ých spomienok ďalšia pamätná tabuľa. Na rozdiel od iných, ktoré u nás pripomínajú pamiatku výnimočného štátnika, vojaka, politika, vedca i letca, je tabuľa, odhalená na objekte niekdajšej evanjelickej fary v Košariskách, kde sa Štefánik narodil a kde je dnes jeho múzeum, spomienkou na taliansku šľachtičnú. Je na nej vyryté meno markízy Giuliany Benzoni. Znalci Štefánikovej dramatickej biografie dobre vedia, že bola jeho snúbenicou.

Romantikov vždy nanovo dojímajú detaily nežnej ľúbostnej romance Slováka Milana Rastislava Štefánika a Talianky Giuliany Benzoni. Tú mal ešte v roku 1919, ako sa dvojica dohodla krátko pred leteckou tragédiou, zavŕšiť sobáš. A pragmatickí ľudia zase pripomenú, že vzťahy tejto dvojice a perfektné kontakty, ktoré sa od nich odvíjali k šľachte i vládnym sféram Francúzska a Talianska, znamenali prínos aj pre mladučkú Československú republiku a jej zakotvenie v komplikovaných sférach európskej diplomacie.

Tucet detí z Košarísk

Dvanásť detí mali manželia Štefánikovci z Košarísk. Dcéra notára Jurenku z Brezovej pod Bradlom Albertína a evanjelický farár Pavol Štefánik síce pochovali troch synov - Fedora Bohuslava, Mojmíra Alexandra a Jaroslava Sergeja ešte v útlom veku, ďalšie štyri dcéry a päť synov sa však dožilo dospelosti a dodnes medzi nami žijú potomkovia tejto slávnej rozvetvenej slovenskej rodiny. Pamiatku Štefánikovej matky Albertíny pripomína jedna z tabúľ aj v našom regióne. Nájdeme ju na dome na Letnej ulici v Spišskej Novej Vsi, kde žila u svojho syna Ladislava Dušana, predstaviteľa Spišskej župy a v tomto meste 7. júna 1928 i zomrela.

Šiestym dieťaťom bol syn, ktorý sa narodil 21. júla - Milan Rastislav.
Ako zhodne uvádzajú všetky dobové zdroje, mal pre ľudí, ktorí s ním prišli do kontaktu, mimoriadnu príťažlivosť. Aj keď bol nižšej útlejšej postavy, pleť na tvári mu ako päťročnému poznamenali kiahne a celý život musel prekonávať rôzne zdravotné problémy. Mal však osobné čaro, inteligenciu, prirodzenú autoritu a ťažko opísateľnú charizmu. Už pri prvom kontakte s touto výnimočnou osobnosťou jej mnohí obyčajní ľudkovia i prominenti takmer razom podliehali.

A mal neobyčajné belasé oči. Podčiarkujú to privátne i oficiálne informačné zdroje, čo potvrdzuje, že práve tieto oči boli Štefánikovým silným tromfom v jeho vzťahoch s ľuďmi.

Precestoval celý svet

Štefánikov životopis vraví o dynamike jeho pôsobenia, ktoré sa zviditeľňovalo na viacerých kontinentoch. Košariská sú i dnes neveľkou obcou, Štefánik však odtiaľ vyšiel na globálnu scénu. Bola ňou nielen Európa, ale i obe Ameriky, Afrika, Ázia či Polynézia. Tiež Tichý oceán a opakovane vrchol Mont Blancu, Sibír, Galapágy i ostrov Tahiti tvoria neúplný zoznam jeho nevšedných ciest.

Politických, ale aj vedeckých, pretože Štefánikovými celoživotnými láskami boli hlavne meteorológia a astronómia. Sám o tom povedal: "Ja s údivom hľadím do vesmíru a snažím sa v ňom určiť súradnice mojej duše."

Záujem mladých dám mu otváral významné dvere

Už cestou k štúdiu týchto nebeských vied stretával vo všetkej počestnosti aj mnohé pôvabné mladé múzy. Naporúdzi sú epizódky z jeho pražských študentských rokov. Slávny český básnik Jaroslav Vrchlický napríklad zaznamenal, že ambicióznemu študentovi zo Slovenska Štefánikovi očividne padla do oka jeho pätnásťročná dcéra Eva. Očarený mladý gavalier jej doniesol aj kytičku konvaliniek, ktorú však rozmarná slečna nezdvorilo odmietla.

