rlotty Garrigue Masarykovej. Skromná Američanka si tento hold naozaj zaslúžila.
KOŠICE. "Bola krásna, mala výbornú hlavu, lepšiu ako ja. Po celý svoj život túžila po presnom poznaní, ale tým v nej cit neutrpel. Bola hlboko zbožná, jej smrť bola prechodom z jednej izby do druhej. Bola nekompromisná a nikdy neklamala... Z protestantizmu som s ňou dostal do svojho života to najlepšie. Tú jednotu náboženstva a života, náboženstvo pre všedné dni," napísal o svojej milovanej manželke prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Charlottino priezvisko si pridal k menu na znak úcty k svojej žene a matke ich šiestich detí. Hovoril, že takto prejavil aj podporu emancipačným snahám žien.
Vodná dráma v Lipsku
Osudovým okamihom pre rozhodnutie dvoch mladých ľudí – Tomáša z Rakúsko–uhorskej monarchie a Charlotty z USA, kráčať spoločne životom, bola nehoda. Zoznámili sa v nemeckom Lipsku v rodine Göringovcov. Tomáš u nich býval a Charlotta k nim prišla 13. júla 1877 na návštevu. Deväť dní po zoznámení sa vybrali aj s pani Göringovou na plavbu člnom po rieke. Plavba bola príjemná. Keď však Tomášova domáca korpulentnejšej postavy vystupovala z člna, pokĺzla sa jej noha a spadla do vody. Zmizla pod hladinou. Tomáš, hoci bol predtým chorý, nezaváhal a skočil za ňou. Ratovanie ženy pod hladinou trvalo dlho, ale napokon bol odvážny záchranca úspešný. Ženu z vĺn horko-ťažko vyslobodil. Bol totálne vyčerpaný. Neskôr rozprával, že v hlbokej vode už myslel i na najhoršie.
Už aj pred touto udalosťou prebleskovali medzi dcérou brooklynského obchodníka a synom roľníka slovenského pôvodu iskry vzájomnej náklonnosti. Tomášov hrdinský skutok však značne ovplyvnil náklonnosť mladej emancipovanej Američanky. Charlotta vyčerpaného Tomáša obetavo ošetrovala a obveseľovala hrou na klavíri, až si pri tom presilila ruku. Našťastie nie až natoľko, aby mu ju, keď Tomáš o ňu oficiálne požiadal, musela odmietnuť. A tak sa zaľúbenci 10. augusta 1877 zasnúbili.
Lenže potom sa Charlotta musela vrátiť za more. Dvojica sa dohodla, že nádejný ženích sa príde predstaviť rodičom svojej nevesty za oceán. Termín posúrila ďalšia nehoda - Charlotta utrpela pri kolízii vozov zranenie a jej otec rýchlo zavolal mladého Masaryka do Ameriky. Tomáš okamžite sadol na prvú loď. Vraj sa volala Herder a bola dosť chatrnej konštrukcie. Zakrátko po tom, ako sa na nej Tomáš šťastne doplavil do USA, sa potopila. Tomáš na nej však ešte stihol preplávať kvôli svojej láske oceán bez nehody. Sobáš bol 15. marca 1978 v USA a mladomanželia sa usadili vo Viedni.
Dva odlišné svety
Mladí ľudia pochádzali z dvoch odlišných svetov. Charlota, najstaršia z jedenástich detí, prišla do Lipska z rodiny Rudolfa Petra Garrigue - solventného amerického obchodníka a zakladateľa protipožiarnej poisťovne Germania, ktorý svoj pôvod odvodzoval od juhofrancúzskych hugenotov. Do USA prišiel z exilu v Dánsku. Jeho manželka Charlotta, rodená Whitingová, mala ešte prominentnejší pôvod, odvodzovaný priam od slávnych európskych otcov – pútnikov. Jej predkovia prišli v roku 1620 do Ameriky medzi legendárnymi prisťahovalcami na historickej lodi Mayflower. Charlotte, ktorá sa narodila 20. novembra 1850 v New Yorku, sa dostalo kvalitného vzdelania. Milovala knihy, doma v Brooklyne si zariadila dokonca tichú podkrovnú čítaciu komôrku, favorizovala i matematiku, šach a hudbu.
Tomáš Masaryk sa narodil 7. marca 1850 v Hodoníne a vyšiel zo skromných pomerov. Otec, rodák zo slovenských Kopčian, a matka Terézia mali čo robiť, aby sa mohli dobre postarať o svoje štyri deti. Najprv všetko nasvedčovalo tomu, že sa pre nedostatok peňazí na ďalšie štúdiá stane talentovaný Tomáš zámočníkom, prežil dokonca i trpké učňovské obdobie vo Viedni. Napokon, vďaka dobrodincom, sa mu predsa len dostalo i univerzitného vzdelania.
