venie Panny Márie.
KOŠICE. Na horu Zvir pri Litmanovej, kde Iveta prijímala posolstvá Matky Božej, chodia dodnes davy pútnikov. Tvrdia, že je to posvätné miesto, kde Panna Mária stále prebýva a voda z tamojšieho prameňa je liečivá. Iveta, aby našla svoju životnú cestu, musela odtiaľ odísť. Jej cesta najnáročnejšieho hľadania - hľadania samej seba - viedla cez rehoľu, aby sa opäť vrátila do civilného života. Dnes je vydatá a s manželom Rasťom žije v Anglicku.
Iveta: Celý môj život je hľadanie
"Celý môj život je hľadanie," priznáva príjemná mladá žena, s ktorou sme nielen spomínali na udalosti spred takmer 20 rokov, ale hovorili sme najmä o tom, ako ich vtedy prežívala a ako ovplyvnili jej život.
Keď mala Ivetka 11 rokov, zostala spolu s kamarátmi v lesnej chatke. Zvonku prichádzali divné hlasy a oni sa báli. Niekoho napadlo, že by sa mohli pomodliť. Ivetke a Katke sa vzápätí zjavila Panna Mária a zjavovala sa im ďalších päť rokov. Iveta s ňou dokonca mohla hovoriť. Zo dňa na deň sa tak ocitla pred davom, ktorý očakával, že pretlmočí ďalšie posolstvo Panny Márie.
"Na jednej strane bol záujem veriacich príjemný. Dostávalo sa mi pozornosti, akú by som inak nezažila. Na druhej strane to bolo veľké sklamanie, pretože pozornosť a záujem nebol venovaný mne, ale tomu, čím som podľa mnohých mala byť. Mnoho pútnikov čakalo duchovne vyzretú, silnú osobnosť, ktorá bola vybratá, lebo si to niečím zaslúžila. No ja som cítila, že tieto očakávania majú ďaleko od môjho skutočného života. V konečnom dôsledku som sa preto cítila nesmierne opustená."
Na dedine sa človek pred posmeškami neuchráni
Mladá dievčina sa však nestretla len s dôverou veriacich, ale i s osočovaním, podozrením a výsmechom. "Na dedine sa človek pred pohľadmi ani posmeškami neuchráni. Navyše som chodila do komunistickej školy, kde to bolo dosť tvrdé. Bola som z toho veľmi rozčarovaná a vyľakaná. Zjavenia však boli pre mňa nositeľom pokoja, takže hoci som bola vydesená, dokázala som svoju skúsenosť v tichosti niesť."
Po piatich rokoch však Iveta dostala od Panny Márie znamenie, že čas zjavení sa končí. "Cítila som sa ponechaná napospas všetkému so zážitkom, ktorý neviem zdieľať so zvyškom sveta."
Hľadajúc pokoj vstúpila do Spoločenstva rodiny Panny Márie Spoluvykupiteľky v Starej Haliči. Deväť rokov niesla meno Mária Goretti a chodila na misie. "Dnes viem, že to bol únik zo samoty. Nebolo to zrelé rozhodnutie. Mala som pocit, že tam budem mať pokoj, že ma budú chrániť. A hoci som sa v tom nemýlila, ako som dospievala, zrazu som už nepotrebovala unikať a zistila som, že tam nemôžem zostať. Ak by som tam zotrvávala len zo strachu, hanbila by som sa sama pred sebou. A bolo by mi ľúto urobiť to Bohu."
Návrat z rehole
Návrat do civilného života bol však "brutálny". "Netušila som, čo ma čaká. Nemám žiadnu školu, nevedela som, kde sa zamestnám. Bol to krok do prázdna."
Hneď po návrate do Litmanovej si začala hľadať prácu. V rukách však nemala žiaden papier, a tak sa pracovné ponuky akosi nehrnuli. "Sedela som doma, bola som deprimovaná a nevedela som, či a ako sa z vlastného smútku vyhrabem. Bola som znovu na dedine, z ktorej som odišla, no už som tam nemala kamarátov, pretože oni rástli vo svojom svete, vyvíjali sa celkom iným smerom."
Nehovoriac o tom, že z rehole bola zvyknutá na presný program, ktorý sa začínal ráno o šiestej a končil sa večer o deviatej. "Zrazu som bola doma s rodičmi bez toho, aby mi niekto robil program, usmerňoval ma. Celý deň som presedela vo svojej izbe a nevedela som, čo si so sebou počať. Zo smútku som sa napokon vyhrabala prácou. Začala som opatrovať starých ľudí. S tým som mala skúsenosti z Haliče."
Osud jej napokon priniesol aj prácu, ktorá ju nesmierne napĺňala. "Opatrovala som postihnutú paniu. Bola to moja prvá skúsenosť s postihnutým človekom. Bola som tam takmer tri roky a ten čistý svet postihnutého človeka ma fascinoval. Cítila som opätované city, jej vďačnosť i to, že ma má rada. Bolo to pekné."
Z rehole pred oltár
Hoci sa Iveta nikdy vydať nechcela, život to zariadil inak. "Mala som už zmätok z rozhodnutí, ktoré by obnášali záväzok na celý život. Mala som traumu zo svojho prvého pochybenia. Už som to nechcela prežívať, znovu bojovať a, nedajbože, sa opäť pomýliť. Svoj život som si predstavovala tak, že si urobím školu, našetrím nejaké peniaze a budem cestovať. Túžila som si užiť a vychutnať veci, ktoré som v Haliči nemohla. No vyplynulo to inak..." vraví Iveta a jedným dychom dodáva, že je spokojná. "Teraz sa hľadám v manželstve. Aby bolo naplnené, aby neupadlo do stereotypu, v ktorom sú si ľudia všední a život šedivý."
Určite ste si nespočetne veľakrát kládli otázku, prečo práve ja. Dostali ste na ňu niekedy odpoveď? - pýtam sa mladej ženy. "Od Panny Márie som odpoveď nikdy nedostala. No asi som to potrebovala zažiť so všetkým tým boľavým i pekným. Bola to zrejme moja cesta a šanca byť lepším človekom, ktorú som mohla a nemusela využiť."
A aký prínos to malo pre jej život? "Smela som sa stretnúť s iným, čistejším svetom," vraví Iveta, ktorá je za túto skúsenosť vďačná. "Celý zážitok i spomienka naň mi dáva veľa nádeje pre moje temné chvíle a útechu, ktorú, ak by to nebolo také ťažké, by som nezažila," dodáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
