h si nevydrela. Hoci sníva o účinkovaní vo filme či úlohe Júlie v Shakespearovi, ničím sa nelíši od svojich rovesníkov. Rada sa smeje, počúva rady rodičov a vo chvíľach voľna si dopraje pobyt na chate s priateľmi.
Do Košíc ste prišli vďaka účinkovaniu v predstavení Radošinského naivného divadla. Ako vám vyhovuje spolupráca na takejto scéne, ktorá je predsa len trošku iná ako bežné divadelné formy?
- Presne tak, je to úplne iná poetika. Vnímam to ako ďalšiu veľkú skúsenosť. Pracovať pri pánovi Štepkovi je naozaj vynikajúce. Každé predstavenie je iné, všetci noví kolegovia sú skvelí. Je to o humore a veľmi ma to baví a napĺňa.
Keď spomíname humor, aký štýl humoru je vám blízky?
- Asi všetky. (Smiech.)
Takže sa dá povedať, že ste veselá kopa?
- Jednoznačne. Som taký smejo. V jednom kuse sa smejem a niekedy až ľudia nechápu prečo. No ale keď sa mi chce, tak čo.
Predstavenie, v ktorom účinkujete, sa volá Niekto to rád slovenské. Čo je podľa vás na Slovensku také naj, na čo môžeme byť najviac hrdí?
- Uf, tých vecí je veľa, ale naj sú azda nádherné Tatry a máme aj veľa talentovaných ľudí, ktorí nás reprezentujú po celom svete.
Sú ľudia na Slovensku dobroprajní? Lebo keď je niekto taký mladý, má taký veľký talent a tak skoro aj taký úspech, tak to určite nie je vždy ľahké.
- Určite sa nájdu aj neprajníci, ale zatiaľ som sa ešte osobne nestretla s nejakým zvlášť negatívnym postojom. Samozrejme však sú a občas to cítim, ale nechcem to riešiť.
Dočítala som sa, že by ste si veľmi chceli zahrať vo filme. V akom?
- Tak toto je jeden z mojich ďalších sníčkov, alebo ako by som to nazvala. Ešte vôbec neviem v akom, to uvidíme. Ale v každom prípade by som to chcela a mať to potom doma založené s vedomím, že tam účinkujem, to musí byť úžasné.
Aj by ste sa na seba potom často pozerali?
- Nie. (Smiech.) Len by som to mala založené, ale pozerať by som sa asi nedokázala. Ani na Ordináciu sa dodnes nedokážem pozerať. Síce musím, lebo sa z toho učím, ale neznášam to. Proste sa nemôžem na seba kukať, nemôžem sa počuť. Je to úplne iný hlas, ako mám. Ale Zuzka Fialová mi povedala, že ona sa na seba nemohla pozerať celých jedenásť rokov, takže možno ma to prejde.
Vyhovovala by vám vo filme veselšia alebo skôr tragickejšia rola?
- Každá je svojím spôsobom dobrá. Niektorí herci hovoria, že sa ľahšie hrajú negatívne postavy. Toto ja však ešte neviem rozoznať, zatiaľ som totiž postavu prežívajúcu nejakú obrovskú traumu nestvárnila. Mne sa zatiaľ dobre hrá všetko.
V divadle by ste si vraj však radi zahrali Júliu v Rómeovi a Júlii. Koho by ste chceli za Rómea?
- Fú, to je ťažká otázka. Minule sme sa o tom inak presne s kamarátkami rozprávali, ale naozaj neviem. Necháme sa prekvapiť, kto príde na konkurz. Na Novej scéne, ale aj celkovo v Bratislave je podľa mňa veľa fešákov...
V osobnom živote ste stále sama a svojho Rómea ste ešte nenašli. Aký by mal byť? Čo musí spĺňať?
- Neviem. Nikdy som nemala na chlapa nejaké zvlášť veľké kritériá, že musí mať modré oči a blond vlasy. Aj keď ako menšia som si hovorila, že by presne takto mal vyzerať. Teraz mi to je už jedno. Prvé, čo si však všimnem, je jeho celkový prejav. A musím sa s ním mať o čom rozprávať, to je celé.
Čím vás chlapci dokážu na prvý pohľad odradiť?
- Ó, tak to sú také vlastnosti, čo iritujú asi každú ženu. Keď je chlap samoľúby, alebo keď je agresívnejší...
Mal by byť od fachu?
- To je mi úplne jedno. Nechávam to tak. Čo má prísť, to príde.
Keď vás niečo trápi, ste skôr otvorený typ, alebo to dusíte v sebe?
- Som skôr veľmi úprimná a hlavne veľmi citlivá. Ja som taký zvláštny človek, lebo som nerozhodná, náladová, všetko si pripúšťam...
Vraj ste osem rokov trénovali karate. Ako ste sa k tomu dostali? Viete sa v prípade potreby ubrániť?
- Keď som bola mladšia, rodičia mi dali na výber, že buď balet, alebo karate. A keďže mám o dva roky staršieho brata a on chcel ísť na karate, tak som išla s ním. Ostala som tam osem rokov a mám druhý hnedý pás. Všetci si myslia, že sa viem ubrániť, ale to nie je pravda. Neviem si veľmi predstaviť, že by som to použila, možno by som práveže zutekala. Skôr mi to dalo vnútornú sebadisciplínu.
