rokov, keď vo VSŽ účinkovalo trio Lukáčovcov, ešte síce netvrdili poprednú muziku v najvyššej federálnej súťaži, ale aj vďaka nim si v nej aspoň udržiavalo svoju príslušnosť. No to už sú dejiny tohto športu v druhom najväčšom meste Slovenska, veď najstarší zo súrodencov Imrich v týchto dňoch oslavuje abráhamoviny. Skromne, bez veľkého kriku.
Miňa, ako familiárne odmala príbuzní, známi, priatelia i ostatní blízki ľudia, oslávenca nazývajú, sme s gratuláciou navštívili pred tréningom, ktorý sa obúvaním korčúľ hotoval začať. Na ľade ho už čakala hokejová mlaď, ktorej sa po skončení aktívnej činnosti upísal. Chceli sme si však trochu spoločne pospomínať na časy dávnejšie i menej dávne, nuž na chvíľu sa o ôsmakov z hokejovej triedy postaral Imrov asistent Tomáš Polak, inak učiteľ telesnej výchovy na ZŠ Škultétyho, kde už asi štvrťstoročie sídli liaheň košických hokejových talentov. Jubilant mohol začať:
"Začínal som takpovediac na ulici. Bývali sme blízko mestského parku, takže s chlapcami som chodil na prírodný ľad, ktorý v zime pokrýval tenisové kurty, alebo na zamrznutý Mlynský potok. "Múdri" ľudia ho zlikvidovali... V základnej škole na Kováčskej ulici sme mali výborného telocvikára pána Farkaša a ten nás viedol v pionierskej lige. Tá fungovala v mnohých športoch v Košiciach a bola to ozaj dobrá vec. Aj na SOU hutníckom ma vybrali do družstva. Viedol ho Ondrej Bendík, v určitom období bol aj trénerom prvoligistov VSŽ, ten mal v oddieli na starosti zároveň dorast. Vybral si ma a v roku 1968 som narukoval do Košíc. Odtiaľ som prešiel do Prešova, stal som sa kapitánom mužstva a vybojovali pre Šariš druhú ligu. Po vyzlečení uniformy si ma vybral Bretislav Garyča, známa trénerska osobnosť tohto obdobia, do prvoligového celku spolu s Kövérom, s ktorým som vojenčil. Potom ako sedemnásťročný zobrali do kádra brata Vinca a za ním aj Jozefa."
V jednom kolektíve sa Lukáčovci stretli asi na šesť rokov. Typológia hráčov velila, že veľa toho spolu nezohrali, hádam dvadsať zápasov. Všetci boli krídelníci, na centra sa v spomínaných súbojoch zahral len Miňo. Vtedy vodca bratov, ktorí ho rešpektovali a lepili sa k hokejovému kumštu. Zahrali si v reprezentácii spolu pravda, na Autosalóne Slovenska v Ženeve, kde viac - menej fungovali ako slovenský výber.
"Skončil som ako 29-ročný v roku 1978, lebo niektorým ľuďom sa zdalo, že Lukáčovci rozhodujú o hokeji v Košiciach. Zostali mladší, obaja boli frekventovanejší v reprezentačných výberoch. Ja som si nezmysel odskákal," trpkú spomienku pustil na verejnosť čerstvý päťdesiatnik.
Mal síce ponuku z Vitkovíc, aby v kariére pokračoval, ale radšej začal trénovať hokejových adeptov. Doteraz už má za sebou všetky vekové kategórie. Od prípravky po starších dorastencov. Zažil v práci titul slovenského majstra, ďalšie medaily, bol pri víťazstvách svojich zverencov vo Švajčiarsku, Francúzsku, Rakúsku, za federálu najviac v súčasnom Česku, ale aj doma v Košiciach. Vychoval popritom viacerých schopných hráčov, napríklad čs. majstra Belasa a Hriňáka. Ostatní sa pri nákope "mimokošičanov" do seniorského tímu nedostali.
Jubilant Imrich Lukáč iste vo svojom vnútri rekapituluje doterajší život. Jeho memória to prezrádza kus po kuse. A či chce, alebo nie, mal by si zanôtiť to známe z krajov českých - Nikdy se nevráti spomínka mládi... Život ide ďalej, a preto aj Miňo hľadí vpred. Tu je jeho krédo budúcnosti svojej osoby: "V druhej päťdesiatke chcem robiť zase len poctivo, nerobiť rozdiely medzi chlapcami, nehľadieť na protekcie, aby vždy hrali len tí najlepší a najnadanejší. Potom prinesie mládežnícka základňa súcich hokejistov do áčka mužov v klube i v reprezentácii."
Pekné slová, pán Lukáč. A dotiahnite do hokeja viac chlapcov, ako ste to svojim vzorom urobili v prípade Joža a predovšetkým Vinca.
Živió, Miňo...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.