To videla šestnásťročná Ľudmilka, dcéra profesora Bílého, riaditeľa školy na Žižkove. K Štefánikovi bola ústretovejšia a neskôr pod menom Lola Šetelíková napísala o romanci aj knihu. Štefánik zaujal aj Emíliu Chovanovú, s ktorou si neskôr roky písal, Máriu Neumannovú-Žilkovú a iné mladé dámy od Vltavy.

A potom podobne pochodila aj nejedna švárna deva od Seiny. Vo svojich parížskych rokoch zaujal Louise Weiss, ktorá sa neskôr stala političkou, Yvonne Chautemps, Antoinettu Janssen a ďalšie. Antoinettin papá bol šéfom hvezdárne v Meudone, Yvonnkin dokonca ministrom - a i takto sa Štefánikovi otvárali dvere do prestížnych salónov. Mladý muž si vedno s povesťou mladého politika a vedca takto úspešne budoval aj sieť užitočných kontaktov. Ich prostredníctvom potom dokázal priviesť do salónov aj Masaryka či Beneša, ktorým poľahky sprostredkovával prijatia u kráľov i predsedov vlád a zhodne tak lobovali za záujmy sľubného projektu s názvom Československá republika.

V Ríme bola jeho kľúčom k najvyšším kruhom pani Venosa, ceremoniárka na talianskom kráľovskom dvore. A inak to bola aj teta mladučkej markízy Giuliany Benzoni. Táto rodina mala zakotvenie v známom európskom šľachtickom rode Savojských.

Keď v Ríme pršalo

"V Ríme som stretla lásku. Prišla ako blesk z jasného neba a zasiahla tak, že sa vo mne všetko zapálilo," napísala o osudovom stretnutí po rokoch Giuliana Benzoni vo svojej knihe Život rebelky. (Úryvky pre časopis Bradlo preložila E. Kraváriková)

Meteorológovia majú s dažďami svoje konexie a jeden z nich sa pričinil o to, že Štefánik sa vo večnom meste stretol so svojou životnou láskou. Giuliana v knihe opísala, ako ju rímsky lejak zahnal do prvého suchého azylu, ktorý bol naporúdzi. Zhodou okolností to bol palác Gegého Primoliho, kde práve v salóne hostil viacero prominentných hostí.

Giuliana v opise spomína na pána vo francúzskej vojenskej uniforme, ktorý stál pri kozube a obdivne na ňu hľadel. "Oslepili ma jeho svetlomodré oči," píše markíza.

Hostiteľ ich predstavil a Štefánikovi povedal: "Toto je vnučka Ferdinanda Martiniho a môže vám byť veľmi užitočná." Toskánsky prominent Martini bol politikom, novinárom i literátom.

Mladá dáma Štefánika zaujala natoľko, že jej okamžite navrhol ďalšie stretnutie. Vzal to rýchlosťou blesku a termín schôdzky ako hotovú vec navrhol už na druhý deň. Giuliana súhlasila a ako miesto uviedla priestor pred palácom Colonna, kde bývala u starého otca. A z Primoliho paláca ohúrená tempom gavaliera s úžasnými belasými očami po dohode o ďalšom stretnutí doslova ušla.

Kameň z Tahiti

Štefánikova blesková taktika pokračovala o deň neskôr i pred palácom Colonna, kam sa Giuliana ustanovila, ako vtedajšia etiketa prikazovala v sprievode gardedámy a priateľky Elsy Dallolio.

Muž s očarujúcimi modrými očami vybral, keď sa Elsa po úvodných ceremóniách vzdialila, z vrecka skalku a venoval ju Giuliane s vysvetlením, že vzácny kameň vlastnoručne vylovil z oceána pri brehoch ostrova Tahiti. Nebol to jediný dar. V závratnom tempe nasledoval ďalší. Bol ním prsteň. Milan Rastislav ho Giuliane podával s vysvetlením: "Tento prsteň nosím stále so sebou pre ženu, ktorá bude stáť po mojom boku a stane sa mojou životnou družkou."

Čarovný je Giulianin opis vlastnej reakcie. Spýtala sa energického muža na jeho krstné meno a o pár sekúnd už mala jeho prsteň na ruke. Potom sa, ako píše Giuliana, hodiny vozili na Ríme na koči. Nazývala ho nežne "malý Slovák" - ale to iba kvôli jeho nevysokej postave. Veď konštatovala: "Horel pre všetko, čo nieslo nejaké morálne posolstvo..." A uviedla o ňom aj toto: "Na svete žijú zázrační ľudia, ba priam magickí. Majú dar od Boha meniť skutočnosť na krásny sen a naopak, sen na nekonečnú reťaz čarovných príhod."

