ilozof Gaston Bachelard dal tomuto pocitu názov "sen obnovy".
Stáročiami sa kúpeľ dostával do popredia ako súčasť verejného života. Príklady nachádzame v rímskych verejných kúpeľoch. Tie boli vyhľadávané kvôli oddychu a časom sa v nich spriadali intrigy, uzatvárali obchodné zmluvy a nadväzovali kontakty.
Caracallove kúpele
Marcus Saurelius Antonius, ako cisár nazvaný Caracalla, dal vybudovať v r. 216 najväčšie verejné kúpele v Ríme. Neslúžili iba očistným účelom. Popri kúpaliskách vonku, vo vnútorných vykurovaných priestoroch s vlažným vzdušným kúpeľom a naň nadväzujúcim kúpeľom s horúcim vzduchom a ďalšími procedúrami ako potenie, studený kúpeľ a natieranie olejom, mohol každý využívať športoviská, park, knižnicu a odpočinúť si vo veľkom rekreačnom zariadení.
V 2. - 3. storočí využívali viac Rimania horúce kúpele v liečivých vodách takmer 900 verejných kúpeľov v Ríme. Neboli to iba očistné kúpele, ale podrobovali sa v nich náboženským, lekárskym, ale i spoločenským zvykom. Napr. prameň, z ktorého do kúpeľa prichádzala voda, a od ktorej očakávali zdravie, povýšili na úroveň božstva a kultovo ho uctievali. Koncom 3. storočia viac využívali kúpanie v studenej vode, buď v mori, ktorému sa hovorilo "talasoterapia", v rieke využívali studené obklady. Tieto zvyky si udržiavali aj rímski vojaci na iných územiach. Napríklad z rímskeho tábora v Laugaríciu, čiže v Trenčíne, kde boli v 2. storočí, chodili sa kúpať do blízkych Trenčianskych Teplíc, kde boli termálne pramene.
Rímske kúpele, dnes už ich zvyšky, môžu dovolenkári obdivovať v Tunisku, v preslávenom Kartágu, kde ich dal postaviť Antonius na brehu Stredozemného mora. Tam trávil čas aj s egyptskou kráľovnou Kleopatrou. Aj tie sú dôkazom vyspelej kúpeľníckej kultúry Rimanov, nehovoriac o architektonickom riešení a technickom vybavení.
Cieľ kúpeľa
V svetových náboženstvách mal kúpeľ rôzne obrady, ktorých cieľom bolo očistiť ľudské telo fyzicky i duševne. Kúpeľ moslimov - hamman - je očistný a nevyhnutný pred piatkovou modlitbou, umývanie pred vstupom do mešity je nepísaným zákonom. Na nádvorí starobylých mešít alebo vo vnútorných priestoroch je tečúca voda. Kúpeľnú rituálnu očistu musela podstúpiť židovská nevesta pred vstupom do manželstva, každodenný obradný kúpeľ Japoncov, hromadné umývanie tiel Indov v posvätnej rieke Gange už pred dvoma tisícročiami mali účel najmä duševnej očisty. Pre niektoré kultúry bol kúpeľ, najmä horúci, skúškou v obradoch zasväcovania. Takýto obrad podstupovali Kelti.
Kúpele boli nevyhnutnosťou u Aztékov, pretože telesná hygiena bola u nich na prvom mieste. Okrem bežného umývania a kúpania využívali parné kúpele, používali mydlo a voňavky.
Podľa zachovaných papyrusov egyptská kráľovná Kleopatra si okrem iných druhov kúpeľa dopriala občas relaxovanie v špeciálnom kúpeli z oslieho mlieka. Manželka cisára Nera sa kúpala iba v oslom mlieku, kým Kleopatra využívala aj ovocné kúpele, ktoré odporúča aj v svojich kozmetických receptoch na krásu a jej špecialitou boli vonné oleje ako prísada v kúpeli i ako masážny prostriedok.