Aké je to mať staršieho brata? Asi dobré, keď má kamarátov o dva roky starších od vás...
- Presne tak, výborné. Môj brácho je úžasný, my si rozumieme a ja ho veľmi ľúbim.
A je on taký opatrovateľský typ, že na vás dáva pozor?
- Áno, on ma veľmi chráni. Veľmi. Je úžasný. Keď mu zavolám, že niečo potrebujem, tak hneď ide.
Kto je váš najväčší kritik a na koho slová dáte?
- Jednoznačne sú to moji rodičia.
Ale oni pritom nie sú od fachu, takže váš výkon asi skôr vnímajú citovo...
- Sú laici, ale vždy si povedia svoj názor, a to je dobré. Nepovedia mi, že to bolo úžasné, keď nebolo, a to je super.
Takže vás držia pri zemi.
- Tak.
Sú chvíle, keď s vami predsa len úspech trošku zamáva? Že si potom sama sebe poviete, že stačilo, je čas vrátiť sa zase na zem? Alebo sa to ešte neprejavilo?
- Toto som ešte nedopustila. Nepociťujem to. Asi mám okolo seba ľudí, ktorí mi vedia presne povedať čo a ako a nemyslím si, že som neviemkto. Len robím to, čo ma baví a poriadne som si to všetko oddrela.
Práve túto drinu však ľudia často nevidia...
- To máte pravdu. Všetci si myslia, že som prišla, zaspievala a odišla s veľkou slávou, čo nie je pravda. Často som si aj poplakala.
Teraz už azda po večeroch neplačete...
- Teraz už nie. (Úsmev.) Iba keď na mňa občas niekto nakričí, ale už to nie je také zlé. Už som si tým prešla a človek sa aj obrní. Najviac som si však asi poplakala pri Janovi (Ďurovčík - pozn. red.) pri Neberte nám princeznú, čo už asi všetci vedia. Ale on len má taký prejav, inak nie je zlý. Po predstavení vie prísť a povedať, bolo to úžasné. Keď aj nakričí, neurobí to spôsobom, že ty čo tu robíš, nemáš tu čo robiť. On nakričí, lebo odo mňa chce kvalitnejší herecký výkon. Nič osobné. Všetci si myslia, že je to kat a že je zlý, ale to ani zďaleka nie je pravda.
Čo si na ňom najviac vážite?
- Všetko. Úplne vážne. Zastupuje ma, rozprávame sa o všetkom, čo sa týka práce i normálnych vecí... Je to úžasný človek a neskutočne inteligentný. On všetko o všetkom vie. A naozaj mi veľmi pomohol a pomáha.
Máte vy vôbec čas na chaty a žúriky, alebo popri všetkej tej práci takéto radosti nestíhate?
- Ani veľmi nie. Ale myslím si, že keď človek chce, tak si čas nájde. Väčšinou máme natáčanie cez víkendy, ale keď mám náhodou voľno, tak si idem oddýchnuť na chatu. Spolužiaci však idú každý víkend, na čo ja môžem zabudnúť. Ale nevadí.
Ako sa vám spieva a hrá s Kamilom Mikulčíkom?
- Výborne, Kamil je zlatý a má úžasný zmysel pre humor. Je to profesionál. Ani jeden z nás nečakal, že sa nám podarí vyhrať na Eurovízii. Boli sme z toho šokovaní.
Na priamych prenosoch ste mali veľmi pekné šaty. Je to váš štýl, alebo si v takýchto veciach nechávate radi poradiť?
- Som skôr typ, ktorý si nechá poradiť. Niekedy však možno práve zle. Väčšinou totiž ešte neviem povedať nie, a keď mi niekto spraví zlý mejkap a účes, tak neviem povedať že - uhm, dajte to inak. Je mi to blbé, musím sa to naučiť. Ale inak zbožňujem všetky možné štýly. Som aj trošku elegantná, aj športová, aj večerné róby si rada obliekam.
Hovoria o vás, že ste také divadelné káčatko, mláďatko alebo bábätko. Je vám to príjemné?
- Áno. (Smiech.) Ja si to tak trošku užívam. Zo začiatku to bolo ťažké, keď sa všetci kolegovia poznali a ja som nevedela čo, ale teraz ma už berú a je to fajn.
Milujete spev, užívate si tanec, viete si vôbec predstaviť robiť v živote niečo iné?
- Tatino mi raz povedal, že keď sa ma toto niekto opýta, mám odpovedať, že prevezmem rodinnú firmu. Možno by ma to aj bavilo. Mňa občas baví robiť s papiermi, pripravovať podklady a podpisovať zmluvy... Teraz však robím to, čo ma momentálne napĺňa, a neriešim, čo bude.
Fakty
- narodila sa v roku 1987
- je herečka, speváčka a tanečnica
- je študentkou bratislavského konzervatória, kde študuje odbor herectvo
- účinkuje v Ordinácii v ružovej záhrade
- zahrala si v muzikáloch Neberte nám princeznú, Fidlikant na streche, Labuťko, Popolvár, West Side Story
- s Kamilom Mikulčíkom sa zúčastnili národného kola pesničkovej súťaže Eurovision Song Contest, z ktorého ako víťazi postúpili na súťaž do Moskvy
nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
