zločincoch! Nemáte o čom písať?!" zrúkla na mňa jedna známa advokátka, keď ma zbadala postávať na chodbe pred pojednávacou sieňou.
Pár minút ešte chýbalo do začiatku pojednávania, ktorej hlavnou aktérkou bola 17-ročná dievčina. Na ostrý tón renomovanej advokátky som nereagoval, a tak to skúsila podobrotky: "Buďte taký láskavý a nepíšte o tomto prípade, chcem vás poprosiť... Neubližujte tomu dievčaťu, dosť si vytrpelo, nebolo by vhodné, keby sa jej prípad rozmazával v novinách... Veď to pochopte! Z ľudského hľadiska to pochopte! Radšej ani nechoďte dnu!"
Úprimne povedané, chápal som advokátku, ktorej poslaním je obhajovať záujmy svojho klienta, napriek tomu sme do pojednávačky vošli spolu. Dievčine, okolo ktorej je taký rozruch, chýbalo do sedemnástych narodenín len pár dní, keď sa zoznámila s istým Milanom. Ten ju po krátkej známosti zaučil do tajov telesnej lásky, pričom po krátkom čase pribral k tomu aj svojho kamaráta Rasťa. Klaudia, ktorá "obidvoch ľúbila", bola v siedmom nebi a tí dvaja jej pomútili rozum.
"Preboha!" skríkla raz večer pani Ľuboslava, keď zbadala, že "dobre ukrytá" vázička, v ktorej uschovávala časť svojich zlatých vecí, je prázdna. Neverila vlastným očiam. Retiazky, náušnice a ďalšie šperky boli fuč! "Určite viem, že som tu v piatok večer pozerala, či je všetko v poriadku a odložila som tú retiazku, čo si mi kúpil na narodeniny a mala som ju v piatok po celý deň... Tie veci nikde nie sú! Asi nás..., no určite nás museli vykradnúť!" zvestovala svojmu manželovi, keď sa práve vrátil z garáže, kde bol odstaviť svojho štvorkolesového tátoša. Ani ich jediná dcéra Klaudia nevedela nič o tom, kde by mohli byť tie zlaté šperky. "Teraz som už aj ja presvedčený, že nás vykradli. Aj minule písali v novinách, že teraz chodia vykrádať byty vyslovení profesionáli, ktorí vraj tak perfektne robia svoju robotu, že domáci ani nezbadajú, že boli vykradnutí a prídu na to až po čase, keď sú už zlodeji... bohviekde..." povedala hlava rodiny. "Prestaň filozofovať a hovor, čo budeme robiť!" zrevala naňho manželka. Nakoniec im nezostalo nič iné, len privolať políciu.
"Bože, to trvalo!" spomínala si neskôr na tento horúci okamih pani Ľuboslava. "Ani neviem, koľko času prišlo, kým sa im policajtom uráčilo vôbec prísť... Potom jeden z nich ´študoval´ náš zámok, nakoniec ho zobral so sebou vraj na akúsi expertízu, či neviem na čo, vzápätí sme namontovali druhý čiže náhradný zámok... Ďalší policajt zasa študoval zoznam zlatých vecí, ktoré mi zmizli, pýtal sa ma, či nemám nejaké doklady alebo fotografie ukradnutých šperkov, podľa mňa iba zbytočne márnil čas namiesto toho, aby pátral po zlodejovi..."
Z vyšetrovania, ktoré a to treba povedať naozaj trvalo viac ako dlho, však vysvitlo, že dlhoprstého treba hľadať medzi domácimi. Jasné bolo aj to, že zámok na dverách "nebol otvorený násilne". Osvedčenou vylučovacou metódou sa počet podozrivých náhle scvrkol v uzavretom kruhu zostala 17-ročná Klaudia.
"Dlho som rozmýšľala, či zobrať mamime šperky... Ani sama neviem, prečo som to urobila. Asi kvôli Rasťovi a Milanovi, vlastne hej, viem to celkom presne, oni ma naviedli, nieže priamo naviedli, pomútili mi rozum, urobili mi búrku v hlave. Povedali mi, aby som doniesla nejaké mamine zlaté veci, že to popredáme a kúpime si drogy... Ale nakoniec som im nič nedala, tie šperky som schovala v parku, zahrabala do jamy pod lavičkou, bála som sa," povedala protagonistka príbehu na polícii a nahlas sa rozplakala. V záujme objektívnej pravdy treba povedať, že krátko na to sa "odcudzené veci" našli. Aj keď Klaudini rodičia "tlačili" na policajtov, aby "priškripli tých, ktorí jej dcéru nútili kradnúť a navádzali ju na sex a drogy", veľa z toho nebolo.
Rasťo pred mužmi zákona poprel, že by s celou záležitosťou mal niečo spoločné: "Nikdy som o drogy nemal záujem a ani teraz nemám, nie je pravda, aby som Klaudiu na niečo také nahováral, viem len toľko, že Milanovi raz doniesla akési zlaté retiazky, vraj ich potiahla mame, ale on s tým nechcel nič mať..."
Aj z Milanovej výpovede na polícii vyplynulo, že Klaudiu na nič nenavádzal: "Bola do mňa buchnutá, stále sa mi vnucovala, až mi to začalo liezť na nervy. Raz dokonca doniesla akési retiazky a náušnice. Keď som sa jej opýtal, odkiaľ ich má, povedala mi, že ich ukradla mame. Zhrozil som sa. Povedal som jej, aby to zbalila a zaniesla naspäť. Spakovala to a odišla. Kam tie veci zlaté veci zaniesla, či domov alebo niekam inam, to ja neviem. Nestaral som sa o to. Táto udalosť ešte viac zhoršila naše vzťahy, od tých čias mi ešte viac začala liezť na nervy. A možno práve preto to na mňa narafičila, zrejme z pomsty, že už o ňu nemám záujem... A čo sa týka drog, ja som sa o ne nikdy nezaujímal a pokiaľ viem, ani ona..."
Už počas vyšetrovania sa preukázalo, že obaja chlapci s drogami nemali nič spoločné a zo psychologického vyšetrenia zasa vyplynulo, že "výraznou črtou Klaudiinej formujúcej sa osobnosti je všemožná snaha upozorňovať na seba, vzbudzovať pozornosť, robiť sa zaujímavou..." Prokurátor ju obžaloval z trestného činu krádeže, ale nakoniec sa pred súdom nepojednávalo. Jej rodičia prehlásili, že berú späť svoj súhlas s jej trestným stíhaním a "uzavrú to doma vo vlastnej réžii". Na otázku ženy v talári, prečo tak už neurobili skôr a prečo vôbec dali súhlas na trestné stíhanie svojej dcéry, keď ho teraz berú späť, pani Ľuboslava povedala, že ich policajti o týchto veciach "dosť výrazne nepoučili" a navyše, "situácia bola v tej chvíli neprehľadná, mysleli sme si, že budete stíhať tých dvoch, veď našu Klaudiu na krivé chodníčky naviedli v podstate oni dvaja..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.