Ešte poriadne neboli zahojené rany po Roľníckom povstaní na východnom Slovensku z r. 1831 a v marci 1848 vypukla v Uhorsku revolúcia, ktorá priniesla niektoré pozitívne zmeny v spoločnosti. Hlavným poslaním revolúcie bolo získať nezávislosť Uhorska od Rakúska.
Zmarené nádeje
Vtedy svitla veľká nádej pre nemaďarské národnosti, ktoré zvýšili svoje národné povedomie a dožadovali sa vlastnej autonómie. Po odstúpení Ferdinanda V. sa cisárom Rakúskej monarchie stal František Jozef I., ktorý vládol 68 rokov, od roku 1848 do 1916. Bol to on, čo požiadal ruského cára Mikuláša I. o vojenskú pomoc na potlačenie Maďarskej revolúcie, na čele ktorej bol Ľudovít Kossuth. Revolúcia utrpela porážku 13. augusta 1849 pri Világoši.
Tieto udalosti sa odrážali aj v národnom procese Rusínov. Časť Rusínskeho obyvateľstva svoju nádej upierala na Rusko, ale časť a medzi nimi boli aj čelní predstavitelia G - K cirkvi - sa postavila na stranu Uhorska a práve z uvedeného pohľadu sa treba pozerať na počínanie jedného z najväčších predstaviteľov, rusínskeho národného dejateľa Alexandra Duchnoviča. V Uhorsku bola zavedená znalosť latinského jazyka a po Rakúsko-Maďarskom vyrovnaní v roku 1867 nastal začiatok tvrdej maďarizácie, ktorý pretrvával až do rozpadu Rakúsko-Uhorska.
Obrodná skupina
V Uhorsku boli v nevýhode národnostné menšiny, ktorým chýbali intelektuáli. Aj napriek tomu sa menšiny postavili do opozície maďarským liberálom. Rusínska menšina vyčkávala a aj napriek tomu sa sformovala obrodná skupina, do ktorej patrili prevažne duchovní činitelia
G - K cirkvi na čele s biskupom Andrejom Bačinským a jeho odchovancami, medzi ktorých patrili I. Kutka, I. Fogoraši-Berežanin, M. Lučmatik, A. F. Kollár, I. Bazilovič, A. Duchnovič a iní. Jedna skupina sa venovala gramatike a slovníku rusínskeho jazyka a druhá, v ktorej bol aj A. Duchnovič, sa venovala procesu zjednocovania rusínskeho spoločenstva.
A. Duchnovič patril k popredným členom národného obrodenia Rusínov. Narodil sa v roku 1803 v obci Topoli, dnes v okrese Snina, kde jeho otec bol G - K kňazom. Už ako študent Užhorodského G - K seminára napísal dve ódy, v ktorých velebil ruského cára Mikuláša I. a víťazstvo nad Turkami a slobodu balkánskych Slovanov. Obe ódy boli napísané v nárečovej rusínčine, ktorej mali rozumieť aj Rusi, ale v tom sa mýlil, lebo ódy boli predurčené pre ľudí Podkarpatskej Rusi, ktorí tomuto nárečiu rozumeli, ale Rusi nie.
Po skončení kňazského seminára v roku 1843 začal pracovať ako štyridsaťročný na G - K biskupstve v Prešove, ktoré bolo zriadené od roku 1818. V tom čase centrum národného obrodenia bolo v Prešove. Jeho práca na biskupstve mu umožňovala udržiavať styky s ľuďmi a mohol sa zapájať do obrodného procesu. Na vlastné náklady v roku 1847 vydal prvú učebnicu pre rusínske ľudové školy, písanú v hovorovej rusínčine. Učebnicu neschválila školská inštitúcia Uhorska a aj napriek tomu vyšlo niekoľko vydaní na Podkarpatskej Rusi a v Haliči.
Všeslovanský zjazd
Od 2. do 16. júna 1848 sa v Prahe uskutočnil Všeslovanský zjazd, na ktorom sa zástupcovia Rusínov nezúčastnili a zastupovali ich členovia národného obrodenia Slovákov v Uhorsku. Za obidve spoločenstvá na zjazde vystúpil J. M. Hurban. 18. apríla 1849 bol v Ľvovských novinách uverejnený Duchnovičov článok pod názvom "Situácia Rusínov v Uhorsku". Informoval v ňom haličských Rusínov o postavení Podkarpatských Rusínov a súčasne ospravedlňoval počínanie Dobrjanského. Uviedol, že tragédiou Rusínov je, že sú rozčlenení do desiatich žúp, kde nemajú svojich zástupcov. Žiadal panovníka o ich zjednotenie pod jednu "Rusínsko-Uhorskú provinciu".
Pre spomínané názory a postoje bol Duchnovič zatknutý a dopravený do Košíc. Dôvodom zatknutia bolo, že napísal niekoľko kníh v rusínčine, a to dokazovalo, že uhorská vláda nevedela o spomínanom článku v Ľvovských novinách. Za tieto názory mohol byť považovaný za vlastizradcu. Bol prepustený na slobodu a vtedajší župný komisár barón Luženský o ňom napísal, že "z cirkevného kléru má najlepší vzťah k Uhorsku".
Aktivity národného obrodenia
Duchnovič pokračoval v aktivitách národného obrodenia Rusínov. V 1853 vydal prvý rusínsky literárny almanach ako kalendár. Publikoval v ňom svoje básne a jedna z nich pod názvom "Podkarpatskije Rusíni ostavte hlubokij sen" sa stala rusínskou národnou hymnou. V tom istom roku založil v Prešove Kultúrny spolok s cieľom zjednotenia rusínskej činnosti, spolok bol však v r. 1853 zrušený. Vydával literárny časopis a bol zakladateľom múzea rusínskej kultúry. Nadviazal spoluprácu s národnými buditeľmi slovenskej inteligencie - Hostinským, Dr. Jánom Andraščíkom, B. Nosákom-Nezabudovam a jeho bratom a inými.
Duchnovičovi sa pripisujú aj zásluhy na zavádzaní vyučovania rusínčiny na prešovskom gymnáziu a ruského jazyka na akadémii v Košiciach. Pre mládež písal šlabikáre, učebnice a snažil sa o pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne rusínskych robotníkov a roľníkov.
V Prešove r. 1862 Duchnovič s Pavlovičom založili ruskú osvetovú spoločnosť Svätého Jána Krstiteľa, ktorej predsedom bol A. Dobriansky a členom ktorej sa stali významné osobnosti Rusínov východného Slovenska, slovenskí spisovatelia a novinári, ktorí ju všestranne podporovali. Bol medzi tými, ktorí zriadili v Prešove internát pre študentov z nemajetných rusínskych rodín.
Zomrel v Prešove 29. marca 1865. Dokázal veľa, aj keď sa dnes poukazuje na to, čo mohol a ešte neurobil. Po jeho smrti sa preniesla obrodná činnosť do Užhorodu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
