vítalo stádo novinárov, exkluzívne rozhovory však cestovatelia húfne nedávali. Záujem prejavili iba o interview s "členmi zo sociálky", ktorí podľa sľubov, čo im dali pred naložením v Belgicku, mali čakať pod špeciálom a vyplácať dávky za ušlé mesiace. Ale zrada veľká - nikde stolček prestri sa, len nevľúdne tváre v upršanom šere letištnej haly.
Dosť bolo beletrie. Návrat žiadateľov o azyl z Belgicka je dobrou správou a prvým výsledkom snaženia slovenskej diplomacie, ktorá sa po dvojnásobnej vízovej sprche z Fínska a Nórska konečne zobudila. Len pre poriadok, x-tý krát pripomeňme, čo hrozilo: Ak by Belgičania nasledovali škandinávske vzory, vízovú roletu na základe schengenskej zmluvy stiahne celá Európska únia. Bol by to katastrofálny debakel tejto vlády, rádovo horší ako všetky demarše Mečiarovi dohromady. Našťastie, Csákymu, Figeľovi a Kukanovi sa zatiaľ podarilo Brusel presvedčiť, aby radšej zefektívnil svoje azylové konanie.
Návrat 74 pútnikov, ktorých by mali (a dúfajme, že budú) nasledovať ďalší, je teda predovšetkým signálom, že rozšírenie vízovej povinnosti, ktoré neustále viselo vo vzduchu, sa aspoň načas odvrátilo. Také info ale nepočuť, miesto toho nás zahlcujú neuveriteľné dristy na tému, že koľko asi stála preprava a že "kto z nás, obyčajných smrteľníkov, sa bude môcť raz odviezť vládnym lietadlom?". Radi by sme napísali, že v budúcnosti si zalieta Brusel-Košice grátis každý, kto požiada v Belgicku o azyl - zatiaľ to ale stále nie je stopercentné. V každom prípade je však tých 300 tisíc Sk, koľko údajne utorňajší charter poplatníkov stál, cenou absolútne minimálnou v porovnaní s nákladovosťou vízového "riešenia".
Iný variant, že by Belgicko (a spol.) začali uznávať žiadosti azylantov, je fantasticko-utopický. Preto je nenáležitý a smiešny krik rôznych expertov na ľudské práva, rómskych organizácií i niektorých flámsko-valónskych politikov, ktorí rozhodnutie o vyhostení odsudzujú. Problém ďaleko presahuje exod slovenských Rómov: Belgicko a celá EU si musia úprimne odpovedať na otázku, do akej miery sú pripravení absorbovať migráciu zo sveta ekonomicky polorozvinutých džamahírijí, ktoré sú papierovo či skutočne demokraciami. Odpoveď je, samozrejme, jasná: ak slovenskí Rómovia áno, potom prečo nie celé Albánsko, Čečensko, Dagestan a spol.? Ľudské práva sú jedna vec, a kapacity i tých najbohatších celkom iná.
Diskriminácia Rómov, samozrejme, na Slovensku bola, je a ešte dlho bude realitou. V sfére civilnej, hospodárskej i verejnej ju cítime a spoluvytvárame na každom kroku. Lapidárnym svedectvom je napríklad tón informovania o pristátí v Košiciach. Trebárs práve idiotská otázka, že kedy si my smrteľníci takým špeciálom zalietame, je podnecovaním etnickej neznášanlivosti. A to nebezpečnejším, než napríklad prvoplánové Slotove výbuchy, keďže tie sa chápu ako folklór. Latentný rasizmus kričí aj zo všetkých novinových titulkov, ktoré značkujú páchateľa podľa etnickej príslušnosti.
To - a mnoho iného - je bohužiaľ pravda. Ale bezpredmetná. Vo vyššej či nižšej miere toto existuje kdekade. Podstatné však je, že inštitucionálna diskriminácia, to znamená vyplývajúca zo zákonov a konania exekutívy, na Slovensku nejestvuje. Inak by sme snáď neboli členmi Rady Európy, ani nádejnými kandidátmi na rozhovory o členstve v EU. Jedine o tom môže po návrate domov referovať aj belgický senátor Delamargue, ktorý v strachu o osudy navrátilcov kontroluje prvé dni repatriácie na tvári miesta.
Rómsky problém je kauza civilizačná a generačná, nemá riešenie tu a teraz. Nemá ho ani slovenská vláda, ani belgická, ani rómske organizácie a ani vykladači ľudských práv.
Peter Schutz
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.