Obradný rituál
Vráťme sa ešte k Aztékom. Neudržiavali v čistote iba svoje telo, ale aj pramene vody a jej prívod, či na pitie alebo kúpanie. Vládca Montereuma II. (1467 - 1520) dbal na ochranu pred nákazami, ktoré by mohli roznášať infekcie nevyliečiteľne chorých. Tí mali svoje kúpele a dával ich vydymovať živicami, čo malo mať aj obradný charakter. V kúpeľoch boli aj šamani - ľudoví lekári, ktorí využívali magické metódy, ak niekto potreboval zdravotnú pomoc, tiež kultovo odoberali krv z jazyka, ramien, uší a nôh pred sochou boha smrti.
Mayská kultúra, ktorá bola na najvyššej úrovni pred objavením Ameriky, využívala parné a potné kúpele na bežnú hygienu aj na liečebné účely. Liečebné rituály v kúpeľoch boli aj aktmi pokánia za previnenia, ktorých sa dotyčný dopustil a prišiel sa od nich duševne očistiť.
Živá pramenitá voda predstavovala pre rôzne kultúry a náboženstvá určité symboly. V Indii je voda zosobnením života, sily, čistoty a duchovnej obnovy. Každý Ind vie, že ich Ganga v Benárese je veľmi špinavá, veď sa v nej perie, kúpu byvoly, tečú do nej splašky, ale zostáva stále posvätná. Podľa hinduistického učenia očistí jej voda ľudskú dušu od hriechov, a preto sa na svitaní davy ľudí idú do nej okúpať.
Na indonézskom ostrove Bali je posvätný prameň priamo pri jednom z chrámov a jeho voda má liečivé účinky, lenže ľudia mali zakázané ponárať sa do nej. V spodnej časti chrámu vybudovali kúpele pre verejnosť a používajú v nej vodu z prameňa.
Pre Japoncov je voda neodmysliteľnou súčasťou každodenného života. Nie obyčajnou, ale magickou a výnimočnou. Milióny ich trávia v prírodných kúpeľoch celé hodiny. Prírodné sú najmä vo vodách sopečných prameňov a verejné sú najviac využívané. V Japonsku je asi 22-tisíc termálnych prameňov, ktoré slúžia prevažne ako prírodné kúpele. Podľa Japoncov takýto kúpeľ nielenže očistí telo a myseľ, ale čo je dôležité, celý organizmus uvedie do rovnováhy. Aj podľa Fínov je dôležitý priestor, v ktorom môže človek meditovať, tým dosiahnuť rovnováhu medzi telom a dušou a dokonalú vyrovnanosť. Týmto priestorom je sauna. Musí byť postavená v prírode a to ešte pred stavbou domu. V nej relaxuje celá rodina a je to pre ňu obrad.
Rituály aj mágia sa vytrácali
Storočiami sa menil v mnohých kultúrach účel kúpeľa väčšinou na očistný a na liečebný. V 16. storočí sa pri spoločnom kúpaní vo veľkej nádrži najmä v Taliansku, Nemecku a Francúzsku nedodržiavali hygienické zásady, až keď sa vyskytli nejaké ochorenia. Pred kúpeľom muselo telo prejsť očistou klystírom, púšťaním žilou a parným kúpeľom. Až potom sa mohlo vojsť do drevenej vane s horúcou vodu, ak bol návštevník solventný. Chudobnejší sa kúpali v bazénoch vonku. Keď sa začali šíriť pohlavné choroby koncom 16. storočia, kúpeľníctvo začalo v tejto forme upadať.
Kúpanie v mori nebolo zaužívané. Anglický lekár Russel okolo r. 1750 ho zaviedol pri Brightone a podľa toho vzoru odporúčal filozof a fyzik Lichtenberg v Nemecku zaviesť kúpanie v morskej vode ako liečebnú procedúru. V roku 1797 vznikli na pobreží Baltického mora prvé kúpele vo vaniach s morskou vodou, potom v špeciálnych člnoch s vaňou uprostred. O desať rokov pribudli ďalšie už naozaj prímorské kúpele na pobreží Severného mora.
Aj také boli formy kúpeľníctva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
