"Od malička som si predstavovala, že budem mať veľa detí," vraví dnes 4-násobná mamička
Štvornásobná mama ani po narodení dnes 5-mesačnej Kláry Loty neupustila od pravidelných literárnych večerov so svojimi ratolesťami. "Ak sa rodina vydarí, je to určite jedna z najkrajších mét, aké môže človek v živote dosiahnuť," vraví jedna z najpredávanejších slovenských autoriek, Petra Nagyová-Džerengová.
V decembri ste sa stali štvornásobnou mamičkou. Vždy ste túžili po veľkej rodine?
- Áno, od malička som si predstavovala, že budem mať veľa detí. Možno preto, že som z malej rodiny - mama mala iba jedného brata, otec iba jednu sestru, starí rodičia mi zomreli veľmi skoro, vôbec som si ich neužila. Moja dobrá kamarátka Renátka Lakatosová mi do maturitného pamätníčka zložila básničku: "...a to je sen našej malej Peti, vydať sa a mať desať detí, či splnil sa jej tento sen, to po rokoch sa dozviem len." Milá Renátka, to som vtedy netušila, že mať deti nie je sranda a skončím "len" pri čísle štyri. (Smiech) Moja prvá láska bola z desiatich detí a mne sa to veľmi páčilo. Keď sa u nich stretla celá rodina, bolo to nesmierne veselé. Myslím, že rodina je to najdôležitejšie, čo môže človek v živote mať. A ak sa rodina vydarí, je to určite jedna z najkrajších mét, aké môže človek v živote dosiahnuť. Stojí to síce veľa námahy, no oplatí sa to! Dnes ľudia príliš rýchlo utekajú zo vzťahov.
Na to, že ste mali lukratívnu prácu letušky spojenú s možnosťou cestovať, spoznávať mnoho zaujímavých ľudí... ste sa pomerne skoro usadili. Rodinné zázemie ste teda mali v hodnotovom rebríčku evidentne na vysokom mieste. Čo alebo kto vás najviac ovplyvnil v tom, že ste už ako mladá túžili po stabilnom rodinnom zázemí?
- Rodina bola pre mňa vždy veľmi dôležitá. Bolo pre mňa absolútne prirodzené, že sa raz vydám a budem mať deti. Určite ma ovplyvnil aj príklad mojich rodičov, ktorí sú spolu už viac ako 40 rokov. A tiež smrť mojej staršej sestry, ktorá zahynula pri horolezeckom výstupe v Tatrách. Vtedy som bola veľmi rada, že mi ostala ešte jedna sestra. A myslím, že i my dve sme rodičom pomohli prekonať tú stratu.
Ste šťastná? Čo potrebujete na to, aby ste sa cítili spokojná a šťastná?
- Myslím, že byť šťastným je otázkou vnútorného rozhodnutia a ja som, vďaka Bohu, dostala do vienka povahu, ktorá vie byť šťastná či spokojná za každých podmienok. Šťastná sa cítim, keď som na prechádzke s deťmi, keď si prečítam nejakú dobrú knihu, alebo sa nám podarí s manželom stráviť pár chvíľ i bez detí. Som šťastná, keď sa stretnem s priateľmi, sestrou či rodinou. A šťastné chvíle určite zažívam pri cestovaní - i napriek ťažkostiam, ktoré cestovanie s deťmi prináša. V pozitívnom zmysle slova je "postihnutá" celá naša rodina. Naša najmladšia dcéra Klára má 5 mesiacov, no už má za sebou zopár ciest i let lietadlom.
Užívate si materstvo teraz v porovnaní s tým, keď ste porodili svojho prvého syna, inak?
- Určite áno. Nikdy som neverila rečiam, že staršie matky prežívajú rodičovstvo viac. Bola som skôr zástankyňou toho porodiť deti skôr. No teraz vidím, že je to pravda. Určite mám viac trpezlivosti, pretože viem, že aj prebdené noci sa raz skončia a deti vyrastú tak rýchlo, že si to ani nevšimnem. Koľkokrát som si vravela, že by som chcela ešte raz zažiť moje deti ako malé, ešte raz ich ovoňať... Teraz som dostala tú príležitosť a teším sa z nej! I keď ďalší prírastok do rodiny priniesol určitú zmenu. Boli sme už zohratá jednotka, ktorá robila všetko spolu - či už bicyklovanie alebo lyžovanie. Teraz sa musíme rozdeľovať. Na lyžovačku i na bicykle musel ísť minulý rok manžel s deťmi sám. Toho roku už však kúpime Klárike vozík za bicykel a vyskúšame, ako to vydrží.
