nci Košíc zachraňujú kráľa v bitke pri Košiciach) a zachytil na nej časť mohutného štvorhranného objektu s vyčnievajúcimi vežami.

Je to najstaršie vyobrazenie Košického hradu na nedobytnom vrchu Hradová, nad údolím Hornádu, z ktorého 466 metrovej nadmorskej výšky mali tí, čo stáli na veži, celé okolie ako na dlani.

Dve nejasnosti

V súvislosti s touto historickou udalosťou, ktorá nie je iba regionálnou, ale vošla do dejín, sú dve nejasnosti: kde presne sa bitka odohrala a zamieňanie si Košického hradu s hradom Sokoľ. Mnohí cyklisti sa chcú dostať k hradu Sokoľ a ocitnú sa na mieste, kde sú stopy po Košickom hrade. Dokonca na internete hľadajú možnosť, ako sa dostanú ku Sokoľu tí, ktorí sú z iných častí Slovenska, lebo podľa mapy sa im to nepodarilo. V jednom prípade ponúka pomoc cykloturistovi starosta obce, ktorý ho k niekdajšiemu hradu privedie.

Vráťme sa k bitke, v ktorej pomohli kráľovi zvíťaziť košickí mešťania. Kráľovský iluminátor (akýsi predchodca fotoreportéra) na kresbe nadmerne vyzdvihol do výšky Hradovú, aby tým symbolizoval pomoc košických mešťanov, ktorí išli popri Hradovej na pomoc kráľovi. Zalesneným terénom sa museli nielen predierať, ale čeliť aj strážnym oddielom Omodejovcov, kým prišli na bitevné pole. Kde bolo, o tom sú rôzne údaje viacerých kronikárov. Rovnaký názor na bitku však majú všetci vtedajší kronikári, ktorí ju zaznamenali. S nimi sa zhodli aj historici, že bitka 15. júna 1312 bola najkrvavejšia v Uhorsku od čias Tatárov a že jej víťaz mal na bitevnom poli viac obetí, ako porazený protivník.

Iluminátor túto bitku označil ako bitku pri Košiciach. Syn kráľa Karola - kráľ Ľudovít si ju pripomínal slovami svojho otca ako „bitku proti Matúšovi, pred mestom Košice". Bola podľa toho asi na pomedzí košického chotára nad Torysou. Stredovekí kronikári zapisovali aj významné historické udalosti po určitom odstupe času a preto presnosť informácií v jednotlivých kronikách utrpela. Aj v opise tejto bitky sa v Chronicum Pictum píše, že bitka bola blízko Hornádu, pri Košiciach. Spišsko-sobotská kronika, aj Leibitzerova kronika vypovedá rovnako: bitka sa odohrala pri Rozhanovciach, pri rieke Toryse.

Predmet bádania i literatúry

Rozhanovskou bitkou sa zaoberali naši i iní historici, analyzovali ju z hľadiska politického, vojenského, hodnotili celé obdobie, kedy vládli Anjouovci, ale aj detaily priebehu a dôsledky tejto bitky. Jonáš Záborský v divadelnej hre nazvanej „Bitka u Rosanoviec" spracovali ozbrojený zápas dvoch feudálnych táborov v Uhorsku - Matúša Čáka a Karola Róberta. O bitke vychádzajú rôzne štúdie, spisovateľ Jozef Branecký opísal túto udalosť v románe pre mládež „Poklady Matúša Čáka". Táto téma našla uplatnenie aj vo výtvarnom umení - maliar T. Dörre ju stvárnil v olejomaľbe „Rozhanovské bojisko" a neznámy autor v 19. storočí namaľoval obraz „Rozhanovská bitka z roku 1312". Nachádzal sa v Pešti v obrazovej kronike Chronicum Pictum z r. 1358 je farebná ilustrácia tejto bitky v miniatúrnej podobe. Dva obrazy s rozhanovskou tematikou namaľoval pri príležitosti 700 ročného jubilea Rozhanoviec košický maliar Vojtech Seliga.

Zámena s hradom Sokoľ

To, že Košický hrad upadol do zabudnutia, pripisuje historik prof. Halaga aj mäteniu odbornej a laickej verejnosti zamieňaním s hradom Sokoľ. V 30. rokoch minulého storočia uverejnil profesor zemepisu Martinka svoje predstavy o tom, že hrad na Hradovej sa volal Sokoľ, a že písomné údaje o Sokoli sa vzťahujú na Hradovú. Dokladá to aj údajmi o kráľovských poľovačkách. Tie v tamojšom revíri určite boli, lebo hrad bol kráľovským majetkom. Prechádzal z jedného majiteľa či užívateľa na druhého, ktorý ho dostal za verejné služby od kráľa a o ktorý prišiel, ak sa panovníkovi spreneveril. Sokoľ bol však jeden hrad a na Hradovej druhý.
Hrad bol v stredoveku miestom, ktoré dávalo záruku bezpečnosti pre obyvateľov pod ním. Zvyčajne sa týčil na najvyššom mieste, odkiaľ bystrozrakí pozorovatelia mapovali pohyb konských záprahov, jazdcov i peších odrazu v niekoľkých chotároch. Výnimkou nebol ani Košický hrad na Hradovej pod tunajšou výhliadkovou vežou. Hradová má názov po hrade, to je isté. Isté nie je, kedy hrad vznikol. Obdobie jeho vzniku je zahalené ani nie tak tajomstvom, ako nedostatkom písomných zmienok pred 13. storočím.

