Veľmi dobrý postreh kolegu zo SME, že premiér sa až tak veľmi chce pýtať opozície na rôzne veci, že sa diskusii s ňou vyhýba väčšmi ako SNS verejnému obstarávaniu, má viac príčin, ktoré vytvárajú neprehľadnú zmesku. Predovšetkým, za fasádou sebavedomého lídra a guľometných dávok typu "opozícia je v žalostnom stave" (a podobne), sa ukrýva trochu vedomá, trochu intuitívna neistota, že argumentačne je on sám, Fico osobne, slabý ako aromatizovaný čaj. Do toho vstupuje, po druhé, takpovediac "funkčná arogancia" premiéra, ktorou sa prejavoval, hoci v menšej miere, ale v istej fáze takisto bojkotom súpera, aj Dzurinda. Po tretie, "samomluva" je marketingová výhra, keďže odrapotať "posolstvo", čerstvo vytlačené z počítača tlačového odboru, ktoré má na ťaháku pred sebou, je stokrát účinnejšie a komfortnejšie bez prerušovania či dokonca odporu z druhej strany stola. Kto to trochu ešte vládze pozerať, tak vidí, že nech padne akákoľvek otázka, Fico sa principiálne drží línie dohovoriť všetko, čo má na papieri. Napr. "ja vám môžem ukázať, pán redaktor, prieskum, ktorý robil denník SME na otázku padnú preferencie Smeru kvôli kríze (...)". To je jeden príklad za sto. Každý uzná, že existencia partnera pri stole by mu v "mesidži" len prekážala.
Podstatnejšia otázka, že ako sú také salvy "samomluvy" možné, nemá tentoraz nič spoločné s verejnoprávnosťou "made in" Slovensko 2009. Rovnakej priazni sa teší Fico na Markíze, TA 3 i JOJ-ke. A deje sa tak preto, lebo politická diskusia je ako žáner "na úbyte", takže pokiaľ celé štáby, ktoré ju robia, nechcú prísť o živobytie a prestíž (čo si tam nezaslúži ani noha), musia pristupovať na (stále väčšie) kompromisy. To nie je len o Ficovi, že buď monológ alebo nič. Z podobných pohnútok je aj prijímanie podmienok menších politikov, ktorí si vyberajú, s kým pred kameru pôjdu a s kým nie. Bez ohľadu na formát, či monológ alebo dialóg, politická diskusia je dnes šaráda, ktorej vôbec najväčším hriechom je klamanie divákov, že to, na čo sa pozerajú, má niečo spoločné s tým, čomu sa hovorí debata. To, čo sa v štúdiách stretáva, nie sú konfrontácie svojprávnych názorov svojprávnych ľudí, ale frázy z počítača, tvorených s leitmotívom, že musia byť zrozumiteľné aj s IQ 90. A čo je úplne zakázané, je rozvitá veta...
Nezávisle od formátu či Fica platí, že politik v štúdiu, z podstaty svojej profesie, ktorú robí, nehľadá pravdu či riešenie problému, ale zvýšenie (zachovanie) preferencií svojich či strany. Politik, čo komentuje politiku, je to isté, ako režisér, ktorý recenzuje vlastný film (spisovateľ knihu, atď.) Niežeby televízny formát politika proti politikovi bol nelegitímny, existuje aj inde. Avšak systémový problém Ficovej "samomluvy" spočíva v absencii moderátorov, ktorí by boli vôbec schopní ho nemať v úcte a vytmaviť mu, že rozprávať sa má k veci a na otázku, nie vyť na opozíciu, Maďarov a médiá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
