Išla si pozrieť aktuálnu ponuku obuvi a koženej galantérie. Bolo asi päť hodín popoludní. V maličkej predajni sa v tom čase zdržiavalo asi sedem zákazníkov. Zrazu do obchodu vošla silnejšia Rómka vo veku asi 40 rokov v sprievode statného urasteného tiež Róma. Žena okamžite zamierila k stoličke, na ktorej mala jedna zo zákazníčok uloženú koženú kabelku. To si všimla ďalšia z kupujúcich, ktorá zákazníčku taktne upozornila, aby si dala na tašku pozor. To však nemala robiť, lebo si to všimla Rómka - vreckárka. Spustila krik na pani, ktorá upozornila zákazníčku. Jej priateľ, s ktorým vošla do obchodu, sa ju síce pokúšal upokojiť, ale to nepomohlo. Po slovných útokoch prešla aj k fyzickému napadnutiu. Začala do kupujúcej strkať a zatlačila ju na pult, za ktorým postávali tri predavačky. Tie sa nepokúsili do sporu zasiahnuť.
"Bila ju po hlave, chrbte, ťahala ju za vlasy a v kuse sa jej vyhrážala. My, kupujúci, sme sa začali od strachu postupne vytrácať z obchodu. Báli sme sa, že sa pustí aj do nás. Veď za každým úderom kričala, že ju zabije, že živá domov nedôjde. Vybehla som z obchodu, že zavolám políciu, ale tej nikde nebolo. Asi boli na obchôdzke inde. Napokon sme viacerých policajtov našli postávať až pred Ústavným súdom. Zbitá pani, len kvôli tomu, že sa snažila komusi pomôcť a zachrániť peniaze, doplatila na svoju ochotu. Bolo to hrozné vidieť aj počuť," píše vo svojom liste pani Anna. V závere sa pýta, dokedy to ešte budeme trpieť a ako chce problém s vreckármi riešiť polícia.
Hoci nie je ničím výnimočným vidieť v obchodoch najmä v centre Košíc celé skupiny vreckárov, predsa sme len do spomínanej predajne zašli, aby sme si overili pravdivosť príbehu, ktorý na vlastnej koži zažila naša čitateľka. Paradoxne, keď sme do predajne vchádzali, prvý pohľad nám padol na štyri počernejšie dámy, ktorých živnosťou je určite vymetanie vrecák okoloidúcich. Minimálne s jednou z nich už mala takúto osobnú skúsenosť aj autorka článku. Prišli sme k pultu, potichúčky sa predstavili a predavačkám sme bez slov podali list našej čitateľky. Nechceli sme totiž dopadnúť tak, ako spomínaná pani. Predavačky s ním odišli dozadu. Zatiaľ sme pozerali na vreckárky, ako pracujú. Každá z nich sledovala jedného zákazníka. Všimli si však na nás zrejme čosi nezvyčajné, asi ich odradil kolegynin foťák, a tak sa po jednej vytratili von. Vzápätí sa predavačky pustili do vysvetľovania.
"Bolo to presne tak, ako je to napísané v liste. A nešlo o prvý konflikt, ktorý skončil bitkou. Zažili sme už podobných situácií neúrekom. Verte, aj my máme strach. Často sa nám stalo, že sme pošepky upozornili zákazníkov na vreckárov, oni sa otočili a na celú predajňu sa pýtali - a kde, ktorí sú to tí vreckári. Niekedy po takýchto situáciách máme až strach ísť domov, či na nás nebudú niekde číhať. Už sme kvôli vreckárom boli viackrát vypočúvaní aj na polícii, ale tá má tiež ťažkú pozíciu - ak ich neprichytia priamo s rukou vo vrecku, ťažko niečo dokazovať. Tak sme aspoň na dvere predajne dali upozornenie, aby si zákazníci dávali pozor na osobné veci. Je to ťažké. Celé partie krúžia po meste. Sú dni, keď našu predajňu navštívia aj každých 15 minút," posťažovali sa predavačky, ktoré zo strachu nechceli ani to, aby sme ich mená zverejnili.
Čo teda robiť? Polícia má v tomto smere oklieštené právomoci, navyše vreckári majú dokonale zmapovaný ich pohyb. A hoci trúfalosť zlodejíčkov je nebotyčná, priamo pred očami policajtov si kradnúť nedovolia. V mnohých predajniach problém riešia písomným upozornením visiacim či už pri pokladniach, alebo pri vchode. Malo by byť predovšetkým v záujme podnikateľa, majiteľa obchodu, aby nestrácal klientelu, a tak by možno stálo za zváženie nainštalovať si do predajní kamery monitorujúce pohyb klientov. Ono, takýto špás síce niečo stojí, ale povedzte, nepôjdete radšej kupovať do obchodu, kde máte záruku, že vás neokradnú? Pretože vreckári, tí veľmi rýchlo zistia, kde a kto si vie na ich šikovné pršteky dobre posvietiť.
- END -
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.