eho rodičia zahynuli v koncentračnom tábore.
KOŠICE. "Neraz na tie roky spomínam. Najmä teraz, keď vidím film, vracia sa mi všetko späť." Skutočným príbehom pána Petráška, ktorý sa narodil ako Martin Friedmann, je totiž inšpirovaná nedávno premiérovaná snímka "Nedodržaný sľub" v Košiciach za jeho osobnej účasti. Scenár vznikol podľa jeho útlej knižočky, ktorá vyšla len v súkromnom náklade a bola určená pre autorových priateľov a známych.
"Rodina, priatelia, každý sa ma pýtal nato, ako to bolo. Už som bol unavený hovoriť to stále dokola, tak som to napísal. Navyše som si vravel, že by bolo dobré, keby o tom vedelo aj ďalšie pokolenie. Keď si to prečítala moja manželka, presvedčila ma, že by to bol dobrý materiál na knihu."
Pred vojnou bol chlapec ako každý iný
A tak uzrela svetlo sveta knižočka, ktorá sleduje príbeh 16-ročného židovského chlapca, ktorému zachránili život neuveriteľné náhody. "Mal som veľké šťastie. No okrem neho mi pomohli prežiť aj rozhodnutia, ktoré som robil bez plánovania - len z inštinktu," vraví pán Martin a začína nám svoj príbeh rozprávať od začiatku. "Pred vojnou som bol chlapec ako každý iný. Žil som v peknej rodine, mal som súrodencov, plánoval som si budúcnosť. Chcel som byť učiteľom. No zo dňa na deň moje plány stroskotali."
Vznikol prvý slovenský štát a Martin nesmel ísť viac do školy. "Potom sme mohli ísť von len v určitých hodinách, nesmeli sme cestovať z jedného mesta do druhého, museli sme nosiť žltú hviezdu. Bol som z toho veľmi nešťastný a stále som sa sám seba pýtal, prečo. Prečo máme byť odlišní? Žijeme v tom istom prostredí, hovoríme tou istou rečou, moji rodičia neboli bohatí, takže nám ľudia nemali čo závidieť, celá rodina pracovala... Môj detský mozog nedokázal spracovať, čo sa okolo nás deje."
V prvých transportoch do Poľska bol aj jeho brat Alex. Vtedy však ešte všetci verili, že tam ide za prácou. "V marci 1942 odišiel Alex, o mesiac neskôr moja sestra Ráchel so švagrom a malým dieťaťom. Keď sme sa lúčili, nikto z nás si nemyslel, že sa vidíme naposledy. Mysleli sme si, že idú pracovať a vrátia sa domov. Nikdy viac sme sa nestretli..."
Martina pred transportom zachránila prvá náhoda - priateľ Fred Mahler mu z internačného tábora v Seredi napísal, aby prišiel za ním. Hľadal futbalové talenty a veril, že Martin bude pre táborové družstvo posilou. Už keď nastúpil na vlak do Serede, ukradli mu gardisti hodinky. Uvedomil si, že to, čo ho čaká, nebude jednoduché a nepomôže mu ani fakt, že sa do tábora prihlásil dobrovoľne.
"Báť sa denne o život je neopísateľné!"
"Časy v Seredi boli nesmierne ťažké. Nikto nevedel, čo bude zajtra. Mohli ma odviezť najbližším transportom a vtedy sme už vedeli, čo to znamená. Báť sa denne o svoj život je hrozné, neopísateľné!"
Martin sa v dobytčom vagóne, smerujúcom do koncentráku v Poľsku, napokon predsa len ocitol. V poslednej chvíli ho však zachránil nemecký fanúšik, ktorý ho spoznal ako vynikajúceho futbalistu. "Mal rád futbal a to ho zrejme primälo k tomu, aby ma zachránil. Už nikdy v živote som sa s ním nestretol."
Okrem futbalu mu život zachránila aj choroba. Dostal obojstranný zápal pľúc, v nemocnici mu vyberali vodu z chrbta bez akéhokoľvek anestetika. A hoci sa s ním jeho brat Vilo už prišiel navždy rozlúčiť, Martin prežil! A práve choroba nasmerovala jeho kroky do sanatória vo Vysokých Tatrách.
Partizáni boli preňho ďalším sklamaním
Odtiaľ sa už do tábora nikdy nevrátil - najprv ho jeho spolupacient vzal k sebe do kláštora, neskôr sa Martin pridal k partizánom.
"Aj to však bolo pre mňa sklamaním, pretože som si myslel, že sme všetci bojovníci za ten istý cieľ, že bojujeme proti fašistickým Nemcom, takže sme si všetci rovní. No nebola to pravda. Niektorí partizáni boli veľmi antisemitskí a nebezpeční."
Medzi partizánmi sa však cítil Martin predsa len o niečo istejšie. "Už som nebol väzeň, ale držal som v ruke samopal. Bol som spokojný, lebo som mal pocit, že teraz sa môžem ubrániť."
Nočné mory z toho, že strieľa do ľudí, ho však mátali ešte aj po vojne. "Keď ste vo fronte a strieľate jeden proti druhému, je to iné. No my sme museli zastreliť aj dvadsať Nemcov, ktorí bezbranne stáli oproti nám. A hoci som vedel, čo urobili Nemci mojej rodine, mal som z toho traumu. Vždy som musel myslieť nato, koľkí z tých, ktorých sme zastrelili, boli nevinní. To, že boli Nemci, bola druhá vec, ale vinu niesť nemuseli. No vojna je vojna. Tá nepozná milosť. Napriek tomu ma to dodnes trápi."
"Zrútil sa mi svet"
Skončenie vojny však neprinieslo Martinovi mnoho radosti. Bol to totiž čas, keď si musel definitívne priznať, že sa s rodičmi a niektorými súrodencami už nikdy nestretne. "Po vojne som čakal každý autobus, pozeral som, či niekto z mojej rodiny z neho nevystúpi. Po niekoľkých mesiacoch som zistil, že sa z koncentráku nikto nevrátil. Zrútil sa mi svet."
Napriek tragike, ktorú mladý chlapec prežil, musel žiť ďalej. "Hoci som nikdy neštudoval, za rok som si urobil maturitu a zapísal sa na vysokú školu technickú. Za stavebného inžiniera som študoval 3 roky, no keď nastal komunistický režim, odišiel som za bratmi do Izraela."
Tam si na technike v Haife dokončil školu a po 10 rokoch sa presťahoval do USA. "Pracoval som ako inžinier a stále som sa zaujímal o lepšiu techniku, chcel som získať čo najviac vedomostí. Tak som odišiel do Ameriky, kde sa mi naskytli vynikajúce príležitosti. Nuž som tam ostal a žijem tam doteraz," dodáva pán Martin, ktorý dodnes pôsobí vo vlastnej stavebnej firme a má 2 deti - syna a dcéru.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