Do prvého materstva ide človek s množstvom ideálov a predstáv. Pamätáte si ešte, s akými snami ste sa stávali "prvomaminou"?
- Mala som naštudované množstvo kníh, mala som aj svoje predstavy. Myslím, že každý z nás si v sebe nesie určitú predstavu o rodičovstve, ktorá sa skladá jednak z očakávaní a jednak zo vzoru, ktorý si
chtiac-nechtiac prináša z domu. Tak to bolo aj u nás s manželom. Naše predstavy sa na začiatku možno krížili, kým sme si vytvorili vlastný model, ktorý funguje. Obaja totiž pochádzame zo súdržných, no úplne inak fungujúcich rodín, takže to chvíľu trvalo, kým sme si ten vlastný model našli. Prvé dieťa si to preto tak trochu odnesie. Človek je naň najprísnejší, dodržiava všetky pravidlá, nepripúšťa výnimky. Preto sú vraj aj prvé deti vážnejšie ako ostatné. U nás to naozaj platí.
Aké sny a predstavy, čo sa výchovy detí týka, máte po bohatých skúsenostiach dnes?
- Voľakedy, keď som videla nejakú maminu v obchode s vrieskajúcim dieťaťom, pomyslela som si: "Nevie si s ním urobiť poriadok. Ja by som mu dala!" Dnes pri takom pohľade cítim súcit. Viem sa do nej úplne vcítiť. Naučila som sa už totiž, že gény a povaha ovplyvňujú deti viac ako výchova. Vidím to na mojich potomkoch. Rovnakí rodičia, rovnaká výchova a štyri odlišné povahy. To, čo platí na jedno dieťa, neplatí na druhé a niekedy sa môžem postaviť aj na hlavu, obmedzenie dané povahou len ťažko prekonám. A čo sa výchovy týka, mojou najväčšou túžbou je, aby sme deti vychovali tak, že sa budú mať rady a držať spolu, aj keď tu my už nebudeme. A tiež si prajem, aby si našli prácu, ktorá ich bude baviť a aby si vážili iných ľudí.
Čo je pre vás na poslaní matky najfascinujúcejšie? A čo najnáročnejšie?
- Najkrajšie na tom byť matkou je to, že od dieťaťa dostávate nepodmienečnú lásku, že vás ľúbi takú, aká ste. A najnáročnejšie? Asi oplatiť dieťaťu tú lásku, keď je zlé, neposlušné, preukazovať mu ju za každých okolností, i keď by ste ho niekedy najradšej roztrhali v zuboch. (Smiech)
Na to, aby mal človek štyri deti, musí mať po svojom boku partnera, na ktorého sa dá spoľahnúť, s ktorým sa dá rátať. Je vám manžel veľkou oporou vo výchove detí a v starostlivosti o domácnosť?
- Môj manžel má náročnú prácu, ktorá ho plne vyťažuje, takže cez týždeň mi veľmi nepomáha. Voľné víkendy však venuje nám. Dokáže sa s deťmi porozprávať, ak treba i vysvetliť matematiku či niečo modelovať. Nie je typ chlapa, ktorý uprednostňuje svoje koníčky na úkor rodiny.
Kde a ako ste sa s manželom zoznámili? Čím vás očaril?
- S manželom sme sa zoznámili na vysokej škole, obaja sme študovali ekonomickú univerzitu, obchodnú fakultu. Zoznámili sme sa cez spoločných známych. Vtedy mal každý z nás svojho partnera a ani by mi nenapadlo, že raz bude otcom mojich detí. Už vtedy mi však bol veľmi sympatický, rozumeli sme si. Páčila sa mi na ňom jeho bezprostrednosť, veľkorysosť, vtipnosť a to, že sme sa vedeli hodiny rozprávať o všetkom možnom. Tým všetkým ma očaruje dodnes a navyše aj tým, že má skvelý vzťah k našim deťom a rodina je preňho veľmi dôležitá. A dodnes ostal tým chlapom, ktorý ma priťahuje, vie ma rozosmiať a je mi s ním veľmi dobre, aj keď sme sami.
Ako zvláda mama štyroch detí výchovu, domácnosť a vo vašom prípade ešte aj prácu?
