o partnera Borisa a v hlave množstvo nápadov na nové aktivity svojho vydavateľstva. Napriek všetkému si však neprestáva klásť za vinu, že sa jej nepodarilo udržať rodinu a svoje deti neuchránila pred jej rozpadom. Život jej však pomaly začína ukazovať, že je všetko presne tak, ako má byť.
Keď ste začali písať knižku Stalo sa mi všetko, bolo to, ako ste spomínali, pre vás akousi katarziou. Vedeli ste ale, že to bude katarzia už na začiatku, alebo sa to tak nejak vyvŕbilo postupne?
- Hm, nevedela som. Mala som len v hlave nejakú líniu, ktorá sa potom tak trošku zvrtla. V podstate to celé, ako to potom plynulo, skĺzlo do toho, čím som žila a ako som sa hrozne cítila. Takže nevedela som, že to tak bude, ale nakoniec to celkom dobre vypálilo. Mne sa to páčilo a aspoň som sa vypísala zo smútku.
Aj ste si veľa poplakali, čo nie je žiadnym tajomstvom...
- No jasné, ale toto sú veci, pri ktorých sa skrátka plače. A potom, keď už sú všetky slzy vyplakané, človek prestane plakať a ide ďalej.
Máte veľa spätných väzieb, že čitateľky plačú tiež?
- Áno. Len čo totiž v texte človek nájde seba, tak je prirodzené, že mu tá slza vypadne. Či je to žena, ktorá tam vidí skôr nešťastný osud malých detí, alebo sa jej vybaví spomienka na nešťastnú lásku... Každého totiž rozplače niečo iné. Mám však aj také spätné väzby, že to vôbec nič ľuďom nehovorí. Každý to vníma inak.
Časť z vás je akoby v každej z vašich hrdiniek - v Linde, vo Vande, aj v Katke. Je vám ale osud niektorej z nich predsa len trošku bližší?
- Lindy.
Prečo?
- Lebo by hrozne chcela žiť úplne normálnym životom a vôbec sa jej to nedarí, hoci nie z jej vlastnej viny. Teda jasné, že za niečo si môže sama, lebo nič nie je čierno-biele, ale skrátka mi príde taká správna. Je čestná, priama, čistá a stále aj tak opakovane robí rovnaké chyby.
Hovorilo sa čosi o tom, že by vaše knižky teoreticky mohli byť sfilmované a v tejto súvislosti sa spomínali mená ako Filip Renč či Marta Ferancová. V akom štádiu je to teraz?
- S Martou o tom veľa debatujeme a chceme niečo urobiť, ale zatiaľ je to ešte veľmi nejasné. Nie som si istá, či budeme spolupracovať na sfilmovaní týchto knižiek, alebo na niečom inom, ale v každom prípade niečo určite urobíme.
Prečo si myslíte, že si ženy vyberajú takých mužov, ako je Jakub? Že nás priťahuje nebezpečenstvo a možno čiastočne aj utrpenie, ktoré veľkú lásku sprevádza?
- Niektoré z nás to priťahuje preto, lebo máme pocit a sme presvedčené o tom, že daného chlapa skrotíme a že budeme tou poslednou stanicou, v ktorej sa zastaví, čo je hlúposť. Niektoré preto, lebo to cítime ako dobrodružstvo, keďže s tými chlapmi sa toho dá prežiť veľmi veľa. Muži, ktorí neposlúchajú a hádžu sa tak trošku do tajomna, sú totiž proste obrovským lákadlom. Práve to neuchopiteľné nás ženy strašne priťahuje. A ono to platí aj naopak. Aj muži totiž najviac naháňajú mrchy. Také tie, ktoré sa nedajú uchopiť a sú nečitateľné. Ľudí skrátka láka všetko, čo nie je nuda a neskĺza to do rutiny.
Zmenilo trošku vaše sklamanie v láske nároky na ďalšieho partnera?
- Ja už nemám žiadne nároky. Jediný môj nárok je, aby som sa ja vedľa toho človeka, ktorého pri sebe mám, cítila dobre. Inak nemeriam inteligenciu, vtip, humor, skrátka nič. Najprv tam musí byť chémia, mne musí byť dobre, jemu musí byť dobre, a potom sa uvidí.