Rodina je hrad
Spoločný život Charlotty a Tomáša sprevádzali vo Viedni všedné starosti mladej rodinky, ktorá veľmi peniazmi neoplývala. Radosť mali z príchodu šiestich detí. Tomáš rád hovoril: Rodina - to je hrad. Najstaršia Alica sa narodila v roku 1879, Herbert v roku 1880, Jan v roku 1886, Eleanora v roku 1890, Olga v roku 1891 a poslednou medzi súrodencami bola Hana, ktorá však rovnako ako Eleanora zomrela krátko po narodení.
V roku 1882 sa rodinka presťahovala od Dunaja k Vltave, Tomáša pozvali ako profesora na
novozaloženú Českú univerzitu do Prahy. Už vo Viedni sa Charlotta začala intenzívne učiť češtinu a poznávať miesta i históriu manželovej vlasti aj prostredníctvom návštev jeho rodičov na Morave. Talentovaná žena obdivuhodne zvládla neľahký slovanský jazyk a v Prahe sa jej páčilo tak, že jej nadšený manžel neskôr napísal: "Američanka sa stala Češkou. Mravne i politicky. Verila v génia nášho národa. Pomáhala..."
Neďaleko Vsetína, v beskydskej obci Hutisko – Solanec, je dodnes jediný pomník Charlotty Garrigue Masarykovej v Česku. V roku 1926 ho postavil miestny učiteľ Mach a jeho žiaci. Na veľkom balvane je kovová tabuľka a v nej reliéf – Charlottina pôvabná hlava z profilu.
Naša prvá dáma Československej republiky vždy dôsledne a s príznačnou skromnosťou trvala na tom, aby ju neoslovovali milostivá pani prezidentová. Chcela byť titulovaná skromne - pani Masaryková. Latku úrovne prvej dámy v štáte však stihla pre všetky svoje nasledovníčky položiť veľmi vysoko a mnohí ľudia sú aj dnes presvedčení, že žiadna z nich úroveň skromnej pani Masarykovej dodnes neprekonala. I keď žiadna z manželiek našich prezidentov nemala také hendikepy, ako pani Masaryková. Nevšednej žene z Ameriky chronické choroby často bránili stáť v tejto pozícii po boku prvého československého prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka. Matku preto roky statočne a s noblesou suplovala najstaršia dcéra Alica. Ale nepredbiehajme...
Šok! Masaryk kočíkoval
Pre mladú Američanku, ktorá vyšla z tolerantného demokratického prostredia vtedajších USA, vôbec nebolo v cisárskej rakúsko–uhorskej monarchii jednoduché aklimatizovať sa. Tomáš sa stal poslancom ríšskeho parlamentu, bola to však demokracia iného typu, ako Charlotta poznala z domova. A hoci sa v tom čase starala o svoje malé deti, neostávala iba v domácnosti. Na veľký úžas okolia jej mnohostranné aktivity podporoval výdatnou pomocou sám manžel. V tom čase bol doslova bielou vranou, keď sa po uliciach Viedne a neskôr i Prahy špacíroval s kočíkom. Vedel malé bábo nakŕmiť, prebaliť a postarať sa o drobizg, keď si mladá mamička zašla hoci aj do klubu. Už rok po príchode do Prahy figurovala totiž pani Charlotta medzi členkami Amerického klubu dám, ktorý založil Vojtech Náprstek. Jej meno je medzi zakladateľkami spoločnosti Domovina, ktorá sa v Prahe zameriavala na záchranu zvedených dievčat. Bola aktívna i v ženskej sekcii slávneho Sokola a výdatne pomáhala pri zakladaní, redigovaní a rozširovaní časopisu Ženský list. Charlotta publicisticky približovala svoju novú vlasť aj Američanom. Písala o dianí v Česku články do novín, najmä do časopisu The Sun. A ako hudobníčka s nadšením podliehala čaru hudby Bedřicha Smetanu, ktorú vrelo odporúčala do priazne aj zámoriu.
Rodina bývala na Thunovskej a neskôr Mickieviczowej ulici v Prahe. V ich prívetivom dome sa schádzala česká kultúrna, akademická i politická elita a pán profesor sa netajil zámermi riešiť budúcnosť svojho národa bez dusivého objatia monarchie v nezávislom štáte a vedno so Slovákmi.
