j úlohe (2003, film Pianista) opustila po dvoch rokoch a podľa zdrojov mu to dosť zlomilo srdce. Else stačilo jediné stretnutie v Paríži, aby na Adriena definitívne zabudla. Brody patrí pritom medzi hercami ku skutočným profesionálom. Nehrá sa na hviezdu a úlohy si nevyberá podľa výšky honoráru. Jeho postavy vás očaria vnútornou silou a mimoriadne sofistikovaným hereckým prejavom. Okrem Pianistu sa preslávil aj vo filmoch Tenká červená čiara (1998), Osada (2004), Zvieracia kazajka (2005), King Kong (2005) či Bratia Bloomovci (2008).
Rozchod s Elsou prišiel po dvoch rokoch. Prekvapil vás?
„Myslel som si, že je tá pravá, ale ona ešte nebola pripravená usadiť sa. Tak som jej dal trochu priestoru na oddych a myslel si, že sa vráti. Nevrátila sa."
Čo si myslíte, prečo sa zamilovala práve do Oliviera?
„A prečo nie? Je skvelý, vtipný a má šarm. Len pozor, lebo so ženami sa veľmi rád zahráva."
Ako hojíte rany po takýchto rozchodoch?
„Utiekam sa k historickým autám. Zamiloval som sa do nich ešte po rozchode s predchádzajúcou dlhoročnou priateľkou Michelle Dupont. Sám som si postavil motor do Corvetty. Môžem sa na nej preháňať po cestách neďaleko Los Angeles, ale je pripravená aj na preteky. Chcem sa naučiť správne pretekať, keďže na pretekoch dragsterov v New Yorku som nevedel správne zabrzdiť. Moje priority sa vekom a úspechom zmenili. Zistil som, že brzdenie je dôležité."
Komu vďačíte, že ste sa stali hercom?
„Rodičom, ktorým som musel od malička predstierať, že som dobrý chlapec. Bol to obrovský boj tváriť sa, že som niekým iným. Viete, keď som bol vonku s priateľmi, určite som nebol dobrý chlapec, každodenná cesta do školy ma naučila byť tvrdým. V 80. rokoch som tam chodil cez tie najhoršie štvrte New Yorku. Rodičia si mysleli, že som vzorným chlapčekom, ale na ulici boli dobrí chlapci nulami."
Je pravda, že nenávidíte rozhovory so zahraničnými novinármi?
„Priznávam, že sa mi veľmi ťažko rozpráva s novinármi, ktorých materinským jazykom nie je angličtina. Udivuje ma, že do Ameriky posielajú toľko ľudí, ktorí vedia veľmi slabo alebo vôbec nie po anglicky. Občas mi to príde ako vtip z dielne Aliho G."
Ako to bolo s letiskovou kontrolou na Novom Zélande? Vraj vás prichytili s nejakými drogami...
„Bolo to počas nakrúcania Zvieracej kazajky. Produkcia dala z marketingových dôvodov vyrobiť kofeínom obohatené mentolové pilulky, ktoré boli navyše balené do lekárskych fľaštičiek. Dal som vtedy jednu režisérovi Petrovi Jacksonovi a on si ich veľmi zamiloval. Po natáčaní som letel na Nový Zéland a po prílete do Aucklandu si ma colníci vyhliadli. Keď to žena, ktorá ma prehliadala, objavila, na tvári sa jej zjavil víťazoslávny pohľad. Akoby jasala nad úlovkom, hneď mi bolo jasné, na čo sa ma budú pýtať. Zavolala nadriadeného a opýtali sa ma, čo to je. Mentolky pre Petra Jacksona - odpovedal som. A oni ma prekvapujúco bez všetkého ďalšieho nechali ísť. Mohol som skrátka preniesť tisíce piluliek extázy, ale pretože to bolo pre Petra Jacksona, tak ma proste nechali ísť."
Apropo, Zvieracia kazajka. Ako ste si zvykali na scény, v ktorých ste boli priviazaný v skrini s veľkosťou dva krát jeden meter?