Teraz sa v spoločnosti ukazujete s novým partnerom Borisom. Takže môžete povedať, že zatiaľ vám to funguje a ste šťastná?
- Ono je to vzťah, ktorý je ešte len na začiatku, takže je veľmi krehký. Ja navyše rozmýšľam tromi hlavami, keďže mám dve decká. Takže neviem... Teraz je to fajn, všetko v pohode... On pracuje v zahraničí, takže spolu nie sme každý deň, čo je dobré. Vzťah aspoň neprejde do rutiny. Ale vôbec neviem posúdiť, ako to pôjde ďalej. Nechávam to voľne plynúť.
Knižku Stalo sa mi všetko ste venovali sestre Dušane. Zrejme máte pekný vzťah...
- Mám dve segry, ale na druhú to ešte len čaká. Keď som totiž túto knižku písala a všetko toto sa mi dialo, tak mi bola Duška velikánskou oporou. Niežeby sedela a plakala so mnou, ale bola tá, ktorá mi robila program, vnucovala aktivity. Hocikedy mi vzala decká na výlet a veľmi pri mne stála.
V knihe ste použili citát, že desať percent života človeka tvorí to, čo sa mu stane a deväťdesiat percent to, ako na to zareaguje. Myslíte teda, že s odstupom času by ste na to, čo sa vám stalo, na manželovu neveru, vedeli zareagovať inak? Nevyčítate si napríklad, že ste mohli v ťažkých chvíľach plných vášne reagovať inak a menej hystericky?
- Ono to sa ale nedá. Lebo keď niečomu veríte a ste presvedčená, že to je tu navždy a je to nemenné a nijako o tom nepochybujete a odrazu sa to zrúti, je to katastrofa. O to viac, keď to celé poruší a potopí ten človek, s ktorým si to budujete. Vtedy podľa mňa máte právo na priechod akýchkoľvek emócií. A jasné, že sa k tomu môžem vracať a pýtať sa, či som to mohla zachrániť aspoň kvôli deckám. Ale ja si myslím, že život ukazuje, že je všetko tak, ako má byť. Stále ale hovorím, že si do konca života budem vyčítať to, že som zlyhala. Že sa tá naša rodina neudržala.
Vnímate to teda ako svoje zlyhanie?
- Samozrejme, aj svoje. Na všetko sú dvaja. No a teraz s odstupom času si už viem dať otáznik, že ok, čo sa dialo? Čo mu chýbalo, keď bol dva roky poza môj chrbát s nejakou inou? Neviem. Trápi ma to, lebo decká nevyrastajú v úplnej rodine, ale nič s tým nenarobím. Musím ísť ďalej.
Knižka sa volá Stalo sa mi všetko a práve tento názov niektorých ľudí dosť irituje a reagujú vyčítavo. Predsa len rozpad rodiny nie je všetko a vyhadzujú vám na oči, že všetko sú nevyliečiteľné choroby, smrť a podobne. Prečo ste teda zvolili takýto titul?
- Lebo v tom okamihu som mala pocit, že sa mi stalo všetko a že na mňa padá svet. A v tomto prípade mi príde úplne absurdné, že prečo mne ako autorke nejakej knihy ide niekto vyčítať názov. Ok, keď má niekto pocit, že to tak nemá byť, tak nech knižku nečíta. V tej chvíli som ja ale mala skrátka pocit, že na mňa spadol svet a že sa mi stalo všetko, a tak som to tam dala.
Desať percent výnosu z predaja vašich knižiek ide na podporu boja proti rakovine. Máte potrebu pomáhať? Nie je to úplne zvykom...
- No mne sa vždy páčili americkí podnikatelia typu Trump, Ford a podobne... Ich zásady sú veľmi jednoznačné v tom, že keď človek zarobí, tak musí následne investovať do reklamy a keď zarobí ešte viac, má peniaze dať na charitu. Ani o tom nechcem veľmi rozprávať, lebo je to klišé a vyzerá to potom, že sa cez to chcem predávať. Mám skrátka kamarátku, ktorá si prešla rakovinou prsníka a podobne a prišlo mi, že prečo by som nemohla byť spojená s niečím takýmto prospešným. Ide na to celkom veľa peňazí a mňa to veľmi teší.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