Záruka bezpečia mesta

Dobyť hrad znamenalo pre útočníka dobyť všetko, čo len bolo možné: bohatstvo, moc, územie. Pre ochrancov znamenalo "byť na hrade" zabránenie týmto snahám a poskytnutie bezpečnosti na tom území, ktoré ochraňovali, v tomto prípade Košiciam. Nebezpečie číhalo zo všetkých strán aj na obchodné karavány. Tie často prepadávali dokonca aj vojaci z kráľovských hradov, aby ich ozbíjali. taký zbojnícky zvyk zaviedol palatín Omodej z rodu Abovcov, zástupca kráľa, po panovníkovi prvý muž, ktorý vládol na východnom Slovensku (ako Matúš Čák na západnom). Nejeden kupec, čo vyšiel s nákladom tovaru smerom na Spiš do Poľska, len čo opustil košické teritórium, stal sa obeťou zlodejov v kráľovských vojenských mundúroch. Ozbrojenci, lúpežníci rytieri, prepadávali aj furmanov s tovarom pre košický trh. Aj pre toto Košičania pripisovali veľký význam obrane a opevneniu mesta proti uzurpátorským spôsobom a snahám. Tomu slúžil aj ich hrad.
Nikdy, v žiadnych zachovaných dokumentoch sa neuvádzal ako kráľovský. Kto ho vybudoval do podoby mohutnej stavby s niekoľko metrov širokými múrmi trojhrannej veže, slúžiacej na obranu, i kruhovej veže, aj mohutného opevnenia, za ktorého štyri metre hrubými múrmi mohla vydržať dlho aj najpočetnejšia vojenská posádka, to sa nevie. Tento typ stavby bol neobvyklý u feudálnych obytných hradov.

Nešetrili peniazmi

Na mestské opevnenie ani na údržbu a financovanie hradu, čo bolo zakotvené aj v mestskom nariadení Košičania peniazmi nešetrili. Niektorý košický mešťan zomrel bez závetu, jeho pozostalosť rozdelilo mesto na tri časti. Z nej dve išli na opevnenie a objekty Košického hradu. Zvyčajne však aj prvú časť určili na verejnoprospešné ciele.
Hrad bol obrannou dominantou Košíc, pod ktorou mali Košičania záhrady a vinice. Dnes nieto po nich ani stopy, hoci vinice boli vôkol Košíc od Opátskeho cez Červený breh až po Vyšné Košice, kde bola aj Hradová. Dnes si nevieme predstaviť, že na týchto miestach, kde je napr. Dojčenský ústav, botanická záhrada, boli rozmiestnené nepriateľské vojská a vrhali ničivé strely na mesto pod sebou a že ich útoky odrážali kanónmi práve z Košického hradu. Z doterajšieho výskumu sa usudzuje, že hrad bol asi skôr ako osídlenie Košíc a že siahal až do Ťahanoviec, kde je zvyšok múru.

Vzájomná rivalita

Medzi obidvoma územiami patriacimi k hradom, boli vymedzené hranice. Je známe z dokladov, že Košičania chceli dostať to vlastníctva Sokoľ, aby zabránili jeho opakovanému darovaniu nejakému feudálovi, ktorý sa neštítil zbojstiev, narušovania hraníc Košíc, poškodzovania majetku. Košičanom sa podarilo dostať Sokoľ do vlastníctva a ponáhľali sa v roku 1421 s jeho zbúraním. Lenže mocnejší boli iní rivali. Okolo 40. rokov 15. storočia videli uhorskí magnáti v Hradovej objekt, ktorý ich ohrozoval. O tom sa presvedčili aj počas dvojmesačného obliehania. Vojská boli umiestnené po celej západnej strane od Šibenej hory po Červený breh. Čo nedokázali zbraňami, to urobili "vyšším" príkazom, podľa ktorého mal byť Košický hrad na Hradovej zdemolovaný v roku 1445 pod dohľadom Juraja Rozgonyho. Ešte dlho pretrvávala spomienka na hrad v ústnom podaní aj v moderných dokumentoch o jeho nezničiteľnosti vojskom, keď sa v kúpno-predajných zmluvách pre lepšiu identifikáciu uvádzalo: "pod horou zbúraného starodávneho hradu Košice".

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.