.
KOŠICE. Záchranári sa so sanitkami nevyhli najzradnejším križovatkám s množstvom áut, zápcham na cestách, pričom vo vozidle na lôžku ležal pacient s poranením hlavy po dopravnej nehode. On jediný nebol na celej akcii reálny. Záchranári šoférovali 20 minút tak, ako to robia pri všetkých skutočných výjazdoch. Využili pritom jednu z rezervných sanitiek spoločnosti.
Bojový tréning
Spolujazdcom bol operačný manažér pre regióny Košice, Rožňava a Krompachy Jozef Petro. Ešte pred začiatkom akcie oboznámil chlapov s "bojovým" programom, ktorý sa cvičeniu nepodobal. Podmienky boli nastavené ako v skutočnosti "Budeme sa tlačiť tam, kde nás nechcú. To znamená, že sú pre nás dôležité hlavne miesta s množstvom áut. Ja ako navigátor vám budem hovoriť, kam pôjdeme. Stále mi však smer napadne neskoro."
A išlo sa na prvú jazdu. Náš dvojčlenný tím (redaktor, fotograf) sa dostal do jednej zo sanitiek. Pomalé vychádzanie vozidla z parkoviska bolo v kontraste s dynamickou jazdou, ktorá nasledovala. Sanitka sa musí k pacientovi dostať čo najskôr, vodič však nesmie nikdy ohroziť ani samotného pacienta, ostatných účastníkov cestnej premávky a, samozrejme, ani seba. Pritom mu pomáha hlasno revajúca húkačka.
Zvuk sa počas jazdy mení
Zvučka upozorňujúca vodičov neznie stále rovnako. Prekvapujúce zistenie však pre nás bolo, že húkanie počas jazdy upravujú samotní vodiči.
"Zvuk výstražného zariadenia sa počas jazdy mení. Pred križovatkou a pri vstupe do nej je hlasnejší, aby sme vodičov ešte výraznejšie upozornili na to, že vezieme veľmi chorého alebo zraneného pacienta," uvádza J. Petro.
Vozidlá spoločnosti Falck Záchranná musia dodržiavať rovnaké pravidlá ako ostatní účastníci cestnej premávky. Vyššou rýchlosťou, ako je povolená na cestách, môže vozidlo ísť, len ak má zapnutý maják. O tom, či bude spustený, môže rozhodnúť lekár. Popri zvládnutí rýchlej jazdy sa vodič musel pripraviť na to, že do poslednej chvíle nebude vedieť, kam najbližšie zabočí a či mu v prechode nebude prekážať množstvo áut. "Vyhľadával som križovatky, kde bolo viacero vozidiel. Preveril som si tak ich pohotovosť a obratnosť."
Nezodpovední vodiči
Menej šikovní však boli niektorí vodiči. Tí si svoje okolie príliš nevšímali. Či už bolo príčinou hlasné počúvanie hudby, telefonovanie alebo "len" ignorantstvo. Stávalo sa, že húkajúcej sanitke prednosť nedali. Medzi nimi bol tiež šofér košického dopravného podniku, ktorý pri starej nemocnici za dôležitejšiu považoval prepravu cestujúcich ako ľudský život. Na niektorých križovatkách boli vodiči viac tolerantní. "Viaceré kolóny sa nám počas skúšok podarilo rozbiť, autá sa pekne rozostúpili a my sme mohli bez zdržania a ďalších problémov pokojne prejsť," konštatuje Petro.
Nezodpovednosť vodičov si najviac uvedomujú samotní záchranári. "Šoféri sú väčšinou maximálne netolerantní k sanitkám či požiarnikom. Je to katastrofa. Absolútne nesledujú premávku. Veľakrát sme sa už zastavili na križovatke, lebo jedno auto nám uhlo a ďalšie tri ostali ďalej stáť," myslí si Rado Kišeľa, ktorý je v záchranke trinásty rok a skúšky zvládol na výbornú.
Tento záchranár si uvedomuje, že trávi väčšinu času pri pacientovi v ambulancii a nie za volantom. Aj to, čo všetko rýchla jazda v meste obnáša. "Jednoznačne musí byť pozornosť sústredená na okolie auta, nielen na vozidlá, ale aj chodcov, pretože tí sú tiež veľmi nepozorní. Každý vidí iba seba a svoju časovú tieseň. Zhoršené podmienky sú, ak prší, či je klzko, alebo hmla. Musíme sledovať aj ľudí, ktorí nás volali. Zvyčajne nás už čakajú a kývu rukami."
Oči a ruky majú rovnaké
Zhodu dvojice (šofér a záchranár) považujú obaja členovia tímov za nesmierne dôležitú. Záchranár je často očami vodiča a šofér zase rukami zdravotníka. Potvrdzuje to aj záchranár Rado. "Súhra musí byť. Mali by sa poznať, aby zosúladili svoju činnosť nielen pri záchrane, ošetrení pacienta, ale tiež pri jazde. To znamená, že záchranár kontroluje vodičovi pravú stranu, kde je semafor, obrubníky, terénne nerovnosti, prednosť či obiehanie."
Ak si to vyžaduje stav pacienta, je s ním zdravotník v ambulancii. Niekedy pri ňom sedí, ale stáva sa tiež, že ho musí počas jazdy ošetrovať. Pritom je dôležité, aby sa sám pri 80-kilometrovej rýchlosti nezranil pri páde. Ako sme si vyskúšali s fotografom, vzadu to poriadne hádže. "Väčšinou sa pridržiavam, aby som si udržal stabilitu. Upozorňujem na to šoféra. Cez hluk húkačky to niekedy nepočuť. Vtedy je to naozaj o poriadnom reve," približuje spoluprácu záchrannej dvojice R. Kišeľa.
Z uvoľneného správania zúčastnených by sme mohli tvrdiť, že svoju prácu majú v malíčku. Ani oni však nikdy nevedia, čo nečakané ich môže stretnúť. Práve preto sa testovania museli zúčastniť, aby pochopili, že niekedy dobrý šofér a záchranár pri ratovaní života človeka nestačia. Dôležité sú tiež faktory, ktoré oni výkonom svojej práce nemôžu ovplyvniť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