Inak, Štefánik asi urodzenej Giuliane v Ríme nepovedal, že okrem výlovu vzácnych kamienkov z oceána pri Tahiti lovil aj iné trofeje. Najprv 10 mesiacov poľoval na najslávnejšiu periodickú vlasaticu - Halleyho kométu. A popri tom aj na ďalšiu hviezdičku s dlhými vlasmi - pôvabnú mladú Tahiťanku - iba prednedávnom vojenskí historici uverejnili Štefánikov pozoruhodný tahitský akt. Označili ho za úplne prvé, a teda vzácne premiérové slovenské foto tohto žánru.

Hviezdne perspektívy

Vzťah talianskej markízy a francúzskeho generála a neskôr československého ministra vojny sa sľubne rozvíjal, hoci dvojicu jeho neraz nebezpečné misie často rozdeľovali. Keď sa mu podarilo riešiť problém návratu našich legionárov na Sibíri, zišli sa opäť. Bolo konečne po vojne a dvojica mohla hovoriť o svojej budúcnosti.

Historici sa dodnes nedohodli, aké postavenie chystala mladá Československá republika jednému zo svojich iniciátorov a zakladateľov. Ten mal naozaj skromné životné krédo: Veriť, milovať, pracovať. Bol už mier, a tak československé ministerstvo vojny v Prahe prestávalo byť aktuálnym, úvahy boli okolo jeho pôsobenia na Slovensku, ale napríklad i na ambasádorských postoch v Taliansku či Francúzsku.

Český historik Pavel Kosatík uvádza, že Štefánik kúpil v Polynézii neďaleko Tahiti menší ostrov, na ktorom chcel mať vedno s Giulianou pokojný krásny domov a čarovné tropické hviezdne nebo nad hlavou. Generál po hektike vojny isto túžil po pokojnejších miestach pre život, veď raz napísal: "Žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách."

Jar pred 90 rokmi a talianske stretnutie s Giulianou mali tejto dvojici otvoriť dvere k spoločnej pokojnejšej ceste životom. Dohodli sa v Taliansku na skorom sobáši. Štefánik perspektívy charakterizoval aj takto: "Len čo bude skončená riadna organizácia štátu, vyžiadam si jedinú vec - hvezdáreň. Generálske hviezdy veľmi rád obetujem skutočnému svetu hviezd."

Nikdy sa nevydala

Z histórie vieme: pre tragédiu pri Bratislave jeho hviezdy zhasli. Navždy. Pri mŕtvom Štefánikovi sa našiel aj jeho list Giuliane. Boli v ňom aj tieto slová: Lietadlo ma volá... Dovidenia Giuliana. Dovidenia moja zbožňovaná žena. Milan". Pri jeho tele našli vraj i náramnicu s príveskami zlatých mincí a nápismi AMOR - ROMA.

Markíza Benzoni sa nikdy nevydala. V časoch prvej Československej republiky prichádzala veľmi často k mohyle na Bradle, kde je Milan Rastislav Štefánik pochovaný, neraz v sprievode prezidentovej dcéry Alice Masarykovej.

Ďalšia vojna a po nej komunistický režim odsunuli Štefánika do zabudnutia. Červení vládcovia premenúvali dedinky i ulice so Štefánikovým menom, idiotsky búrali jeho sochy a gumovali ho z histórie.

Cesty k miestu posledného odpočinku snúbenca Giuliane roky znemožňovali... Ihneď, ako to bolo možné, v roku 1968, ju však Slovensko vítalo znova. Naša dnes už nebohá spisovateľka Hana Ponická, ktorá bola markíze vtedy sprievodkyňou, opísala autorke tohto príspevku Giulianu Benzoni v rozhovore ako vzácnu ženu, v ktorej čas nedokázal oslabiť vznešený cit nesmrteľnej lásky k milovanému snúbencovi Milanovi Rastislavovi.

Markíza zomrela v roku 1982 v Ríme. Jej nová pamätná tabuľa na objekte rodného domu Milana Rastislava Štefánika v Košariskách je aspoň symbolickým vyjadrením ich nadčasovej spolupatričnosti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.