o už zaváňa fantazmagóriou. A predsa je to pravda. Kyjevčan Anton Faraonov je toho ukážkovým dôkazom. V Košiciach žije už sedem rokov a na krásu nášho mesta nedá dopustiť.

KOŠICE. Na cestu baletného umelca vykročil po vzore otca, ktorý pôsobil ako tanečník v Národnom divadle v Kyjeve. "Ja som vlastne v divadle vyrastal. Celý čas som trávil pri otcovi, a tak som sa nejako prirodzene odhodlal a rozhodol, v ôsmich rokoch som začal chodiť do baletného krúžku. No a v desiatich som urobil 'chybu' a dal sa prihlásiť na konzervatórium v Kyjeve. Toto rozhodnutie ovplyvnilo celý môj ďalší život a dodnes nesiem jeho následky," smeje sa mladý muž, ktorý okrem tanečného talentu disponuje i závideniahodným talentom na poli fotografie či literárnej tvorby.

Vďaka láske k tancu spoznal manželku

Do košického Štátneho divadla prišiel v roku 2002 a zakotvil tu natoľko intenzívne, že o odchode nepremýšľa ani náhodou. "Prišiel som tu vďaka láske k tancu a našiel som tu lásku k žene. Spoznal som manželku, ktorá je tiež baletkou v košickom divadle, máme spolu päťapolročného synčeka Andreja," vysvetľuje Anton, ktorý má 25 rokov.

Zaujímalo nás teda, či sa trošku nepoponáhľal... "Možno sa ponáhľam, neviem. Žijem tak, ako to príde. Také je skrátka moje tempo," vraví Ukrajinec, ktorého manželka je Ruska. Práve jej je mimoriadne vďačný za to, že mu umožňuje venovať sa svojim koníčkom. "Neobmedzuje ma a môžem sa zaoberať vecami, ktoré mám rád, čo si na nej nesmierne vážim."

A hoci sú obaja rodičia spoza našich hraníc, ich malý synček sa cíti byť Slovákom. "Ja sa už dnes tiež cítim byť viac Košičanom než Kyjevčanom. Pre mňa je domov tam, kde je rodina, kde sú ľudia, ktorí ma majú radi, a ktorých mám rád ja. Skrátka, kde sa cítim dobre. Pokiaľ ma život nedovedie k tomu, že budem musieť opustiť toto mesto, tak to neurobím. Žil som vo veľkom meste, teraz žijem v menšom a vyhovuje mi to. Košice sú krásne a mne sa tu páči."

Učarovala mu aj fotografia

Okrem vášne k tancu horí Anton aj vášňou pre svet fotografie, ktorý ho vážnejšie opantal približne pred štyrmi rokmi. Venuje sa najmä aktom a reportážnej fotografii a za sebou už má dve výstavy. "Myslím si, že k tancu som našiel vzťah cez otca. Ale k ostatným veciam, ako je napríklad práve fotografia, ktorá je mojou srdcovou záležitosťou, som začal inklinovať sám od seba. Po príchode do Košíc som sa začal rozvíjať a hľadať nové možnosti tvorivej výpovede. Vo svojej tvorbe hľadám možnosti vyjadrenia svojho videnia sveta a ľudí, pričom najväčší dôraz kladiem na obsah."

Nájsť provokujúci model na akt nie je jednoduché

Do povedomia verejnosti sa dostal aj vďaka fotografovaniu aktov. Vysvetľuje, že ako tanečník dokonale pozná ľudské telo a človek je preňho najinšpiratívnejším aj najzaujímavejším objektom stvárnenia. "Fascinujú ma rôzne emocionálne stavy, rôzne etapy života... A práve telo je schopné vypovedať rozličné myšlienky a emocionálne prežitky. Dokáže ich vyjadriť a možno práve preto bola moja prvá výstava venovaná klasickému aktu, kde som sa skôr zameral na technický aspekt, no pri druhej som sa už skôr zaoberal myšlienkovou podstatou."

Pokúša sa tak teda odosobniť od vizuálneho estetického vnemu nahého tela a sleduje len putovanie duše v rôznych životných situáciách. "Pokúšam sa pootvoriť dvere do ukrytého vnútorného sveta človeka. Tvorím preto, že nemôžem necítiť. To je pre mňa podstatné."

Model na akt sa podľa neho dá nájsť ľahko, avšak nájsť taký, ktorý by ho inšpiroval, provokoval a motivoval, nie je jednoduché. "Zatiaľ som si vyberal hlavne medzi známymi. Som rád, že mám kamarátov, ktorí sú mi ochotní pomôcť a spolu sme prežili hľadanie formy."

