František Sabol: V kardiochirurgii sa klamať nedá!

Od mladého veku vedel, že život spojí s kardiochirurgiou. Hovorí, že srdciar musí byť hlavne rozvážny, pokorný, rozhodný a zručný, inak v tomto odbore nemá miesto. Štvrtým rokom je generálnym riaditeľom Východoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorô

b, a. s., nedávno sa stal prednostom novovzniknutej kliniky srdcovej chirurgie. O svojom povolaní, pacientoch a pocitoch z práce sa s nami otvorene zhováral František Sabol.

Povolanie srdciara nepatrí k najľahším. Prečo ste si ho zvolili?

- K srdcovej chirurgii ma to ťahalo stále, už v mladom veku som dobre vedel, čo chcem v živote robiť. Na gymnáziu sa spolužiaci rozhodovali, kam ďalej, ja som bol o medicíne a v kútiku duše o kardiochirurgii rozhodnutý. Smiali sa, že mám romantické predstavy. Srdcová chirurgia má veľa spoločné so športom, ktorý som aktívne vykonával. Sú v nej nemenné pravidlá. Ak v 90. minúte máte kopnúť penaltu a nepodarí sa vám to, už to nikdy nevezmete späť. Počas operácie srdca sa problémy môžu ukázať okamžite, pacienta neviete odpojiť od mimotelového obehu, nemá sa dobre po operácii. V kardiochirurgii sa totiž nedá klamať. Nemôžete si povedať, že uvidíte o dva-tri dni. Treba konať okamžite. Nesporným pozitívom je to, že pomáhame ľuďom, veľmi chorým ľuďom. Dávame im tak šancu na druhý, kvalitný život.

Spomínali ste, že pri operácii môže nastať chyba, a vtedy sa musíte rozhodovať veľmi rýchlo. Ako zvládate túto zodpovednosť?

- Samozrejme, v pozícii prednostu mám zodpovednosť za všetkých pacientov na našej klinike. A rozhodne ich nie je málo. Minulý rok sme vykonali 1 023 veľkých operácií srdca. Nie je to žiadne klišé alebo fráza, proste som zodpovedný za ich životy. Je nevyhnutné vedieť sa v chirurgickom živote správne rozhodnúť a stáť si za svojím názorom, pretože čas na nejaké úvahy alebo rozprávanie vtedy nie je, sú to zlomky sekundy, ktoré rozhodujú. Každý pacient je úplne iný a nikdy neviete dopredu povedať, či bude ľahký, alebo ťažký priebeh operácie a rekonvalescencie. Tá situácia je jasná až vtedy, keď máte jeho srdce v rukách, vtedy viete, o čo ide u konkrétneho pacienta. Kardiochirug však nie je len mechanický tvor, ktorý prišije a pripláta, musí byť erudovaný aj v iných oblastiach, ako je kardiológia, farmakológia, intenzívna medicína, musí ovládať svetové jazyky.

Pamätáte sa na svoju prvú operáciu srdca? Čo sa vám pri nej vybavilo, aký to bol pocit držať ho v rukách? Vracia sa ten pocit aj teraz?

- Bolo to v roku 1995 v starom ústave v Bratislave. Bol som prekvapený nie z toho, že vidím a dotýkam sa ľudského srdca, ale zaujalo ma, že existuje prístroj, ktorý srdce a pľúca počas operácie nahradí. Srdce sa zastavilo a človek predsa žil. Zážitok bol tiež, že to srdce po operácii opätovne naskočilo. To boli pre mňa dva nezabudnuteľné momenty. V súčasnosti to vnímam už ako rutinnú záležitosť. Rokmi vysokým počtom vykonaných operácií máte v rukách a v mysli zafixované presné postupy a vnímate to úplne ináč.

Hovorí sa, že povolanie kardiochirurga patrí po navigátorovi lietadiel medzi najstresujúcejšie. Vnímate to tak a ako sa so stresom vyrovnávate?

- Od začiatku som v hlave a srdci cítil, že som si našiel prácu na celý život. Nevnímam túto prácu ako stres. Musím povedať, že pri operáciách relaxujem a teším sa na ne. Kardiochirugiu musí robiť človek, ktorý sa vie rýchlo a najmä správne rozhodnúť. Kým v iných medicínskych odboroch možno pochybenie niekedy reparovať, u nás sa chyby končia fatálne. Jeden nesprávne naložený steh môže spôsobiť nežiaduce komplikácie.

Je ťažké vyrovnať sa so stratou pacienta. Máte nejaký mechanizmus, ako sa voči tomu obrniť?

