ho uznal vinným z pokračujúceho trestného činu ublíženia na zdraví, násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, výtržníctva, nedovoleného ozbrojovania a porušovania domovej slobody. Odsúdil ho na päť rokov straty slobody v najmiernejšej, prvej nápravnovýchovnej skupine a nariadil mu ochranné ambulantné psychiatrické liečenie. Štefan V. aj pred krajským súdom tvrdil, že je nevinný. Krajský súd však dospel k názoru, že vina obžalovaného bola dostatočne preukázaná.
Za strohými vetami úradného úvodu sa skrýva najmenej sedemročné, niekedy až neuveriteľné utrpenie ženy, ktorá sa, žiaľ, aj kvôli svojmu handicapu, nedokázala účinne brániť. Na dedine, zvlášť na lazoch, vládnu mravy predsa len tvrdšie ako v meste a kvôli jednej facke nikto nerobí drámu, no listovanie v rozsudku nad Štefanom V. chtiac-nechtiac pripomína neslávne známe Kladivo na čarodejnice - spôsoby mučenia, ktorými sa inkvizícia snažila donútiť k priznaniu domnelé čarodejnice.
Štefan V. žil so svojou manželkou Annou V. (1968) v rodinnom dome v Litave trinásť rokov. Narodilo sa im sedem detí, všetky, do jedného, ich umiestnili do ústavu. Rodičia nezvládli výchovu. Podľa jedného zo svedkov celá Litava, počnúc starostom až do posledného občana, vedela, že Štefan V. svoju manželku pravidelne a surovo bije. Len sa nenašiel nikto, kto by zakročil. On sám raz viezol autom Annu V. na ošetrenie do nemocnice s dorezanou rukou. Jej manžel, Štefan V. tvrdil, že sa porezala, keď brúsila nôž na elektrickej brúske. Neveril tomu veľmi, ale pani Anna mlčala. Videl aj to, že mala natrhnuté a veľmi opuchnuté ucho. Ako prišla k tomu zraneniu, sa ale nedozvedel.
Prasklo to až 16. marca 1999. Rodičia Anny V. sa obrátili na políciu s prosbou o pomoc. Ohrozuje ich vraj zať, Štefan V., vyhráža sa im postrieľaním a boja sa, že to naozaj môže urobiť. Keď dorazili do Litavy, uvideli pred domom tašku s rozloženými podomácky vyrobenými strelnými zbraňami a výbušninami. Štefana V. našli poviazaného. Domáci vysvetlili, že k nim ušla v strachu pred manželom dcéra. Neskôr k nim prišiel zať a hľadal svoju manželku. Najprv ho nechceli pustiť dnu, no on povyťahoval z tašky výbušniny, vyhrážal sa. Naveľa sa im ho podarilo premôcť a zviazať. Polícia neskôr zistila, že Štefan V. prechovával menší zbrojný arzenál. Revolver, upravenú vojenskú pušku, okrem iného aj podomácky vyrobené výbušniny, účinkom porovnateľné s ručným granátom.
Štefana V. zadržali. Ďalšie vyšlo najavo až po lekárskej prehliadke Anny V. Jej telo prekrývala rana za ranou. Viaceré poranenia boli opätovne, na tom istom mieste, keď sa začali hojiť, rozjatrované. Ruky mala napríklad opätovane zlomené v tých istých miestach.
Znalec, súdny lekár uviedol, že poškodená má na tele 29 viditeľných jaziev a natoľko zdeformované uši, že pohľad na ne vyvoláva súcit a možno ich považovať za zohyzdené.
Podľa rozsudku je deväť samostatných skutkov. Štefan V. napríklad v roku 1992 svoju manželku prinútil, aby sa vyzliekla donaha, zodvihol ju a posadil na rozpálenú pec. Spôsobil jej popáleninu druhého stupňa s mučivými útrapami. Po domáckom liečení zanechala jazvu s plochou 220 centimetrov štvorcových! Vyhrážaním a ďalším bitím jej zabránil, aby išla k lekárovi a aby to oznámila polícii. V tom istom mesiaci ju niekoľkrát pichol nožom (podľa názoru znalca pravdepodobne vykosťovákom) a preťal jej šľachu odťahovača palca. V januári 1995 ju bil päsťami po celom tele, sotil na zem a keď ležala, celou váhou jej skočil na vystretú ruku. Okrem iného jej spôsobil zlomeninu oboch kostí predlaktia. Potom jej kázal povedať, že ju kopol býk... V októbri sa podobný útok opakoval. Skočil jej zase na tú istú ruku, čo jej spôsobilo refraktúru. Pred lekárom, v strachu, že ju zase zbije, sa vyhovorila na pád z rebríka. Takmer po celý čas ju navyše bíjaval retiazkou na dobytok a klinovým remeňom. Po chrbte, ale i stehnách. Kam zasiahol. Všetky poranenia, okrem tých najvážnejších, si musela liečiť sama. Rany hnisali, zle sa zahojili.
Prečo toľko rokov mlčky trpela? Intelekt Anny V. je od narodenia znížený a od útleho detstva mala vyjadrovacie poruchy. Zverské týranie manžela a strach z ďalšieho bitia, ju ubíjali ešte viac. Ťažkým chronickým každodenným stresom sa jej stav zhoršoval ešte viac. A napokon - bála sa, čo len otvoriť ústa. Strach jej ich zapečatil...
Štefan V. tvrdil, že je nevinný. Vysvetlil každé poranenie: kopnutím býkom, brúsením noža, pádom z rebríka a zadok si vraj popálila tak, že sa oprela o dvierka piecky. A čo rany po bití retiazkou a klinovým remeňom? Manželka si vraj uviazala retiazku od teľaťa okolo pása, to sa rozbehlo a povláčilo ju...
Rozsudok je právoplatný, páchateľ si musí trest odpykať. Päť rokov je síce pomerne dlhý čas a možno sa časom podarí aj pani Anne zabudnúť na útrapy. Výhľadovo, do budúcnosti, ale možno dúfať iba v jedno - že psychiatrické liečenie zaberie. Jeden zo znalcov sa totiž vyjadril, že pobyt obžalovaného na slobode je pre okolie vysoko nebezpečné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.