Adela Banášová.

Je o tebe známe, že sa venuješ charite a moderuješ benefičné akcie. Čo ťa k tomu vedie?

- Nemyslím si, že sa charite venujem viac ako ostatní ľudia, ktorí sú známi. Domnievam sa, že ide o bežnú vec. Ak môžem svojou prítomnosťou spropagovať niečo, čo ľuďom pomáha, tak to beriem ako povinnosť. Na druhej strane zase toho nerobím toľko, aby som sa išla z toho pretrhnúť. Skôr komunikujem s istými nadáciami, ktoré poznám. Mám svoje okruhy združení, s ktorými spolupracujem ako napríklad Úsmev ako dar, Mačky S.O.S. alebo kopec ďalších.

Na obrazovke pôsobíš ako silná osobnosť, avšak z toho, čo si prezradila, sa zdá, že si empatická a krehká. Sú tieto vlastnosti vôbec vhodné na prežitie v šoubiznise?

- Ja ani niekedy neviem, či som silná osobnosť. Všetci tvrdia, že som. Ale myslím si, že prekážky viem celkom zdolávať. Viem padnúť na dno, ale viem sa z neho aj vyhrabať. Možno, že to je sila osobnosti. Sčasti aj preto tak pôsobím v televízii, lebo sa nejakým spôsobom chránim. Prirodzene mi nabehne istý pancier suverénnosti a strašnej nadhľadovosti a pohodovosti. Avšak nazdávam sa, že som dosť zraniteľná. Podľa mňa ide však len o istý obranný reflex. Mnohí ľudia pohybujúci sa v šoubiznise sú veľmi citliví. Možno práve preto v ňom aj sú, lebo je to akási terapia, liečebný ústav a všetci sa na nás pozerajú a my z toho žijeme. (smiech) Je to veľmi vtipné. Keď sa rozprávame, všetci niečo riešia, vedú úvahy a precitlivené teórie, príliš prežívajú. Podľa mňa v tejto branži dominujú práve takéto povahy.

V súčasnosti ťa diváci môžu vidieť v tanečnej horúčke s názvom Let' s Dance, kde si mikrofón vymenila za tanec. Ktorá z týchto činností ti ide lepšie?

- Obe tieto činnosti sú vecou vkusu. Ak sa niekto nazdáva, že som najlepšia moderátorka na Slovensku, niekto iný si môže myslieť, že som zasa najhoršia. Nie je to možné ani vyvrátiť, ani potvrdiť, nedá sa to ani nejakým spôsobom merať. Zdá sa mi však, že obe tieto činnosti mi nejdú najhoršie.

Zatiaľ som ťa počas tanca v Let' s Dance videla iba na obrázku, ale počujem na teba len pozitívne ohlasy.

- (Úsmev). Ďakujem. Áno, aj fotky z tanca musia byť dobré. Peťo (Peter Modrovský - tanečný partner Adely Banášovej - pozn. red.) vždy hovorí: "Teraz keď nás ofotia, pozri ako máš tú nohu." (smiech)

K športu máš zrejme pozitívny vzťah...

- Nemala som vždy pozitívny vzťah k športu. Nechcem pôsobiť ako dokonale zrodená šíriteľka zdravého životného štýlu. Do mojich dvadsiatich dvoch rokov som vôbec nešportovala, ale namiesto toho som posedávala v krčmách s kamarátmi. Otec mi však stále nadával, že sa nehýbem a že nič nerobím, lebo otec je športovec, aj mamina ňou vždy bola. Ja som však vždy dovtedy žila spôsobom - dajte mi pokoj.

A čo rečové cvičenie? Zvyknete si so Sajfom pred vysielaním robiť jazykovú rozcvičku?

- Vôbec nie. Ja napríklad vôbec nerozprávam, keď ráno prídem do rádia. Sajfa si číta Nový Čas a kritizuje všetko, o čom sa v ňom dočíta, lebo on je ako jeden ufrflaný dedo. (smiech) V podstate toto je jeho rozcvička.

Pociťuješ ešte aj dnes stres zo živého vystúpenia?

- Vždy, pretože skoro v každom článku si prečítaš, že: "inteligentná, vždy pohotová a vtipná". Zrazu máš pocit, že chodíš s takou vizitkou. Potom chytíš dojem, že dokelu už som päť minút nepovedala nič vtipné, inteligentné a pohotové. Ja mám pocit, že tí ľudia strašne niečo očakávajú a ja som potom v strese. A hlavne radšej moderujem na kameru. Ja mám strašne rada ľudí, ale bojím sa ich reakcií. Neprežívam to smrteľne, ale vždy som tak mierne v napätí.

O tom, že máš rada ľudí, svedčí aj to, že si sa počas moderátorských prestávok rozprávala s každým, kto ťa oslovil.

- Áno, ja by som sa pokojne celý deň rozprávala. Prijala by som prácu, v ktorej by som sa iba rozprávala. Je pre mňa pohodlnejšie rozprávať sa ako moderovať.

Netúžila si odjakživa byť moderátorkou?

- Nie. Keď som bola malá tak to nebola žiadna vychytená profesia. Vtedy boli hlásateľky. Tá práca nebola tým, čím je dnes, znamená to, že teraz je asi vychytenejšia. Nikdy som nemala ani predstavu, čo by som robila. Len si pamätám, že z nejakého dôvodu som si v puberte ako dvanásť-, trinásťročná s Hankou Lasicovou nahrávala rozhlasové vysielania. Vôbec nie so zámerom, že by som chcela byť moderátorkou rádia. Vzájomne sa mi to teraz spája, a zrejme som si to začala budovať v detstve.

Čo ťa na práci moderátora najviac baví?

- To, že trávim rána so Sajfom a moment prekvapenia, v ktorom sa môžem rozprávať s rôznymi ľuďmi.

Je na moderovaní najťažšie ranné vstávanie?

- Nie. (smiech) Najťažšie je naladiť sa na tú istú vlnu, na ktorej je hosť.

Zažíva aj najúspešnejšia slovenská moderátorka chvíle, keď by sa svojej práce najradšej vzdala?

- Áno. Niekedy si poviem, že kašlem na to, idem robiť čašníčku do Anglicka, kde ma nikto nepozná.
Kvázinormálne žiť. No ale potom si poviem, že veď aj ja žijem normálne, toto je môj normálny život: "Adela nevymýšľaj." Ale zase si myslím, že som typ, ktorý by bol so všetkým trošku nespokojný. Na všetkom si dokážem nájsť niečo, čo ma hrozne stresuje a ubíja. Viem, že to nie je profesiou, ale mojou povahou. Tak som dospela k tomu, že som si povedala: "Buď rada, že si kde si, čo robíš a na negatívne stránky kašli a ideš ďalej."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.