- Ak stratíte pacienta a spravili ste všetko preto, aby prežil, je vám to ľúto, pretože ľudský život nevrátite späť. V takých chvíľach sa musíte zamyslieť, že tomu človeku sú už zbytočné svetské statky, postavenie, fyzická krása, ľudia okolo neho. Pre chirurga je najhoršie, ak spraví chybu a pacient zomrie. Ak nebodaj chybu zopakuje, nemal by byť chirurgom. Ak sa s úmrtím pacienta neviete vyrovnať, nesmiete byť ďalej chirurgom, pretože ďalšie operácie by vás zväzovali touto myšlienkou a mohli by poškodiť ďalšieho pacienta. Netreba hodiť svoj neúspech za hlavu, to určite nie, preto hovorím, že do kardiochirurgie patrí slovo pokora, a čím som starší, čím viac toho viem, čím viac mám vykonaných operácií srdca, tým viac mám väčšiu zodpovednosť pred každou operáciou. O mne je známe, že si až prehnane potrpím na poriadok, presné postupy a pravidlá hry.

Pre bežných ľudí je ťažko predstaviteľné, ako to vyzerá na operačnej sále. Prezraďte o tom niečo.

- Ak si niekto myslí, že v operačnej sále je krik, napätie alebo zmätok, veľmi sa mýli. Počúvame hudbu, rozprávame sa o bežných veciach, niekedy padnú aj korenistejšie vtipy. Závisí to však od typu zákroku. Sú však fázy operácie, určité výkony, akútne vzniknuté stavy, keď je v sále úplné ticho. Skupina je zohratá, netreba slová, stačia gestá, aby sa operácia podarila. Ale nie je pravda, že chirurg hádže inštrumenty alebo kričí, robia to iba nesebaistí chirurgovia.

Mali ste niekedy počas operácie pocit, že je toho na vás odrazu veľa a že by ste najradšej odovzdali skalpel niekomu inému a odišli?

- Určite niekedy v obdobiach, keď sa operovalo dni-noci a bolo nás tu veľmi málo, som mali chuť si oddýchnuť, ale nie odísť. Stáť niekoľko hodín a nemôcť ísť na toaletu a napiť sa, a potom príde ďalší urgentný prípad, bolo toho veľa. Ale svoju slávu aj nezdar si musíte užiť alebo vypiť až do dokonca. Nebýva zvykom, nielen u kardiochirurgov, odísť od stola. Každý si začatú prácu musí dokončiť.

Pochádzate z humanitne orientovanej rodiny, medicína je od týchto disciplín na míle vzdialená. Ako vníma vašu prácu rodina?

- V našej rodine sú fakt samí pedagógovia, filozofi, ktorí mi nikdy nebránili v mojom rozhodnutí byť lekárom. Myslím si, že moji najbližší sú na to, čo som v živote dokázal, hrdí. Práve minulý rok som otca zobral do operačnej sály, pretože sa chystal písať esej o srdci. Chcel som mu ukázať, ako vyzerá operácia srdca v mimotelovom obehu. Bol tým uchvátený. Manželka predtým pracovala ako lekárka v ústave, videla ma operovať, takže vie, o čo ide. Doma to máme usporiadané, vie, že moja pracovná doba je neobmedzená. Zvykla si, že mám 24 hodín denne pri sebe mobilný telefón, v prípade, ak je potreba fyzicky odísť do ústavu alebo iba poradiť. Na tento život so mnou a mojím mobilom si zvykla.

Nie ste len chirurg, ale aj manažér, riaditeľ ústavu...

- Ako riaditeľ som hrdý na viacero skutočností. Pred rokmi sme vybudovali na zelenej lúke vážny ústav, ktorý v súčasnosti znamená výnimočnú kvalitu. Vlani bránami nášho ústavu prešlo viac ako šesťdesiattisíc pacientov s ochoreniami srdca a ciev. Vznikli nové kliniky, oddelenia, do praxe sme zaviedli veľké množstvo diagnostických a liečebných výkonov ako prví na Slovensku. Čerešničkou mojej tvrdej práce je skutočnosť, že o dva mesiace sa sťahujeme do nášho novopostaveného ústavu.

Ste pomerne mladý prednosta, riaditeľ, kardiochirurg. Je niečo, čo by ste ešte chceli dosiahnuť?

- Človek si stále dáva určité ciele. Pre mňa je dôležité v najbližšom období presťahovať sa do novej budovy ústavu. Rád by som vychoval ďalších kvalitných chirurgov a pokračoval vo vzdelávaní študentov medicíny, podieľal sa na preventívnych kardiovaskulárnych programoch pre ľudí. Dlhodobejším cieľom je aj popracovanie na mojej ďalšej akademickej kariére. Mám športového ducha, preto rád súťažím a dosiahnutie ďalších úspechov v manažérskej, medicínskej a akademickej oblasti je pre mňa ďalšou veľkou výzvou.