V knihe svojho života mal napísané, že v Košiciach sa ako hráč nezdrží

ktorý doviedol HC Košice k titulu majstra Slovenska pre sezónu 2008/09 Antonovi Tomkovi.

KOŠICE. Zástupca nastupujúcej trénerskej generácie s odstupom niekoľkých dní, už po utíchnutí víťazného ošiaľu, ochotne odpovedal na naše otázky, ktorými sme sa snažili poodhaliť aj čosi z vnútra jeho osobnosti.

Fázu osláv ukončil

Ešte oslavujete, alebo sa už aj váš život vrátil do normálnych koľají?

"Po oslavách v centre mesta a následne v hoteli Hilton sa to už vrátilo do normálu. V piatok som ešte bol na stretnutí s košickým fanklubom, aby som sa im symbolicky poďakoval za podporu počas celej sezóny. Zavolali mi, že ma pozývajú a ja som neodmietol. To už bola bodka za oslavami."

Košice titulom majstra v posledných dňoch doslova žili. Čo vravíte na celú tú atmosféru, akú majstrovský primát vo verejnosti vyvolal, ktorá vyvrcholila oslavami v zaplnenom centre mesta?

"Vnímal som to. Ešte aj po oslavách som stretával strašne veľa ľudí, ktorí nemali možnosť prísť na námestie, a tak nám dodatočne gratulovali. Pre Košice to bolo niečo fantastické a myslím si, že aj zaslúžené. Nie nadarmo sa vraví, že Košice sú hokejové mesto. Je to pravda, úplne s týmto tvrdením súhlasím. Stále sa tu hral dobrý hokej, je to súčasť histórie. Aj ja som tu hral, takže viem, čo to obnášalo. Aj teraz sa z hokeja každý teší, návštevnosť sme mali na Slovensku suverénne najlepšiu."

Uprednostnil školu

Ozaj, s odstupom rokov, čím to bolo, že ste sa v Košiciach ako hráč zdržali len jednu sezónu? Prišli ste sem predsa s vizitkou mládežníckeho reprezentanta Československa.

"Prišiel som ako mladý reprezentant do 20 rokov. Príležitostí som veľa nedostal, a tak som sa po roku rozhodol, že pôjdem študovať na vysokú školu. Funkcionári mi na to povedali, že ak chcem študovať, musím Košice opustiť. Zvolil som si školu."

Nikdy ste to potom neoľutovali?

"Bolo to počas hlbokého socializmu. Vtedy bolo krédom urobiť si v prvom rade školu a zabezpečiť si živobytie na celý život. Nežná revolúcia to potom zmenila, ale ja som nad tým potom už prestal uvažovať. Možno keby som ostal a venoval sa naplno hokeju, azda by som dnes mal v oblasti trénerstva inú pozíciu ako hráč, ktorý niečo dosiahol. Ja to však už beriem tak, že je to história a už sa k tomu nechcem vracať. Tak som to mal v knihe života napísané, ako sa hovorí. Pri hokeji som ostal, venoval som sa mu celý život a teraz už dozadu nepozerám. Skôr hľadím dopredu."

Aj keby bol Estónec...

Ste Prešovčan. Košice sú mestom so silným lokálpatriotizmom, aj v hokejových kruhoch sú ľudia, ktorí zastávajú názor, že na lavičke tohto slávneho klubu by mal sedieť Košičan. Zaregistrovali ste takéto náznaky z nejakej strany aj na vlastnej koži?

"Absolútne som to nevnímal. Ja som sa snažil robiť svoju prácu poctivo a takým niečím som sa nezaoberal. Či je človek Prešovčan, Košičan, alebo Pražan, Brňák, či Estónec, je jedno. Vedenie klubu mi dalo istotu a ja som chcel ukázať, že budem robiť svedomito. To nám prinieslo aj úspech. V dnešnom svete pozerať na to, odkiaľ kto je, sa nedá. Kanaďania trénujú po celej planéte, napríklad Švajčiarom pomohli urobiť veľký skok i českí a slovenskí tréneri. Dnes stavať niečo striktne na lokálpatriotizme asi už nie je namieste. A keď už o to ide, tridsať kilometrov nie je taká diaľka. Som východniar a Košice boli stále moje obľúbené mužstvo, držal som im vždy palce."