- Mierne povedané, chaoticky. (Smiech) Človek si musí určiť priority, takže ak malá spí, sadám hneď k stroju a píšem, bez ohľadu na to, aký neporiadok je v byte. Pravda je, že doma malá toho veľa nenaspí - musí sa s ňou niekto prechádzať povonku. Keďže moji rodičia sa prisťahovali kvôli mne do Bratislavy, je to jednoduchšie, ako pri prvých troch deťoch. Mamka alebo tatko sa každý deň zastavia, zoberú mi ju na prechádzku, spravia nákup. Keďže vtedy väčšinou píšem, zvyšok domácich prác mi ostane na inokedy. Keď sme doma cez víkend, zapojím deti, ak nie, povysávam cez týždeň. No pri malej, ktorá neznáša byť sama, je to niekedy i na päť prerušení. Varím väčšinou, keď prídu deti zo školy a z krúžkov a podržia mi ju. Mnoho vecí som musela, samozrejme, obmedziť. Bez mojich rodičov by som si určite dala pauzu v písaní.
Na čom momentálne pracujete?
- Mám hotovú knihu - príbeh troch žien, mamy a dvoch dcér, ktoré vyrastali bez otca. Musím ju však upraviť, čo u mňa trvá niekedy dlhšie, než napísanie. Uvidím, či sa mi to podarí na jeseň vydať. Okrem toho už tretí rok pravidelne píšem stĺpček do novín, čo mi tiež zaberie dosť času. A občas niečo napíšem aj do časopisov - reportáž či poviedku.
Mnohí obdivovali vaše "literárne večery" s deťmi, mnohých ste nimi inšpirovali. Mávate ich pravidelne aj po narodení Klárky?
- Áno, i keď spočiatku to bolo ťažké, pretože malá mávala večerné koliky a plakala tak, že ma deti nepočuli. Tak som sa s ňou prechádzala, no to sa mi zas ťažko obracali listy. Raz ju vzal na ruky najstarší syn Teo a zistili sme, že je veľmi dobrým nosičom. Tak mu to ostalo dodnes. (Smiech) Je naozaj veľmi zlatý, veľa mi pomáha. A vôbec, decká Kláriku milujú. A stále milujú aj tie naše večery, ktoré sú naozaj niekoľkoročnou tradíciou. Rada im čítam ešte aj dnes, keď si už vedia čítať samy, a to hlavne preto, že im tak viem podsunúť knihu, ktorú by inak samy nečítali, pretože si myslia, že by ich nebavila a mne neveria. (Smiech) Ony radšej čítajú fantasy, dcérka rozprávky a o inom nechcú ani počuť. Pri večernom čítaní je ale výber na mne. A ja vyberám knihy, vďaka ktorým ich môžem určitým spôsobom ovplyvniť cez príbeh, lebo učenie príkladom je najúčinnejšie. Nedávno sme tak siahli po Chalúpke strýčka Toma, aby som im ukázala, že hodnota človeka nie je vo farbe jeho pleti, ale v tom, aký je človek. Musím povedať, že sa im mimoriadne páčila. Momentálne znovu čítame príbehy Mumintrollovcov od Tove Janssonovej - už po tretíkrát v priebehu niekoľkých rokov. (Úsmev)
Máte popri toľkých povinnostiach čas na to "byť ženou"? Zájsť si na kozmetiku, vyvetrať hlavu vo fitnescentre, u kaderníčky... Čo z toho vôbec potrebujete k životu?
- Nie, veľa času mi neostáva. Vylúčila som všetko okrem kaderníčky. Ku kozmetičke sa chystám už pol roka, cvičenie som zatiaľ tiež odložila, pretože dojčím a mám pocit, že mi uberá na kvantite mlieka. Do fitnescentra som prestala chodiť už pred rokmi, hoci predtým som bola ich vášnivý návštevník. Milujem pohyb, no keď sa mi narodili deti a začala som písať, zistila som, že si musím vybrať. Na aerobiku som strávila celé doobedie - cvičenie, sprcha, potom káva s partičkou... A poobede už bolo treba utekať po deti. Tak som to nahradila ranným behom, keď deti ešte spali a potom cvičením doma. Pohyb mi dosť chýba, takže hneď ako dodojčím, sa naň opäť vrhnem. (Smiech) Čo mi ale naozaj chýba, sú stretnutia s mojimi dlhoročnými kamarátkami, na ktoré teraz nemám veľa času. No nesťažujem sa, pretože viem, že každý čas má svoj čas. Teraz si užívam to, že som doma s malou. Keď podrastie, budem mať opäť na seba viac času a potom to dobehnem.
Bez čoho si svoj život neviete predstaviť?
- Bez mojej rodiny a kníh. Hlavne, nech je so mnou moja rodina, jedno kde a nech je poruke niečo na čítanie a budem šťastná...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
