Keby šlo len o naparovanie typu, že "ak nás kríza porazí, bude to čestná porážka", dalo by sa zľahčovať, že hra na bohatiera, čo ide bez bázne a hany do zápasu so stohlavým drakom, nemá vedľajší efekt.
Tridsať konských dĺžok
Hlavný trenažér, na ktorom predseda vlády takmer každý druhý deň posilňuje, si však urobil z Maďarskej republiky. To, že Maďari pol roka stepujú na visutom lane štátneho bankrotu a popri Islande vyrástli v druhý medzinárodný symbol krízy, zdvihlo Fica k euforickým vlnám vytrženia. Kanonáda vyhlásení typu "Maďarsko je v absolútnom kolapse, politickom, hospodárskom, finančnom, ekonomickom (...)" ukazuje na symfonický koncert endorfínov v mozgu.
V jadre vášne sa skrýva, samozrejme, malý slovenský šovinista. Pohľad na zdochnutú kozu, ktorá je cudzia, robí nacionalistovi vždy dobre, avšak pôžitok sa desaťkrát zvyšuje, ak je to koza Maďara. Aj keď v DNA Fica vytvárajú základný reťazec Marx, Lenin a Husák, ani protimaďarská sekvencia nie je zle zastúpená...
Ústredným "posolstvom", ktoré takto premiér komunikuje, je však predvádzanie vlastnej kompetencie. Asi v zmysle, akože dobre si ma, ľudkovia, obzrite, takto vyzerá premiér úspešného štátu, ktorý vie, čo robiť... Vymedzovanie sa spôsobom, že "Slovensko je tridsať konských dĺžok pred Maďarskom" (a pod.), je z úst predsedu vlády čosi unikátne, nemá precedens a nemôže nezanechať pečať na dvojstranných vzťahoch. Odhliadnuc od železnej prognózy, že Fidesz, ktorým neustále straší, je najneskôr o rok pri moci, a potom budú tvoriť vzťahy spoločne, ešte i politológa z Paríža, Jacquesa Rupnika, dokázalo zaraziť, "či je potrebné takéto vykrikovanie, že Slovensko je na tom tisíckrát lepšie ako Maďarsko (...)?".
Spievanie nad kozou
No. Tisíckrát... Maďarské "pindy" Roberta Fica navádzajú práveže k zlej predtuche, že "vyjsť lepšie z krízy, ako ktorákoľvek iná krajina", by bol pre Slovensko problém, aj keby sa akýchsi "tridsať konských dĺžok" blížilo realite. Nad rámec fráz, čo má nadrilované na verejné vystupovanie, práve z maďarských komentárov Fica cítiť najlepšie hlbokú dezorientáciu v probléme. Vyspevovanie nad maďarskou kozou takto ohlasuje, že slovenská koza môže byť tiež na zdochnutie. Irónia? Vyzerá to tak, že je sa čoho báť.
Dôkazom nech je napr. veta, že "maďarská cesta je cesta neuveriteľného zadlžovania krajiny a to bude musieť niekto zaplatiť. Túto cestu my principiálne odmietame, pretože sme povedali veľmi jasne, ľudia nebudú za túto krízu platiť, a preto sme si dali jasný cieľ udržať za každú cenu sociálny štandard, ktorý je nastavený". Iste, za prvú polovicu súvetia by Fico zaslúžil nomináciu na cenu von Hayeka. Keby... Keby len tá druhá nebola jej priamou negáciou. Avšak ona je a predstavuje vážne varovanie, že sa povezieme na šikmej ploche. Alejou, ktorá lemuje "maďarskú cestu" od začiatku až do trpkého konca, je totiž práve stromoradie "sociálnych štandardov", rastúcich až do neba....
"Neuveriteľné zadlžovanie krajiny" - nie maďarskej, ale slovenskej - sa práve roztáča na plné obrátky. Je totiž úplne jedno, či nadrozmerný schodok verejných financií, aký vyrobili Maďari napr. v roku 2002 a potom ešte niekoľkokrát, vznikne rozhadzovaním na výdavkoch, čo spáchali v Budapešti, alebo prudkým poklesom daňových výnosov, čo je slovenská súčasnosť. Ak premiér dnes verejne pripúšťa 5 percent deficitu, tak skutočnosť už bude len vyššia. Keďže je máj, negatívne predikcie poklesu HDP ešte nepovedali posledné slovo, a keďže nad mimo rétoriku nevidieť u vlády žiadnu známku vôle s tým niečo robiť, tak sa nedá nepripomenúť, že veľmi podobne (akurát bez krízy) vyzerala maďarská cesta na začiatku.