Do tridsiatky chce stihnúť čo najviac

Anton vraví, že ako muž chce do tridsiatky najmä nájsť vzťah k práci, ktorá ho bude v maximálnej možnej miere napĺňať. "Snažím sa ani tak neriešiť smer, ktorým ísť. Smer je u mňa totiž umenie, ale môže mať rôzne podoby. Preto teraz ani nehľadám svoj štýl, lebo to človeka obmedzuje. Skôr sa teda pokúšam hľadať a objavovať odlišné veci, aby som sa potom mohol v tridsiatke obzrieť späť a vedel si vybrať, čo ma najviac zaujíma," zanietene vysvetľuje všestranný mladý muž, ktorý je aj čerstvým študentom Fakulty umení Technickej univerzity. "V prvom ročníku sme teraz štyria Ukrajinci zo Štátneho divadla, no a snažíme sa bojovať na slovenskej vysokej škole. (Smiech.) Trošku máme miestami problém s jazykom, ale dá sa to prežiť, keď človek chce."

Knižku túži vydať kvôli babičke

Pri rozhovore s ním vám neostáva iné ako závidieť, tak bravúrne za sedem rokov zvládol náš jazyk. Písať básne v slovenčine sa však napriek tomu zatiaľ neodvažuje. "Tvorím v ruštine, pretože mi je to predsa len bližšie. Básne píšem rád a predstavujú akýsi môj svojský diár. Niečo mi napadne a nemám možnosť bezprostredne to v danom okamihu zrealizovať, tak si to takto zaznamenávam. Je to teda akýsi diár môjho života."

Čítať ich však dáva zatiaľ len najbližším. "Mal som to pozapisované kdekade a babička ma prinútila pozbierať to dokopy a poprosila ma, nech z toho urobím nejaký sumár." O niečom takom ako vydať básne knižne však zatiaľ neuvažuje. "Chcel by som akurát vydať knižku, ktorá by bola venovaná mojej babičke. Len tak pre ňu. Sám za seba si nemyslím, že by som mohol. Ja by som si netrúfol nazvať sa básnikom."

Sníva o projekte s miestnymi umelcami

V týchto dňoch má plnú hlavu multimediálneho projektu, do ktorého by chcel zaangažovať viacerých miestnych umelcov. "Zastúpené by v rámci neho mali byť viac-menej všetky aspekty tvorby od fotografie, filmu, básne, maľby, cez inštalácie. Prizval som do toho ďalších ľudí, lebo beriem tvorbu najmä ako možnosť vývoja, hľadania ďalších záchytných bodov, cez ktoré sa vie človek dopracovať ďalej vo svojom poznaní. Spolupráca s umelcami, ktorí vidia veci z iného pohľadu, mi určite prinesie obohatenie, otvorí oči a poukáže na to, čo som si doposiaľ nevšimol."

Projekt, ktorý túži Anton zrealizovať v Archeologickom komplexe Dolná brána, ponesie názov "Medzi..." a bude zameraný na problematiku rozostavenia hodnôt v dnešnom svete. Plánuje doň pozvať napríklad spisovateľku Janu Bodnárovú či básnika Dalimíra Stana a Richarda Kittu.

Učí sa rešpektovať autority

Okrem spomínaných aktivít sa venuje napríklad aj tvorbe plagátov k vybraným predstaveniam Štátneho divadla Košice. "Je to pre mňa ďalší zaujímavý aspekt tvorby, keď musím tvoriť nie to, čo cítim ja, ale splniť nejakú konkrétnu požiadavku. Takto sa učím rešpektovať autoritu, čo je v dnešnom svete dosť podstatné," domnieva sa.

Zdôrazňuje, že príchod na Slovensko uňho súvisí najmä s menom Ondrej Šoth (šéf baletu Štátneho divadla). "To, že je šéf, je jedna strana mince, ale druhá je, že je pedagóg. On je pre mňa v mnohých veciach učiteľom, a to nielen v choreografii a dramaturgii, ale aj celkovo v spôsobe vnímania vonkajšieho a vnútorného sveta a v spôsobe hľadania podstaty veci. Je to človek, ktorý mi pomohol nájsť samého seba a pochopiť môj vnútorný svet, za čo som mu nesmierne vďačný a nikdy na to nezabudnem. Učím sa od neho rešpektovať iných tvorcov a autority. Pretože pre človeka je podstatné, aby si nemyslel, že už na tomto svete pozná a vie všetko. Naopak, má sa snažiť neustále sa obohacovať."

Synčeka nebude do ničoho nútiť

Synček Andrej už teraz pokračuje v otcových šľapajach. Účinkuje napríklad v predstavení Tristan a Izolda či vo Figarovej svadbe. Opýtali sme sa, či z neho túži mať Anton "baleťáka", keď vie, koľko to stojí odriekania a obetí.

"Uvidíme, zatiaľ je o tom ťažko hovoriť. Viete, ja hlavne chcem, aby bol v živote spokojný. Aby mal rozum a či už bude baleťák, alebo stavbár, to už nechám naňho. Ja sa ho snažím vychovať k tomu, aby vedel robiť svoje vlastné rozhodnutia. Aby nepovedal: Otec, načo si ma dal na balet, keď sa teraz musím celý život trápiť? To by som si neželal. Skôr by som mu chcel ukázať, že možností, ktorými sa dá v živote zaoberať, je veľa a balet nie je jediný."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.