O to zaujímavejšie je nájsť 18-ročného chlapca, ktorý sa tomuto hudobnému nástroju aktívne (a dokonca dobrovoľne) venuje a dokonca žne jeden úspech za druhým. Volá sa Stanislav Hrinda, maturuje na Gymnáziu v Trebišove a nedávno vyhral celoslovenskú súťaž.
Kedy si začal hrať na akordeóne? Z vlastnej vôle, alebo ti to navrhli rodičia? A prečo vlastne akordeón? Medzi deťmi to nie je najpopulárnejší nástroj...
- Hm... Ja viem, ale rodičia chceli, aby som chodil na základnú umeleckú školu. Začal som klasicky v druhom ročníku na základnej škole, mal som sedem rokov. Môj otec totiž tiež chodil na akordeón a mali sme doma takú starú "kraksňu".
Ty si neprotestoval? Nechcel si hrať napríklad na klavíri? Je to asi jednoduchšie, ako na akordeóne...
- Bolo mi to viac-menej jedno.
No dobre. A potom ťa to začalo aj baviť? Väčšina detí chodí totiž na hudobnú z povinnosti.
- No, aj ja som tam chodil z povinnosti (úsmev). Istý čas som prestal, zaťal som sa a povedal som - nie, ani za svet. Ale potom ma to začalo baviť. Akurát ma z času na čas otravuje, že mám menej voľného času, najmä, keď mám nejaké vystúpenie. Vtedy som bol v základnej umeleckej škole takmer každé popoludnie.
Ale máš výhodu oproti ostatným. Si v niečom výnimočný. Málokto v tvojom veku vie hrať na akordeóne. A ešte aj dobre.
- Máš pravdu. Väčšina ľudí totiž ani nevie, ako sa ten nástroj volá. Každý si myslí, že to je harmonika alebo "harmoňia". To je akordeón!
Čo pre teba znamená hranie?
- Niekedy povinné zlo a niekedy relax. Relax to je vtedy, keď nemám žiadne povinné vystúpenie a hrám si len tak pre radosť.
Poďme k súťaži, ktorú si vyhral...
- Bola to celoslovenská súťaž, v ktorej sa stretli základné umelecké školy z celého Slovenska. Mala sa tam hrať vážna hudba a bola to zmiešaná súťaž, hralo sa na rôznych nástrojoch. Konala sa v Bratislave, na ZUŠ Jána Albrechta. Boli tam štyri kategórie a my sme boli vo štvrtej (osem súborov), aj keď tesne pred súťažou sme zistili, že vzhľadom na vek by sme mali byť v tretej. Takže nakoniec sme súťažili so staršími súťažiacimi.
Ako to dopadlo?
- Udeľovali sa tam pásma - bronzové, strieborné a zlaté, a niekto nemusel byť v žiadnom. My sme boli v zlatom spolu s jedným ďalším súborom.
Myslíš, že hra na akordeóne bude atraktívna pre ďalšie generácie a že sa zachová aspoň tak, ako doteraz?
- Myslím, že nie, lebo akordeón je viac-menej spojený s folklórom a v súčasnosti sa mnohí ľudia zaň doslova hanbia, hoci je to naša kultúra.
Ako by si mladých prilákal k akordeónu?
- Veľmi záleží na prostredí, v ktorom vyrastáš. Napríklad tu v Trebišove chodí väčšina detí na klavír. No v Humennom sa na akordeóne učí hrať už viac detí, pretože tam k nemu inklinujú.
Čo bude s tvojou záľubou ďalej? Keď odohráš absolventský koncert, akordeón skončí v kúte, alebo by si chcel hrať ďalej?
- Uvidím, teraz sa sústredím na maturity a prijímačky na vysokú školu. Vo Francúzsku akordeón stále "letí" v šansónoch. Verím, že tento fantastický nástroj aj u nás znova vstane z popola a nebude to len archaickým, určeným pre staršiu generáciu. A že znova upúta pozornosť viacerých mladých ľudí.
Autor: Miroslava Germanová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
