osť. Až stredovek dal klobúkom rôzne tvary.
Tým, že mali formu pologule, ihlanu, kužeľa, stali sa klobúky viac ozdobou ako ochranou, ba boli luxusným predmetom podľa materiálu a ozdôb. Ľudia nimi nešetrili, veď perá, stuhy, kožušiny boli samy osebe luxusom. Najbohatší sa prezentovali pokrývkou hlavy pošitou perlami a diamantmi.
Ukážka majetku a hodnosti
Veľkým majetkom v 15. storočí bola ozdoba hlavy ženy, ktorá sa obliekala podľa vtedajších módnych trendov. Aké náklady na ňu musela vynaložiť, dozvedáme sa najčastejšie zo zaznamenaných výrokov duchovných. Podľa Augustiniána Gottschalka Hollena si potrebuje márnivá žena dať na hlavu nasledujúce:
"Ako prvé, čo urobí, dá si meštianka na rúšku na hlave mužskú kapucňu, po druhé skvostný nariasený závoj, po tretie: trojitú alebo štvoritú hodvábnu sieťku, po štvrté: zlaté a strieborné ihlice do vlasov, po piate: ozdobu na čelo (aj hruď), po šieste: kúpené lesklé vlasy mŕtvej ženy, po siedme: okolo krku má ruženec z morských koralov. To všetko potrebuje žena na úpravu hlavy a sto zlatými to môže ťažko zaplatiť."
Na hlave sa umiestňovali okrem ženských ozdôb, aké predpisovala v tom-ktorom období móda, aj symboly moci koruny. Tie manifestovali pevnosť, vznešenosť a trvalosť týchto vlastností. U mužov bolo mocenských symbolov viacej. Na hlave nosili symboly štátnej a cirkevnej moci, alebo úradných či akademických hodností. Pápežova tiara vrcholila jedným bodom podobne ako koruny asýrskych panovníkov. Takže - ak toto porovnávame s klobúkom našej súčasnej módy, ten chce byť pravidelne ozdobou aj ochranným prostriedkom súčasne, či je na pánskej, alebo dámskej hlave.
Muži sa viac parádili
Nosenie a módu klobúkov môžeme porovnávať od staroveku podľa toho, ako ju zobrazili vtedajší umelci na sochách, aj inými výtvarnými prejavmi. V Mezopotámii v 4. tisícročí pred n. l. si pokrývali hlavu vládcovia guľatou čiapkou s preloženým okrajom, neskoršie baretom. Babylonskí a asýrski králi nosili kužeľovitú vysokú čiapku s dvojicou stúh až na chrbát, v ušiach mali náušnice. Na menej slávnostné príležitosti mali čiapky so špičkou, padajúcou dopredu alebo len pásku na pridržiavanie vlasov. Tú nosia muži aj dnes pri športovaní.
Účelové pokrývky hlavy mali Gréci a tie zostali dodnes ako klasické. Plochý klobúk ich chránil pred slnkom - vtedy jazdcov i pútnikov. Rybári, veslári, remeselníci mali malý guľovitý klobúk alebo čiapku z kože, kožušiny, roľníci slamené klobúky. Ženy si vonku cez hlavu preťahovali cíp plášťa. V starom Ríme ženy nosili veľké šatky iba na okrasy, bežne chodili prostovlasé. O ich účesoch napísal Ovidius: "Bolo by ľahšie spočítať žalude duba, včely v úli alebo divú zver v púšti, ako účesy, ktoré vymýšľajú každý deň." Ženy mali dovtedy ako pokrývku hlavy väčšinou rúšku a od mužov prebrali klobúky. Rúška, šály, závoje po stáročia upravovali do rôznych tvarov a neskoršie ich bohato zdobili. Muži sa viac parádili.
Byzantské mozaiky ukazujú na hlavách bohatstvo v diadémoch a šperkoch i účelovosť klobúkov proti slnku a kukiel proti vetru a dažďu. Kukly nosili Rimania i Egypťania a nosia sa aj dnes.
Rúšky a české kukly
V gotike bola márnivosť viditeľná aj na ženských hlavách, predovšetkým na vzácnych látkach. Rúšky boli z jemných drahých flanderských látok a ich úprava na hlave mala symbolický význam. Vážnosť aj smútok, to bola rúška hlboko v tvári, radosť a veselosť vyjadrovalo jej rôzne riasenie. Vydaté ženy mali veľmi drahé rúšky a v 14. storočí zdobili hlavu ako svätožiara, poskrúcané z niekoľkých metrov látky a bohato ozdobené. Boli to tzv. české kukly. R. 1382 túto českú módu priniesla do Anglicka princezná Anna, keď sa tam vydala. Muži nosili stále obľúbený baret, väčšinou z čierneho zamatu, aj turbanovité tvary, z nich bola najobľúbenejšia v 14. stor. krútenka s voľne visiacimi dvoma cípmi, niekedy aj po kolená. U žien až do 17. stor. sa nosili s rôznymi obmenami čepce. V nemeckej móde bol rozšírený pod názvom "čepeľ" a vytvoril sa zavinutím celej hlavy do bieleho plátna.
Klobúky pod pazuchou
V 15. stor. sa objavil cylinder. Muži sa ho nechceli zriecť ani v barokovej účesovej móde parochní, preto niekto vymyslel skladací cylinder, aby ho nosili pod pazuchou. V 17., no najmä v 18. stor. tak nosili aj iné skladacie kolbúky, aby nepoškodili lokne parochní.
V európskych salónoch majú gavalieri v 30. rokoch 17. stor. dlhé vlajúce vlasy a mäkký plstený klobúk - širák s dlhými perami. Duchovenstvo 18. stor. má široké klobúky, aj šľachta, zdobené pštrosími perami. Emancipácia žien sa odráža aj na hlave, kde je klobúk už znakom reprezentácie od cylindrov, baretových tvarov, po turbany a prilby. Koncom 18. stor. zomrela Rose Bertinová, ktorú volali "minister módy". Bola modistkou kráľovnej Márie Antoinety a autorkou najbizarnejších modelov pre francúzske dámy. S ňou zišli z ich hláv veterné mlyny, mosty, plachetnice, z mužských klobúkov perá. Napoleonovým pádom r. 1815 končí vyčačkanosť a móda sa oslobodila od dvorského štýlu, aj moderní páni chodia bez klobúkov a sú nenápadne elegantní.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
