Napr. aj z tabuľových malieb a reliéfov z Dómu sv. Alžbety v Košiciach získame obraz o nábytku, oblečení, nádobách zo 14. a 15. storočia, o výzbroji i ošetrovaní chorých.
Obrazy svojej doby
Z epitafu, kde je znázornený rytier v brnení s mečom a turnajovou prilbou nad ním, je jasné, že brnenie chránilo pred zranením, ale aj to, že rytier musel byť fyzicky zdatný, aby v takom ťažkom brnení dokázal zaobchádzať s mečom a byť pohyblivý. Halapartňa bola zbraňou tej doby.
V Dóme sv. Alžbety z reliéfu na severnom portále môžete aj bez odborných znalostí rozlíšiť obrneného muža so štítom, mečom, halapartňou od mešťana a literáta, držiaceho v ruke knihu. Všetky postavy sú zo 14. storočia.
Na tabuľovej maľbe Alžbetínskeho cyklu Dómu sv. Alžbety v Košiciach z 15. storočia je vyobrazených viac postáv, na ktorých je viditeľný rozdiel v oblečení, svedčiaci o tom, kto je chudák a kto nie, v čom sa v tej dobe ľudia umývali a kúpali, aký bol vtedajší nábytok a iné zariadenie. Na zemi sediaci žobrák je bosý a na oboch nohách má - nazvime to návleky bez ochrany prstov, siahajúce pod kolená. Hovorilo sa im "nohavičky", hoci sa na ne ani trošku nepodobajú. Boli však svojou šírkou predzvesťou neskorších pánskych nohavíc. Tabuľová maľba nám poskytuje pohľad na pokrývku hlavy - u žien rúšku, u mužov okrúhlu čiapku a baret. Ženský odev je bohato riasený u bohatej panej a jednoduchý u ostatných žien. Žiaden výstrih, vyhrnutý dlhý rukáv. Okrem zakrývania výstrihu v tej dobe sa predlžovali aj rukávy a niekedy siahali až do polovice prstov. Aj na oltárnych obrazoch sú umelecky zachytené rôzne sociálne vrstvy, napr. na jednom z nich je prvý košický lekárnik v odeve, aký prislúchal jeho spoločenskej vrstve. Obraz, na ktorom je namaľovaný, je jeho dar košickému dómu.
V dejinách ľudskej kultúry sa vždy uplatňovali určité prúdy v odievaní, správaní, vo filozofii a pod. Poďme von z kostolov, dajme tomu do Anglicka, do viktoriánskej doby. Vtedy bola v kurze hanblivosť, ale až taká, že zachádzala do absurdností. K nim viedlo aj zamlčovanie a zastieranie sexuality. Lekár vyšetroval pacientku podľa jej opisu na figuríne a tabu sa vzťahovalo aj na umývanie intímnych častí tela a pochopiteľne, na obliekanie.
Odev ako prejav sexuality
Motív zahaľovania a odhaľovania určitých častí tela sa viaže na erotiku a sex, ktoré mali v rôznych civilizačných a etnických obdobiach rozličné formy prejavu, zákazov, konvencií alebo obyčajov. Indický odev zahaľoval nohy a odhaľoval hornú časť tela, stará krétska kultúra úplne odhaľovala ženské poprsie. Európske odievanie bolo tolerantnejšie k odhaľovaniu nôh, i keď obdobie viktoriánsky zahalenej ženy 19. storočia bolo výnimkou. Pritom žena, ktorá ukazovala iba tvár a špičku nohy, bola lákavou záhadou. Sexuálna morálka sa v rozličných typoch spoločnosti odlišovala svojimi vonkajšími prejavmi. Odev však nesporne vždy plnil funkciu erotickej výzvy, nech už bola formulovaná akokoľvek - aj úplne zahalenou ženou.
To sa týkalo aj silnejšieho pokolenia. Dodnes existujú primitívne kmene, ktorých muži sa viac zdobia ako ženy. Mužská móda neskorého stredoveku sa farebnosťou, vyzývavosťou a nápadnosťou vyrovnala ženskej. Mužské pohlavie sa zdôrazňovalo aj na nohaviciach ozdobným alebo inofarebným puzdrom. Muži sa pýšili svojimi nohavicami. Opačne to bolo u žien, kde sa slovo nohavice nesmelo ani vysloviť.
Čo bolo tabu
V čase romantizmu nosili aj anglické ženy ako všade inde dlhé čipkové spodné nohavice, zviazané nad členkami. Pri vystupovaní po schodoch koketne vykúkali spod sukne. Tak si pri úklone museli vpredu mierne zdvihnúť sukňu. V období viktoriánskej módy ako keby ženy nemali nohy. Všetko, čo by mohlo čo len naznačiť, že ich majú, bolo odsúdené a pohoršujúce. Samotná myšlienka na spodnú časť tela od pása bola nemravná. Túto časť zahaľovala niekoľkonásobná vrstva sukní, ktoré boli ešte k tomu naškrobené. V čase nosenia množstva sukní, skrývajúcich dámske nohy, stále bola nezahalená tá časť, kvôli ktorej odev cibuľovo vrstvili. Preto boli dovolené krátke spodné nohavičky, pričom sa žiaden muž nesmel dozvedieť, že ženy niečo také nosia. Boli strihané z jedného kusa látky a pôsobili tak, ako keby nemali otvory na nohy. Stali sa terčom vtipov. Angličanky označovali za "dámy bez spodnej časti tela".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
