Kedysi začínal ako rozhlasový redaktor, dnes je z neho obľúbený televízny moderátor a úspešný podnikateľ. A vôbec sa pritom nespoliehal na to, že mu jeho známy otec vyzametá cestičku. No tomuto sympaťákovi z Košíc neučarovali len médiá. Mnoho ľudí nevie, že keď zloží oblek a kravatu, nahodí na seba rifle a klobúk, zmení sa na kovboja a naplno sa oddáva svojej vášni - koníkom.

Nedávno ste oslávili prvý rok v jojkárskych Krimi novinách. Ako ste sa tam udomácnili?

- Veľmi dobre. Na začiatku nikto presne nevedel, ako sa nový formát uchytí, a teraz je jasné, že Krimi noviny majú svojich verných divákov. V redakcii sa zišiel veľmi dobrý kolektív ľudí, ktorých práca baví a nehrajú sa na hviezdy. Osobne si myslím, že to na tom programe vidieť a, samozrejme, nás tešia aj stúpajúce čísla, ktoré robia vrásky konkurencii.

Takže prechod z Markízy do JOJ-ky ste asi neoľutovali?

- Nikdy. Som spokojný. Jojka mi vytvorila výborné podmienky a neobmedzuje ma ani v podnikaní. Nemám dôvod prestupovať.

Kým vy hlásite správy v jednej televízii, v druhej sedí za moderátorským pultom Karol Farkašovský. Otec a syn na takmer totožných pracovných pozíciách, to nie je bežné...

- Aj to svedčí o tom, že mediálny trh je u nás maličký. Podľa mňa je profesionálny život o výzvach a pre mňa po rokoch jedna taká prišla. Vyskúšal som si aj pozíciu reportéra v teréne - sedem rokov v rádiu a rok v Markíze. Potom prišla ponuka od JOJ-ky, ktorá sa neodmieta. To, že otec bude robiť Televízne noviny na Markíze, som vedel asi o dva týždne skôr, ako moji vtedajší kolegovia. Bolo to, samozrejme, diskrétne, takže som to nemohol nikomu povedať. Teraz mi to už príde úplne normálne.

Aký máte vzťah s otcom a ako často sa stretávate?

- Kamarátsky. Pravidelne spolu chodievame cvičiť a oboch nás bavia autá. Stále je o čom sa rozprávať, a keď som v Bratislave, tak vždy chodím na nedeľný obed k otcovi. Dobrý vzťah mám s oboma rodičmi.

Inšpiroval vás otec k práci v médiách? Alebo vás od tohto chlebíka odhováral?

- Svojím spôsobom určite inšpiroval. Ak by bol rušňovodič, tak by som mal pravdepodobne blízko k železnici. Odhováral ma iba od práce v JOJ-ke. Mal pocit, že by som mal zostať na pozícii reportéra u konkurencie. Po roku je jasné, že JOJ-ka bola výborná voľba, ale otec to doteraz nepriznal. Na druhej strane, je to pochopiteľné, vzhľadom na to, pre koho pracuje.

Vraj neznášate, keď vám niekto hovorí, že idete v jeho šľapajach...

- Každý máme vlastný profesionálny život a ideme svojou cestou. Je pravda, že keď som roku 1996 začal ako študent chodiť do košického rozhlasu, tak si tam ľudia otca pamätali a možno som to mal o to ľahšie. Potom som sa rozhodol skúsiť to v súkromnom rádiu Twist, strávil som tam sedem krásnych rokov a tam už otcovo meno poznal málokto. Teraz mám 30 rokov a už som bol rozhlasový reportér, riaditeľ súkromného rádia, bol som zodpovedný za kreovanie centra spravodajstva v košickom rozhlase, robil som reportéra v najsledovanejšom televíznom programe na Slovensku, teraz moderujem Krimi noviny na JOJ-ke a popri tom podnikám. Sú ľudia, ktorí napriek tomu tvrdia, že za všetkým je otec a tým nemá zmysel čokoľvek vysvetľovať.

Čo máte s otcom spoločné?

- Je toho veľa. Rovnaká chôdza, rovnaké gestá, rovnaké reakcie a takmer rovnaký hlas. Obaja máme hlboko v srdci mestečko Rožňava, kde otec vyrástol a ja som tam prežil najkrajšie detské chvíle u starých rodičov.

Čo by ste povedali na nápad, že by ste mali vy dvaja spoločnú reláciu?

- Priznám sa, že o tom som nerozmýšľal. Viem si predstaviť, že by sme spolu moderovali nejaké spoločenské alebo športové akcie. Podľa mňa by to mohlo byť celkom atraktívne.

A viete si predstaviť, že raz v médiách skončí aj váš syn a budete tvoriť taký klan Farkašovcov?