Na smrť odsúdení
Pražskí špicli hlásili Viedni všetky podozrivé aktivity profesora Masaryka a aj ďalšie opovážlivé "neloajálnosti" rodiny. Jej členovia boli v nemilosti. Rodičia Tomáš a Charlotta sa napriek tomu tešili zo študijných úspechov Alice, z tenisových vavrínov Olgy, z interesu Herberta o výtvarné umenie i záujmu Jana o diplomaciu. Prísne účtovanie s rodinou však napokon prišlo - v dramatických časoch po sarajevskom atentáte na následníka trónu a na začiatku prvej svetovej vojny.
Univerzitný profesor T. G. Masaryk s mladšou dcérou Olgou síce v roku 1914 stihli odísť z nebezpečnej Prahy do exilu, veď doma bol potom Masaryk v neprítomnosti odsúdený dokonca i na trest smrti, zvyšok rodiny však ostal doma. Charlotta s dcérou Alicou sa stali objektom represálií a tragickým sa pre rodinu stal hlavne rok 1915. Alicu zatkli a Charlottu od internácie zachránil iba útek do choroby, aj tak však bola i ona dlhodobo pod prísnym dozorom.
Alicu väznili takmer deväť mesiacov a dokonca aj jej hrozil i trest smrti. Obe ženy si vytrvalo písali. Ich korešpondencia je výrečným svedectvom tých čias, ale i vzájomnej lásky a podpory. Korešpondencia neskôr vyšla pod názvom Listy do väzenia aj knižne.
Charlotta trpela stále ťažšími depresiami, ktoré pramenili nielen z ťažkého Alicinho položenia, ale i z obáv o osud syna Jana, dôstojníka rakúskej armády. A hlavne z tragédie syna Herberta. Ten sa v roku 1915 od haličských utečencov, ktorým sa talentovaný výtvarník usiloval šľachetne pomôcť, nakazil týfusom a infekčnej chorobe podľahol.
Keď sa v roku 1918 Charlotta konečne v Prahe zvítala s manželom, ktorý sa stal naším prvým prezidentom, jej zdravie bolo už vážne podlomené. To však statočnej pani Masarykovej a ani jej dcéram Alici a Olge nebránilo ďalej pokračovať najmä v obhajobe ženskej emancipácie. Pani Charlotta bola dokonale zorientovaná vo sfére feministických teórií, keď v prvých rokoch pobytu v Prahe preložila knihu Johna Stuarta Milla Poddanstvo žien.
Masarykova manželka a dcéry sa výrazne zaslúžili o to, že v prvej československej ústave v roku 1920 boli zakotvené aj práva žien. Keď to zdravie prvej dáme dovolilo, pomáhala hlavne tým, ktorí to potrebovali najviac - opusteným, chorým, biednym. Spolupracovala so sociálnou demokraciou, bola zapojená do pomoci núdznym prostredníctvom robotníckeho konzumu a podporovala dcéru Alicu i v boji proti obávanej a vtedy veľmi rozšírenej pliage – tuberkulóze.
Alicin pamätník pre mamu
Charlotta, ktorú sužovali opakované depresie, trpela aj ďalšími ochoreniami. Žila preto väčšinou v ústraní, v sanatóriu vo Veleslavíne a v liečivom tichu prezidentského sídla v Lánoch. Post a všetky povinnosti prvej dámy Československej republiky zaujala preto Alica Masaryková. Táto talentovaná mladá dáma študovala medicínu, filozofiu i sociálnu prácu a jej humanitárne a ďalšie aktivity mali značný ohlas. V roku 1919 sa napríklad zaslúžila o založenie Československého Červeného kríža a v jeho rámci vznikali rôzne inštitúcie, i na pomoc deťom zo sociálne slabších rodín.
Takto bola napríklad vo Vysokých Tatrách postavená aj známa Ozdravovňa Charlotty Garrigue Masarykovej, a podobné ustanovizne vznikali v celom Československu. Pamätníci dlho spomínali na ovácie, ktorými pani Masarykovú vítali na všesokolskom zlete v roku 1920 v Prahe, nadšene ju pozdravovali tisícky účastníkov z celého sveta. Potom sa už chradnúca žena z verejnej scény postupne tíško vytrácala. O dva roky mala záchvat srdcovej slabosti, nasledovala mŕtvica, až napokon 13. mája 1923 skonala.
Pochovali ju v Lánoch, kam neskôr uložili na večný odpočinok aj prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka a dve z ich detí – Alicu a Jana.
Od toho istého roku začali v celej Československej republike z podnetu Alice Masarykovej sláviť ľudia druhú májovú nedeľu ako Deň matiek.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