Za asistenta ste si pred sezónou vybrali Palva Hulvu. Určite nielen pre pracovnú, ale aj ľudskú spriaznenosť. Čo si po tejto stránke na svojom kolegovi najviac ceníte?

"To, že ma nepodrazil. Vieme sa dohodnúť, poradiť, dokáže uvoľniť atmosféru. Naozaj si rozumieme po športovej i ľudskej stránke."

Pred vami sa len Zdenovi Cígerovi so Slovanom podarilo siahnuť na titul hneď v prvej extraligovej sezóne vo funkcii hlavného trénera. Uvedomili ste si to?

"Vôbec. Ja som už v extralige odtiahol svoju piatu sezónu, takže určité skúsenosti som získal od svojich ostrieľaných kolegov, s ktorými som pracoval. Titul ma potešil. Veľmi som ho s týmto fantastickým kolektívom, ktorý sa skladal aj za môjho trojročného pôsobenia, chcel dosiahnuť. Vedel som, že v mužstve je sila a tvoria ho chlapci, s ktorými nebol žiaden väčší problém. Cením si, že som prvý rok získal titul, ale historické ukazovatele som nesledoval. Asi som mal šťastie."

Ostáva aj na ďalší rok

Je pravda, že s klubom ste už predbežne dohodnutý na pokračovaní spolupráce aj pre ďalší ročník?

"Áno. Klub uplatnil opciu, ktorú som mal v zmluve."

O motiváciu nebude núdza, bude ňou predovšetkým hlavná fáza Ligy majstrov. Práve táto prestížna súťaž bola fľakom tejto inak úspešnej sezóny, nepostúpili ste z kvalifikácie.

"Boli sme v takejto konfrontácii nováčikom. Už viackrát som sa vyjadril a plne si za tým stojím, že rozhodovanie zápasov tam voči nám nebolo fair-play."

Rizika sa nebojí

Okrem bonbónika v podobe Ligy majstrov budete predovšetkým obhajovať extraligové prvenstvo. Na majstra je vždy v ďalšom ročníku obrovský tlak, ľudia ho chcú vidieť len na najvyššom mieste, všetko iné je ústupom z pozícií. Navyše, teraz do športu všeobecne zasahuje aj ekonomická kríza. Nebojíte sa tej budúcej sezóny?

"Nebál som sa tohto roku, keď som do toho vhupol, tak sa určite nebudem ani v nasledujúcej sezóne. Trénerské povolanie je strašne rizikové, ale s tým musí každý z nás počítať. Tréner nemôže uvažovať tak, že všetko pôjde ako po masle, v každom ročníku prídu nejaké kritické situácie a musí ich vyriešiť. Proste si budem robiť svoju prácu ako najlepšie viem a uvidíme, aké to prinesie výsledky."

Ako by ste vlastne samého seba charakterizovali ako trénera?

"Ťažké je rozprávať o sebe. Vyznávam zásady, ako sú odbornosť, komunikatívnosť. Myslím si, že každý tréner by sa mal rozprávať s hráčmi, vypočuť ich, ak majú nejaké problémy. Samozrejme, nemôžu hráči niečo diktovať trénerovi, rozhodujem sa sám a mám rád disciplínu. Určité mantinely sa dodržiavať musia. Snažím sa aj nepotláčať kreativitu hráčov a k mojim krédam patrí i to, že na prvé miesto kladiem kolektív a nie jednotlivca."

Na bicykli aj 90 kilometrov

A aký je Anton Tomko mimo hokeja, ako oddychuje v súkromí?

"Zašportujem si, jazdím na bicykli. Mám horský aj cestný. Rád chodím aj s manželkou na večerné prechádzky s naším psíkom. To je pre mňa relax. Samozrejme, prečítam si aj noviny, pozriem televízor."

Keď šliapete na bicykli, dávate si poriadne zabrať na ťažkých túrach, alebo preferujete len ľahké prevetranie?

"Pred pár rokmi som si dával aj dlhé túry. Napríklad do Tatier a naspäť. Mal som vtedy priateľa, ktorý bol bývalý cyklista. Odkedy v mladom veku ako 45-ročný nešťastne zomrel, už to z mojej strany nie je také vášnivé. On ma stále vytiahol na dlhé jazdy, my sme každú sobotu či nedeľu šli 80-, ba aj 90-kilometrové etapy. Teraz si už toľko nedávam, odkrútim štyridsať, maximálne päťdesiat kilometrov."