Na obrazovke pôsobí serióznym dojmom. Aký je však Karol Farkašovský v súkromí? Po čom túži a aké ženy sa mu páčia? Aj to nám prezradil v rozhovore.
Čím momentálne žijete?
- Prácou v televízii, kurzmi profesionálnej komunikácie, ktoré pripravujem pre rôzne firmy a klientov, finišovaním doktorandskej práce, rodičovskými povinnosťami, prácou okolo domu a v záhrade, maturitným stretnutím... Je to dosť turbulentné a, samozrejme, ešte to všetko musím koordinovať s manželkou, ktorá má tiež aktivít neúrekom. Ale mám rád, keď je život taký akčný a človek netrávi čas meditovaním nad banalitami.
Vaša manželka Ľudmila Farkašovská kandiduje do europarlamentu. Ako to vnímate?
- Ten samotný fakt veľmi pozitívne. Medzinárodným vzťahom sme sa obaja dlhé roky venovali ako zahraničnopolitickí redaktori v BBC. Trochu sa však bojím o jej zdravie. Nesie to so sebou veľkú záťaž, napätie a stres. Ale zatiaľ sa s tým vyrovnáva dobre.
Do akej miery prikladáte ruku k dielu, čo sa týka chodu domácnosti a výchovy detí?
- Priznávam – mohol by som viac. Riešim veci okolo domu a záhrady, hoci tá je už našim spoločným teritóriom. Manželka sa v nej vyžíva a relaxuje. Z domácich prác je moje vysávanie, prípadné maľovanie alebo drobné opravy. Žehliť viem, keď musím, a s varením som kamarát do tej miery, že mám repertoár na prežitie s deťmi na približne 7 dní. Moje 'špičkové' kulinárske dielo je omeleta s hráškom, ale viem pripraviť aj typické anglické raňajky a studené misy.
Aký ste otec?
- Fíha, to je intímna otázka. Necítim sa kompetentný odpovedať na to. Ale poviem vám to inak. Ja som sa mojim rodičom narodil, keď už boli z rodičovského pohľadu v dosť pokročilom veku – otec mal 44 a mama 42 rokov. Boli to úžasní ľudkovia – dobro v duši i v tvári. Mali sme veľmi pekný a silný vzťah. To, čo mi zo seba dali, som im, žiaľ, nestihol splatiť. Dodnes mám voči nim pocit veľkej dlžoby. Ale môj vnútorný hlas mi vraví - netráp sa a vracaj to svojim deťom. Asi to tak má byť, to je prirodzený kolobeh života. Takže snažím sa o to - niekedy viac, inokedy menej úspešne. Ale deti sú pre mňa Boží dar.
Ženy - matky, ktoré mali deti s odstupom viacerých rokov, tvrdia, že si neskoršie materstvo vychutnali viac. Platí to aj pre otcovstvo - užili ste si mladšie deti intenzívnejšie?
- Určite áno. Aj muž na otcovstvo dozrieva. Keď sa mi narodil prvý syn Michal, bol som na vojenčine a zaplavila ma veľká hrdosť. Mal som 24 rokov a bol som šťastným otcom. Ďalšie dve deti prišli po prekročení štyridsiatky. Bol som pri pôrodoch Peťa a neskôr aj Danky a otcovské pocity vo mne dosahovali silu tsunami. Šťastie, ktoré až zadúša, radosť, ktorá spaľuje, vďačnosť, ktorá povznáša, ale aj pokora, úcta k nežnému drobnému životu a veľká zodpovednosť. To všetko si môže človek naplno uvedomiť a vychutnať až vtedy, keď dozrel. A zažiť to, keď vám dieťatko po príchode na svet dajú za čerstva prvýkrát na ruky, to odporúčam každému mužovi.
Vaša rodina je tzv. patchworková - obaja ste mali deti z prvého vzťahu a máte i vlastné deti. Čo je základom dobrého fungovania takejto rodiny?
- V tejto oblasti som ešte maturitu života nedokončil a nerád by som sa robil múdrym. Najlepšie je asi nedopustiť takú situáciu. Ale osud to často zariadi inak. A keď sa už stane, že človek skúša šťastie po druhýkrát, tak sa treba vyzbrojiť poriadnou dávkou tolerancie, trpezlivosti a vnímať to 'nie vlastné' dieťa ako samostatnú osobnosť, ku ktorej si hľadám cestu. Určite nie je dobré v ňom vidieť bývalého partnera či partnerku. Veľa vyrieši úprimnosť a čas.