Obrovské verejné investície
Pokiaľ "táto vláda bojuje s krízou predovšetkým obrovskými verejnými investíciami" (Fico), tak iba taký neznalec maďarského príbehu, ako slovenský premiér, sa môže súčasne vystatovať "masívnym prísunom peňazí, ktoré nedáva štát, (...), ktoré sa budú v tridsaťročných splátkach potom pravidelne splácať". Hahaha. Práve maďarské vlády totiž cez "kreatívne účtovníctvo" skrývali mimo rozpočtu svoje vlastné "PPP projekty", ktoré im tam potom EK pekne vracala späť. Aj keby Slovensku Brusel uznal mimorozpočtové financovanie, ktoré sa nepremietne do ročného deficitu, principiálne je, že žiadne úverové konštrukcie nič nemenia na fakte, že dlh je dlh aj vtedy, ak sa vyvedie mimo závierky verejných financií. Ovplyvňuje totiž dlhodobé hodnotenie úverovej spoľahlivosti, ktoré sa javí (a čím ďalej bude viac) ako kruciálny faktor práve v tejto kríze.
Už minule sme si povedali, že v záplave "záchranných balíčkov" iných a väčších štátov, ktoré zvyšujú schodky niektorých (aj) členov eurozóny na 8, 10, či až 12 (!!) percent HDP, vôbec nie je isté, či sa na slovenské dlhopisy nájde nejaký kupec. Hrozba ešte nie je zjavená pravda, iste. Avšak riziko, že ak štát neprestane byť schopný platiť mzdy, dôchodky (a pod.), tak len za cenu astronomických úrokových sadzieb (za akých si požičiaval v poslednom ťažení Mečiar), je významné už dnes. Teda pokiaľ sa nezačne okamžite škrtať...
Kto by sa nádejal, že prinajhoršom dostaneme 25 miliárd ako Maďari z menového fondu, tak by mal vedieť, že na pomoc z balíka dokopy 750 miliárd USD vyrastá po svete už toľko kandidátov, že nie je isté, či na konci neskrachuje aj MMF.... Pričom, len tak medzi rečou, od Slovenska sa aktuálne očakáva, že do tohto "balíka" prispeje sumou 400 miliónov eur, čo sú, mimochodom, väčšie peniaze, než všetko, čo do krízy zatiaľ investovala Ficova vláda. "Obrovské verejné investície", ktoré, hneď po "sociálnych štandardoch", zakrútili krkom aj Maďarom, sú v dnešnej dobe skrátka len pre tých, ktorí majú akúsi istotu, že sa dostanú k úverom. A to, mimo USA, nemôže o sebe povedať už nikto.
Na začiatku špirály
To všetko neznamená, že z orbity "maďarskej cesty" už niet návratu. Existuje a práve ju ukazuje Ficov nový kolega - Gordon Bajnai. Zrušenie 13. dôchodku a "švajčiarskej indexácie" všetkých penzií, zmrazenie miezd v celom verejnom sektore a detských prídavkov, a podobne, a podobne, to sú všetko opatrenia, ktoré dobré duše odporúčali prvýkrát Gyurcsányovi pred piatimi rokmi. Teda vtedy, keď mal za sebou prvý nadmerný deficit a štátny dlh bol na súčasnej slovenskej úrovni....
S nábehom na podobnú schodkovú špirálu, na akej sa zviezli Maďari, i na Slovensku platí, že opatreniam, ktorých sa desíš dnes, sa nevyhneš zajtra v desaťkrát horších bolestiach. To je maďarské poučenie, keďže škrty vládnej spotreby, na ktoré navyše niet ochoty, to nespravia. Mimo Maďarska a Slovenska už niet v Európe krajiny, v ktorej by existovala zničujúca kombinácia plošných detských prídavkov a tzv. švajčiarskej indexácie dôchodkov. To sú "sociálne štandardy" kalibrované na perpetuum mobile tučných rokov, povedzme šesťpercentného rastu. Tým je koniec, a to na veľmi neurčitú dobu. Trochu zodpovedné vedenie štátu musí vychádzať z alternatívy, že hospodársky rast sa nad nulu nemusí dostať ešte pekných pár rokov. Mimo iného i vzhľadom na slovenské špecifikum, že vyššiu závislosť na odvetviach, na ktoré udrela kríza najhoršie (automobilky, elektronika, hutníctvo), má sotva ešte jedna iná krajina v Európe.
Pokrvní bratia?
Predseda vlády úplne zbytočne požaduje, že "dajte mi jeden argument, ktorý oprávňuje porovnávať Slovensko s Maďarskom". Váľajú sa pod nohami. "Extrémne pravicový Fidesz" (Fico), keď nastúpil k moci v roku 1998, presne tak ako Fico, rozkročený nad rohom hojnosti, čo zdedil po reformátorovi Bokrosovi, nič nerobil, len zapáral do reforiem a robil marketing. Pričom tri roky sa snažil držať schodok na reťazi, aby sa vo štvrtom, predvolebnom, pustil do rozhadzovania. Fico rozhadzovať ani nemusí. Vyšší deficit, ako zostal po Orbánovi (skazu dokonali socialisti), mu vyrobia daňové príjmy, pričom podobnosť protireformnej rétoriky, marketingového sľubovania, že "životná úroveň sa už nikdy nebude znižovať" a ničnerobenia je taká markantná, že jediná otázka znie, prečo Smer a Fidesz nenadviazali už dávno družbu. Či má pokrvné bratstvo šancu aj medzi Smerom a socialistami z Budapešti, ktorí definitívne sprasili, čo sa len dalo, sa rozhoduje v týchto dňoch a týždňoch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
