Knižiek sa rád dotýka a najradšej zo všetkého ich ovoniava. Tomáš Janovic prišiel do Košíc na pozvanie Občianskeho združenia Haliganda, potešil deti netradičným projektom, keď im doma prečítal rozprávku na dobrú noc a zúčastnil sa i viacerých besied.

Maturovali ste u nás v Košiciach. Vybavia sa vám teda beťárske spomienky na veci, čo ste tu vyvádzali ako študent, keď zavítate k nám na východ?

- Hlavne si z môjho pôsobenia na jedenásťročenke spomínam, ako stál jedného dňa pred školou pán riaditeľ s metrom v ruke a meral nám nohavice. Tí, ktorí ich mali dolu užšie ako dvadsať centimetrov, sa museli ísť domov prezliecť. Ja som ale, predstavte si, prešiel. Mal som ich presne dvadsať.

Čiže ste neboli až taký veľký rebel...

- Asi nie. (Smiech.)

Stretávate sa z času na čas aj so spolužiakmi, ktorých tu ešte máte a ostali v Košiciach?

- Len občas. Sú to už starší páni, tak ako ja.

Súhlasili ste, že sa ako prvý zúčastníte projektu Zaklopte a... a náhodne sa objavíte doma u niektorej košickej rodiny. Rád sa dávate nahovoriť na takéto netradičné veci?

- Ale áno. Áno.

Takže ste za každú srandu.

- Som najmä za srandu, ktorú si môžem urobiť sám zo seba.

Nechali ste sa počuť, že vás opakovane prekvapuje život tým, ako dokáže zamiešať karty. Zaujímalo by ma, či teda životu ako spisovateľ náhodou trošku nezávidíte túto jeho kreativitu?

- Závidím a stále hovorím, že život je najväčší dramaturg, scenárista a režisér. Kam sa naňho Shakespeare hrabe.

Vám však takisto mnohí závidia práve veľkú invenčnosť. Milan Lasica o vás vždy veľmi pekne rozpráva, chváli vás, že toľko málo slov a toľko hlbokých myšlienok...

- No, ja totiž nie som dobrý rozprávač. V tom sa podobám na Parížanky. Čítal som o nich, lebo som nikdy nebol v Paríži, že keď zistia, že majú materské znamienko, tak ho nezapudrujú. Vezmú si čiernu ceruzku a ešte si ho zväčšia a zdôraznia. A rovnako sa ja túto svoju krátkosť a strohosť vyjadrovania nesnažím zakamuflovať dlhým rozprávaním, ale ešte ju zvýrazňujem. A som čoraz kratší a kratší.

Stáva sa vám, ako mimoriadne hĺbavému človeku, že aspoň niekedy poviete niečo spontánne, čo potom možno aj ľutujete? Ľudia sú totiž väčšinou prostorekí. Dá sa to rovnako aspoň občas povedať aj o vás?

- Málokedy som spontánny. Keď náhodou som, je to v rukách života. On to tak chce.

S Milanom Lasicom ste priatelia a poznáte sa už 45 rokov. Stretávate sa vraj hlavne pri káve. Máte rád kávičku?

- No teraz je to už pomaly jediné, čo mi lekári dovolia vypiť. Dokonca som niekde počul, že káva je veľmi zdravá. Neviem už síce na čo... (Smiech.) To som zabudol, ale stačí mi vedomie, že je.

Jedna z vašich knižiek sa volá Moje najmilšie hriechy. Poodhaľte trošku, ktoré sú to?

- Teraz už, žiaľ, iba kávička. (Smiech.) Tri bodky. S dôrazom na slovo teraz.

Ste aj autorom knihy Dostal rozum a mňa by zaujímalo, či boli také chvíle, keď ste mali pocit, že ste ho stratili.

- Ja som skôr chcel povedať to, že je dôležité, aby človek nemal rozum iba v hlave. Budem možno trošku patetický, ale dôležité podľa mňa je, aby mal rozum aj v srdci. To je tá ideálna kombinácia.

Je o vás známe, že máte doma veľmi veľa knižiek a rôznych spisov. Natrafíte medzitým niekde vôbec občas na manželku?

- (Smiech.) Ešte ju nájdem. Zďaleka na tom nie som tak, ako kolega Kornel Földvári. Ten má doma toľko knižiek, že sa medzi nimi musí preplietať. Minule som s ním bol na besede, kde sa ho mladí ľudia pýtali, či má aspoň stoličku, na ktorú sa dá sadnúť. A on že už nie. Dokonca má knihy aj v chladničke. Minule som mu telefonoval a ozval sa veľký rachot. Asi o desať minút sa mi ohlásil, že mu telefón zasypali knižky a nemohol ho nájsť.

Mienite tiež dospieť do takého štádia?