„Ťažko, ale všade sa dá nájsť niečo pozitívneho. Naučil som sa aspoň meditovať. V malom temnom priestore sa človek cíti naozaj zvláštne, môžete tam úplne zabudnúť, že máte vôbec nejaké fyzické telo."
Ako je to s homosexuálmi? Nezvyknú vás obťažovať?
„Myslím, že by ma viac mrzelo, keby si ma nevšímali (smiech). A celkom rád si zájdem aj do gay barov, nemám s tým žiaden problém. Je jasné, že tam nejdem nikoho baliť, ale nemám strach zájsť tam len preto, že je to miesto predovšetkým pre homosexuálov."
A pobozkali by ste aj nejakého muža? Keby vám napríklad sošku Oscara neodovzdala Halle Berry, ale niektorý z vašich hereckých kolegov?
„To je dosť hlúpa otázka. Samozrejme, že nie."
Čo sláva?
„Každý si myslí, aké je skvelé byť slávnym, ale keď radi pozorujete ľudí a naraz všetci pozorujú vás, čo s tým budete robiť? Nedávno som bol v Miami a videl som tam sympatického bezdomovca. Chcel som mu dať peniaze, ale on ma prekvapivo odmietol. Určite ma nepoznal, chvíľu som naňho užasnuto pozeral a vzápätí som pocítil, ako ma niekto búcha po pleci. Boli to fanúšikovia, takže mi došlo, že už nič nebude ako predtým, že už nie som anonymný."
Ste rád, že sa definitívne skončilo natáčanie seriálu O.C. California?
„V podstate hej, mám teraz otvorenejšie možnosti. Všetci sme si výborne rozumeli a scenáre boli také fantastické, že by sme to mohli robiť celé roky. Skončením seriálu nás síce vyhnali do sveta, ale aspoň sme mohli začať hrať nových chlapíkov."
Prirovnávajú vás k Al Pacinovi či Robertovi De Nirovi. Lichotí vám to?
„Jasne, že si to vážim, ale omnoho radšej budem prvým Adrienom Brodym ako ďalším Al Pacinom."
Čo by ste robili, keby ste prestali hrať?
„Živil by som sa hip-hopom. Milujem tú muziku, má more energie. Doma mám v šuplíku množstvo pesničiek. Mrzí ma, že nemám čas robiť hip-hop aktívne. Možno to skúsim raz aspoň ako producent."
Ako ste sa dostali k filmu Pianista?
„Normálne konkurzom, režisér Roman Polanski si ma vyhliadol spomedzi niekoľko stoviek hercov. Ale pred samotným nakrúcaním som sa bál, aby som nedopadol ako pri Tenkej červenej línii. Po jej premiére, keď som uvidel, ako boli moje scény vystrihané a zostalo tam len pár štekotov, mal som sto chutí s herectvom skončiť a ísť robiť čašníka. Polanski ma ale upokojil: Z Pianistu ťa nemôžeme vystrihnúť. Akoby sa to potom volalo? Piano?"
Musí herec naozaj sám čosi prežiť, aby to dobre stvárnil?
„Herci mávajú rozličné prístupy. Ja sa nazdávam, že ani v najlepšej hereckej škole by som sa nedozvedel, čo cíti človek skapínajúci od hladu. Preto som napríklad pred zábermi v Pianistovi naozaj hladoval. Veľa hodín som študoval históriu svojej rodiny. Starý otec odišiel pred vojnou do Ameriky, ostatní príbuzní, ktorí ostali, neprežili. Hľadal som v sebe pocity, ktoré mi umožnia sa skutočne rozplakať na Umschlagplatzi čiže prekladisku, skade deportovali Židov do koncentračných táborov. A nie preto, že je v scenári napísané - Szpielman plače."
Čím sa líši Adrien Brody spred "Pianistu" od toho dnešného?
„Telesne pôsobím rovnako, ale ten film naozaj zmenil môj život. Mal som predovšetkým fúru času na osamotené premýšľanie. Už viem, čo je pre mňa dôležité a čo nepodstatné. Napríklad dom, auto, stabilita - pre väčšinu ľudí sú to dôležité veci. Nie pre mňa."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
