subjektov si vyvesil do loga jednoslovné heslo: ZMENU. Zmenu doslova všeobjímajúcu a celoplošnú, obsahovú i formálnu, programovú i štýlovú.

Výročný pohľad späť hovorí, že zmena je, zďaleka nie ale v objeme a kvalite, v akej sa očakávala. Rok Dzurindovho kabinetu prináša znateľný pokrok a hlboké rozčarovanie zároveň. Schizofréniu dochucujú i také polohy, kde zmeny sú iba stopové, alebo celkom žiadne.

Kráľovskou disciplínou vlády je zahraničná politika. Integračné vzkriesenie, globálne oteplenie s civilizovaným Západom a celkové zlepšenie medzinárodnej pozície Slovenska sú kapitálom, ktorý ešte nevynáša, dlhodobý prínos však bude nevyčísliteľný. Napríklad také zvýšenie ratingu krajiny, ktorý ohlásila práve tento týždeň agentúra Moody´s; chlieb od toho zajtra lacnejší nebude, ale devízové úvery v budúcom roku pre štát i firmy už áno.

Viditeľným pokrokom je i poľudštenie vnútornej politiky, ubúdanie (ale nie vynulovanie) excesov z verejného života. Štát prestal byť podozrivý z organizovaného násilia a brutálneho zneužívania aparátu v politickom boji. (I keď rôzne formy intervencií a ovplyňovania civilných sfér i justície nevymizli.) Plusom nového vládnutia sú napokon i jeho chyby a omyly. Politická debata na Slovensku sa zásluhou rôznych tendroafér a iných "palackovín" štandardizuje agendou, ktorá bola za Mečiarovej éry vytesnená byzantínskymi témami. Posun od únosov k tendrom, od demaršov k Bohuniciam, od Gauliedera k Palackovi, od elementárnej ústavnosti k novelizácii ústavy je nástupom vyššej kultúry.

Potenciálnym kladom sú i systémové reformy, ktoré už kabinet ohlásil. Potenciálnym preto, lebo sú zatiaľ iba v štádiu rozpracovania: veľká daňová reforma, reforma verejnej správy a reforma dôchodkového zabezpečenia. Ak by sa dotiahli, mali by revolučný dosah na život všetkých občanov. Isteže, kontúry ktoréhokoľvek z projektov môžu byť predmetom polemiky, napríklad či sú dosť radikálne a zásadné. Faktom ale je, že v každej z verzií by znamenali pozitívnu zmenu. Do kategórie "prevratných" sa patrí zaradiť i zákon o slobode informácií, ktorý sa však nerodí v gescii vlády, ale koaličných poslancov.

V hospodárskej sfére je posunom aj uvoľnenie privatizácie bánk a ostatného "strategického" haraburdia. To však už prechádzame k záporom. Pripomienky SDĽ, ktoré výrazne ubrali z kvality tohto posunu, ukazujú na azda najväčší nedostatok vlády: reformnú nedôslednosť až zbabelosť. Najvýkričnejším dôkazom bola májová kríza, keď vláda fatálne zaváhala, až sa jej koruna zrútila pred očami. Všetky známky nedôslednosti a zbabelosti vykazujú i oba rozpočty - ten, ktorý je v účinnosti, i ten, ktorý sa pripravuje. Je klišé konštatovať, že príčinou je politická rozštiepenosť a v rámci nej najmä farizejské "sociálne" postoje SDĽ.

Kardinálnym problémom tejto vlády a jej vládnutia je, že postráda intelektuálne a vôľové centrum - politické i osobnostné. SDK neplní funkciu najsilnejšieho subjektu a Dzurinda nie je autoritou. "Rozšírené centrum", čiže SDK a SDĽ, nemôže vo vodcovskej role alternovať, keďže združuje politické antipódy. Politická vôľa sa rodí v personálnej únii Dzurinda-Migaš, resp. Koaličnej rade. Odtiaľ sú však vyradené pravicové zložky koalície, čo má fatálne dopady v komunikačnom chaose. Zmätky panujú navyše i na úrovni SDK, keďže najvyšší orgán, predsedníctvo, personálne neodráža politickú skladbu poslancov v parlamente.

Vôbec najkritizovanejším rysom vládnutia sú prietrže škandálov a káuz a tiež parcelácia štátu podľa straníckeho kľúča. Odchodmi Palacku a Černáka sa však naskytla istá šanca, že klientelisticko-korupčných podozrení výrazne odbudne. Podstatne menej dôvodov je dúfať v redukciu partokracie. I posledná výtržnosť, doslova neuveriteľná okupácia Dozornej rady FNM, dokladuje, že práve v oblasti anexie politiky do hospodárskej a civilnej sféry zostáva nová garnitúra priepastne vzdialená tej zmene, ktorú hlásala.