Ako vychádzate so svojím synom Michalom z prvého manželstva?
- Veľmi dobre, istý čas sme boli kolegovia v Markíze a teraz sme kolegovia v moderátorskej brandži. Obaja máme radi kone, často spolu športujeme a vychutnávame si manželkino kuchárske umenie počas nedeľných obedov. Máme, samozrejme, aj veľa spoločných chlapských tém.
Vaša manželka Ľudmila je tiež pôvodom východniarka. Majú pre vás vari východniarske ženy niečo do seba, alebo je to len náhoda?
- Hovorí sa, že najkrajšie ženy na svete má Slovensko. A ja už viem aj čosi viac, a síce, že z tých krásnych tie najkrajšie žijú na východe. (Úsmev.)
Čím vás vaša manželka očarila?
- Stretli sme sa náhodou pri rozhlasovom mikrofóne. Takže prvé, čo ma upútalo, bol jej hlas a úsmev. K tomu oči a priamy pohľad. Potom to boli spoločné témy, ktoré postupne odkrývali intelektuálne pozadie ženskosti a bol som z toho milo prekvapený. Presvedčila ma, že ženská krása a múdrosť sa v jednej osobe môžu vzájomne a ešte celkom vydarene dopĺňať.
V práci ste neustále obklopený mladými, krásnymi ženami. Nemá vaša manželka nikdy dôvod na žiarlivosť?
- Ženská duša je často nevyspytateľná. Preto nemôžem s určitosťou tvrdiť, že by tam istá žiarlivosť nemohla byť. K televízii však krásne ženy patria, sú jej samozrejmou súčasťou. Napokon, aj manželka roky pracovala v Markíze ako zahraničnopolitická redaktorka. Dôležité sú však dve veci - aby to doma dobre fungovalo a aby mal človek usporiadané základné životné hodnoty. Tým sa dá žiarlivosti predísť. A to je asi aj jediná cesta, ako nad ňou zvíťaziť.
Čo si na svojej manželke najviac vážite?
- Úprimnosť, obetavosť pre druhých, starostlivosť o rodinu a deti. Keď niečo robí, tak sa vždy snaží nájsť spôsob, ako sa to urobiť dá a nevolí pohodlnejšiu cestu výhovoriek, prečo to nejde.
Dlhé roky ste pracovali v zahraničí. Čo vás zlákalo späť na Slovensko?
- V Londýne sa nám narodil Peťo a svoj príchod už hlásila aj Danka. A žiť s dvoma malými deťmi v takom veľkomeste je veľmi náročné. Navyše som dostal pracovnú ponuku na post šéfredaktora SRo-1 Rádia Slovensko a úlohu vybudovať z neho rádio formátu BBC. To bola pre mňa v tom čase (1998) veľká profesionálna výzva.
Necnelo sa vám po návrate z Londýna za veľkomestom?
- Cnelo a veľmi. Mňa si Londýn získal za pár dní. Veľmi rýchlo som tam nadobudol pocit domova. Má úžasne veľa podôb - je krásny, štýlový, veľkolepý, malebný, tolerantný, slobodný, multikultúrny. A pritom všetkom je to dobre fungujúci kolos, v ktorom si každý nájde svoje miesto. Každý tam môže byť sám sebou a všetci to rešpektujú. To mi bolo nesmierne sympatické. Londýn ma naučil, že pozerať sa na akéhokoľvek človeka zvrchu môžem iba vtedy, keď mu pomáham vstať.
Aké máte sny, túžby a priania v práci i v súkromí?
- V prvom rade chcem mojim deťom a rodine odovzdať všetko, čo som dostal od svojich rodičov. Túžim ich vidieť šťastných, zdravých a spokojných. Chcel by som, aby o mne raz povedali, že som im bol dobrým otcom a oporou. A čo sa roboty týka - mať dosť síl na to, aby som televíznu i komunikačnú prácu robil najlepšie, ako viem, a aby som sa ešte veľa nového naučil. Baví ma učiť sa a spoznávať nové veci. A len tak v tichosti a nakoniec - mojím tajným snom je urobiť si pilotné skúšky a lietať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