- Ak Pán Boh dá a príde syn, bude zdravý a bude chcieť pracovať v médiách, určite mu to nebudem vyhovárať.

A ešte ste teda nad pokračovateľom rodu neuvažovali? Nejaký ten rôčik ste už ženatý...

- Myslím si, že každý človek, aj ten z obrazovky, má nárok aspoň na nejakú časť súkromia. A toto je presne tá časť.

Už rok máte, dá sa povedať, dva domovy, jeden v Košiciach a druhý v Bratislave. Ako ste sa tam zabývali?

- V Bratislave som každý druhý týždeň. Beriem to ako cestu do práce, v Košiciach som doma. Ale zatiaľ sa to celkom dá. Manželka Majka má svoju prácu v Košiciach, ja tu mám tiež veľa záujmov. Akonáhle v nedeľu večer odvysielam Krimi noviny, bežím na lietadlo a o hodinu som doma.

Ste nielen známym moderátorom, ale aj milovníkom koní. Koľko ich už máte?

- Môj vzťah ku koňom už je na celý život, pretože bez koní si život neviem predstaviť. Teraz s manželkou vlastníme tri. Valacha Saimona, kobylku Honey Joy a mladého žrebca, ktorý sa volá My Little Cody.

Vo vašom prípade to však už nie je ani záľuba, ale vášeň, však? Ako dlho vás ovláda?

- Už je to tuším osem rokov, odkedy som začal chodiť na vtedajší ranč mnohonásobného majstra Slovenska v rodeu v Krásnej. Práve Marián Ducár ma naučil základy a pri ohni mi hodiny rozprával príhody o koňoch, o polodivokom chove koní na Muráni a o rodeu. Nebyť jeho, dnes by som nebol pri koňoch. Žiaľ, pred rokom tragicky zahynul a nám, westernovým jazdcom, veľmi chýba.

Zdieľa s vami rovnakého koníčka aj vaša manželka?

- Áno a je to super. Navyše musím uznať, že jazdí lepšie ako ja. Už v roku 2001 vyhrala titul majsterky Slovenska vo westernovej drezúre. Na začiatku sme to mali pekne podelené. Majka sa venovala viac drezúrnym westernovým disciplínam a ja práci s dobytkom a hlavne s lasom.

Čím vám kone učarovali?

- Asi tou atmosférou, ktorú okolo seba šíria. Sú to inteligentné zvieratá, ktoré žijú v stáde s presnou hierarchiou. Veľa sme s manželkou chodili po kurzoch o komunikácii s koňmi, a teraz viem, že tieto zvieratá nič nerobia náhodou. Ak sa k nim človek naučí správať, môže medzi nimi vzniknúť pekný vzťah. Kôň by nemal byť iba nástroj na uspokojovanie ľudského ega v športe (či už hovoríme o dostihoch, parkúre, alebo rodeu). Každý kôň je osobnosť, a ak to človek pochopí, kôň mu to neskôr vráti.

Jeden z vašich koníkov je slepý. Ako ste k nemu prišli a prečo ste si ho vlastne zaobstarali?

- Áno, Saimon je výnimočný kôň, ktorý nevidí na jedno oko a ja som na neho veľmi hrdý. Kupoval som ho pred piatimi rokmi, presne na Mikuláša. Naozaj nám robí radosť. Dokázal, že aj hendikepované zviera môže byť úspešné v športe a ja som šťastný, že ho máme. Bola to láska na prvý pohľad. Je pravda, že som mal trochu rešpekt pred jeho hendikepom, ale zvládli sme to. Saimon sa zranil, keď mal rok, a odvtedy na jedno oko nevidí. Napriek tomu je skvelý, rovnako ako ďalšie dva naše kone.

Naozaj je svet z konského chrbta najkrajší?

- Treba to zažiť, ťažko sa to dá popísať. To zviera pod vami sa na človeka musí spoľahnúť presne tak isto, ako sa v istých situáciách človek musí spoľahnúť na koňa. Stalo sa nám, že sme sa do tmy zdržali v lese a nebolo vidieť ani na konské uši. Tak sme to nechali na kone a zvieratá si bez problémov poradili a našli cestu domov.

Ako často chodievate jazdiť?

- Vždy, keď sa aspoň trochu dá. Doma som dva týždne v mesiaci a tie do neskorého večera trávime pri koňoch. Ale nie je to iba o jazdení. Často skončíme len pri práci zo zeme. Potom nasleduje vychádzka do prírody, konská gymnastika alebo plnohodnotný tréning.

Čo vám to "koničkárenie" dáva?

- Kontakt s prírodou, pocit slobody a romantiky. Je krásny pocit cválať si po lúkach a lesoch so ženou, ktorá koňom rozumie ešte viac. A keď sa zadarí, tak si cválať vedľa seba a držať sa pri tom za ruky...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.