch v daždi a vetre. Dostávali sme nekvalitné oblečenie a obuv, ktoré veľmi rýchlo premákali. Nedá sa to porovnať s naším súčasným vybavením. Práca ma však bavila a stále baví, takže som vydržal," usmieva sa Michal.
V začiatkoch ho od práce takmer odradilo vyhlásenie jedného mladého chlapca. Keď Michal kopal jamu spolu so starším kolegom, okolo prešli dvaja žiaci. Starší vravel mladšiemu: "Ak sa nebudeš učiť, dopadneš tak, ako tento mladý." Michal sa priznal, že vtedy odhodil náradie a viac v ten deň nepracoval.
Práca v lesoch, lozenie na rebríky či stĺpy vo výške niekoľkých metrov... To všetko predstavovalo možnosť úrazu. Michalovi sa našťastie žiaden vážny pracovný úraz nestal.
Elektrifikoval východ
Spolu s kolegami za tie roky pochodili množstvo miest a obcí. Michalova ruka sa spolupodieľala na elektrifikácii vo všetkých okresoch východného Slovenska. V roku 1968 sa napríklad zúčastnil prác, ktoré predchádzali zimným majstrovstvám sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970. "Pamätám si, že okolo Štrbského plesa bolo asi sto maringotiek. Vtedy sme za celotýždenné stravovanie zaplatili 54 korún. Len pracovné podmienky boli ťažké."
Michalove pracovné povinnosti prerušili niektoré historické udalosti. Jednou z nich bolo obsadenie Slovenska ruskými tankami. "Prechádzali cez našu dedinu z maďarskej strany od Slovenského Nového Mesta. Všetci sme sa zobudili, okná a poháre rinčali v kredenci. Ráno sme mali robiť v Trebišove. Cez cestu však neustále prechádzal tank za tankom, a tak sme nemohli prejsť. V ten deň sme ani nepracovali. Nedalo sa a nikto nemal ani chuť."
O prácu sa nebál
O prácu sa Michal nikdy príliš nebál. Ľudia sa do nej totiž nehrnuli kvôli tomu, že bola náročná. "Kedysi to bývalo horšie, teraz máme dobré podmienky. Dokonca aj mladí majú o túto prácu záujem. Jedno je však isté, robota ich musí baviť, inak to nemá význam."
Zdá sa, že Michal sa týmto mottom riadi. Inak by v tomto zamestnaní, ako hovorí, nemohol vydržať až do dôchodku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
