Vcelku rozšírené tvrdenie, že európske voľby sú najreprezentatívnejší výskum verejnej mienky, je bonmot s pohyblivou platnosťou. Extrémne nízke účasti, celkom iste pod 20 percent, ako hlásili neoficiálne výsledky na Slovensku, skresľujú do tej miery, že reprezentatívnejší vie byť aj telefonický prieskum štandardnou metódou o 500 respondentoch.
Dá sa povedať, že o delení slovenských kresiel v EP rozhodla menšina motivovaných voličov, čo by nemuselo byť v princípe až také zlé (pokiaľ teda neskúmame sociálno-demografickú štruktúru odovzdaných hlasov). Vysoká účasť sama osebe totiž nemusí byť ešte dobro. Platí politicky nekorektná nepriama úmera, že čím vyššia legitimita, tým nižšia kompetencia rozhodnutia. Zásadný problém účasti pod 20 percent je, že v prvom čítaní je to exemplárny debakel celej politickej triedy. A to taký veľký, že keby v kruhoch, ktoré cudzopasia na verejnom živote, existovalo čosi ako reflexia, po oznámení oficiálneho sčítania by ohlásili hromadnú demisiu. To, že na Slovensku, s vysokou pravdepodobnosťou, po druhýkrát za sebou predviedli najhoršiu mobilizačnú schopnosť, je známka nekvality a toho, že politiku tu robia ľudia ešte nižšej akosti ako inde.
No. Európske voľby sú, samozrejme, špecifické. Ale práve tam, kde niet jasnej stávky, viditeľného konfliktu a ani zrozumiteľného odkazu, že o čo vlastne ide, sa testuje jedna z elementárnych vlastností politika: Teda schopnosti presvedčiť, že on osobne, alebo kauza, ktorú sleduje, sú dôležité pre váš život. Vykrikovanie Smeru, SMK či KDH, že ako oni vyhrali a čo je to za úspech, ktorý dosiahli, je pri 19-percentnej účasti nielen absurdné, ale pohoršujúce. Aj pri 60-percentnej účasti na voľbách takpovediac „prvého rádu" sme však na Slovensku už zažili, že politici ignorujú signály, ktoré voliči vyslali. Tento týždeň zrejme uvidíme v Európe zopár demisií či výmien ministrov ako priamy dopad výsledku volieb do europarlamentu. (Teda aspoň v minulosti to tak chodilo.) Od toho, že by na Slovensku niekto vyvodil zodpovednosť, je reálnejšia predstava, že tu pristane UFO.
Napísať, že v týchto voľbách šlo aj tak iba o to, že ktorému príživníkovi doprajeme 7 tisíc eur mesačne na päť rokov, sa celkom nedá. Slobodné a demokratické voľby boli pred dvadsiatimi rokmi najvyšším princípom a cieľom, ktorého príťažlivosť znamenala pre každého zrozumiteľný obsah. Skutočnosť, že tento vznešený étos sa vyprázdňuje a mení na úplnú frašku, čím rozhodovanie medzi Kozlíkom, Kukanom, Beňovou či Edit Bauer nesporne je, zakladá pochmúrne úvahy na motívy, že liberálna demokracia nie je koniec dejín (ako kedysi veril Fukuyama). Európsky parlament je len symbol, na ktorom sa dajú rôzne úchylky demonštrovať najlepšie. Odcudzená realite, existujúca stále väčšmi len kvôli sebe a beneficientom, čo sa vezú ako pasažieri v zlatom koči, je však celá verejná politika.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