- Nie, až tak ďaleko nie. Ale medzi knižkami sa dobre cítim, lebo knižka nie je len na čítanie, je to artefakt. Veľmi rád ju chytám do rúk, ovoniavam ju.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia? Ako vychýrený knihomoľ po niektorej určite siahate častejšie...

- Teraz čítam a som nadšený Denníkmi Sándora Máraiho. Som nimi očarený. Tak bystro, vtipne a múdro písať, to naozaj klobúk dole.

Ste autorom mnohých aforizmov a hovorí sa, že aforizmus, to je akoby román zhustený do jednej vety. Aj z tohto hľadiska ste teda neuveriteľne plodný autor, keď vezmeme, koľko "románov" ste napísali.

- (Úsmev.) Áno, to je pravda. Napísal som ich však preto, lebo si neviem sadnúť a 'rozprávať'. Ani v literatúre, ani v živote. Čiže ja nemôžem napísať dlhý román. Nemám na to talent.

Ste aj autorom výroku, že kvalitný humor si robí srandu sám zo seba a nekvalitný pľuje na druhých. Myslíte si, že je dnes ešte dosť toho kvalitného?

- Ale nájde sa. Milan Lasica má jeden perfektný bonmot o humore, že je to myšlienka sama osebe. Alebo Miloš Kopecký povedal, že humor je najdôstojnejším spôsobom, ako byť smutný. A s tým sa stotožňujem.

No a ste vy v skutočnosti veselý človek, alebo vás práve toto vystihuje?

- Presne o toto ide. Humor, to je poznanie a poznanie nie je veľmi veselé.

S vami celkovo neboli uverejnené takmer žiadne rozhovory. Čím to je?

- Lebo nerád rozprávam a radšej počúvam.

Napriek tomu ste s Jánom Štrasserom urobili knižku Humor ho!, ktorá je jedným veľkým rozhovorom s vami. Vraj ste už v istom veku prekonali ostych a dali sa na to nahovoriť...

- Nie je to ani tak o veku. Mne zomrela mamka, boli sme na kare, a vtedy mi Jano povedal, že zajtra príde za mnou a začíname robiť rozhovor. Čiže ma vychytil v takomto rozpoložení... Zaútočil na mňa v pravej chvíli...

Čiže keby to bolo inokedy, tak by sa nič nevytvorilo?

- Nie. Ja som ho dovtedy stále odmietal.

Máte štyri vnučky. Čítate im ešte svoju tvorbu pre deti?

- Nie, ony to už dávno zvládajú samy. Pomaly sú už staršie ako ja. (Smiech.) Jedna mala práve osemnásť rokov.

Vy ste sa k tvorbe pre deti dostali takpovediac z donútenia...

- V podstate áno.

Ale neľutujete to teraz, keďže sú celé generácie odchované na knižkách Drevený tato, Dín a Dán či Jeleňvízor...

- Vôbec nie. A teraz, keď ešte vidím, ako mladá výtvarníčka Martina Matlovičová tak nádherne ilustrovala môjho Dreveného tata, tak som veľmi rád, že som tým dreveným tatom.

Keď si čítate svoje veci spred rokov, ste s nimi spokojný, alebo by ste najradšej odušu škrtali?

- Som veľmi nespokojný. Pre mňa je najhoršie, keď som niekde na besede a deti recitujú, alebo čítajú moje rozprávky. Hneď by som vyskočil a opravoval to, no už sa, žiaľ, nedá.

„Život je najväčší dramaturg, scenárista a režisér. Kam sa naňho Shakespeare hrabe."

Profil

• Narodil sa 22. mája 1937 v Bratislave.
• Je slovenský spisovateľ, novinár, textár, básnik, autor rozhlasových, televíznych, divadelných hier a autor literatúry pre deti a mládež.
• Študoval v Bratislave a v Košiciach, napokon však opäť v Bratislave, kde ukončil Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, odbor slovenčina a dejepis.
• Po ukončení štúdia nastúpil do redakcie satirického časopisu Roháč, kde pracoval v rokoch 1960 - 1991. Od roku 1991 sa venuje profesionálnej literárnej tvorbe.
• Knižný debut mu vyšiel v roku 1959. Venuje sa témam ako generačné problémy, obdobie vojny, rasové prenasledovanie a ďalšie. Taktiež však tematicky vychádza zo spomienok na vlastné detstvo a mladosť, ktoré sa snaží zachytiť. Používa veľmi jednoduchý jazyk, voľný verš a najmä výborný rozprávačský talent a satirické myslenie.
• Vyšlo mu niekoľko desiatok knižných titulov, momentálne dokončuje knihu Neber to osobne.
• V Košiciach sa ako prvý zúčastnil projektu OZ Haliganda Zaklopte a..., kde autori detskej literatúry zaklopú na niektorý byt a deťom v ňom prečítajú rozprávku na dobrú noc. Projekt sa uskutočnil vďaka podpore grantového programu Škola centrum komunity Karpatskej nadácie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.