vlk pripojil k ľuďom a postupne sa vyvinul na všetky psie rasy. Aj dnes, ak vĺča vychováme v ľudskej spoločnosti, stráca divokosť a nadobúda niektoré vlastnosti psov, najmä vernosť a poslušnosť svojmu pánovi.

Vlka zvykneme považovať za krvilačnú škodlivú beštiu. Ukázalo sa však, že v krajinách, kde bol vlk spolu s ďalšími predátormi vyhubený, dochádza k zhoršovaniu kondície lovnej zveri, neraz až k jej degenerácii. Vlk totiž strháva hlavne slabé a choré kusy, ktorých potomstvo je neduživé. Prítomnosť vlkov núti zver, aby pred nimi unikala a preto menila svoje stanovište. Dlhodobý pobyt nevyrušovanej zveri na jednom mieste vedie k jeho zamoreniu nahromadenými choroboplodnými zárodkami. Zmena miesta pobytu preto znižuje šírenie nákaz. Údajné škody zapríčinené vlkmi na domácich zvieratách sa často zveličujú, neraz by im zabránil poriadny strážny pes, čuvač, briard, či niektoré iné veľké salašnícke plemeno. Lenže, na salašoch zvyčajne vídať len drobných pastierskych psíkov, ktoré si s vlkmi nemôžu poradiť. Príbehy, ako vlci napadli človeka sú spravidla len vymyslené.

Vlk je spoločenské zviera. Vyznačuje sa úzkostlivou starostlivosťou rodičov o potomstvo. Matka do 6 týždňov mláďatá iba dojčí, potom im otec prináša potravu natrávenú v žalúdku a zvracia ju. Dvojmesačné vĺčatá začne matka priúčať loviť. Ako polročné už lovia spolu s rodičmi. V rodičovskej svorke ostávajú ešte v ďalšom roku, spolu s mladšími súrodencami. V čase nedostatku potravy sa k svorke pridružujú ešte jedince zo starších vrhov, aby si spoločným štvaním veľkej zveri, na ktorú jedinec nestačí, ľahšie obstarali korisť. Vo vlčej svorke vládne prísna hierarchia, vedie ju najskúsenejší a najzdatnejší člen. Vlčí pár má lovný revír v okruhu 10 15 km, kým svorka sa potuluje v okruhu vyše 100 km. Svoje teritórium a cesty vlci značkujú močom, ktorým postrekujú stromy a skaly. Zvyk značkovania exkrementmi sa zachoval aj domácim psom.

Hlavným dorozumievacím prostriedkom vlkov na veľké vzdialenosti je vytie, ktoré u človeka vyvoláva vrodený pocit strachu. Vlk, tak ako všetky psovité šelmy líška, kojot, šakal, dingo, pes hyenovitý má vynikajúci čuch, ktorý je jeho dominantným zmyslom. Vlastnia asi päťdesiatkrát väčší počet čuchových buniek ako človek. Pokusy ukázali, že vlky a psy sú tisíckrát a stotisíckrát citlivejšie na pachy ako ľudia. Keď sa vlky ocitnú v blízkosti koristi, zastavia sa, najprv zavetria a potom zamieria priamo k svojej obeti. V Arktíde spozorovali, že osamelý vlk zacíti korisť na vzdialenosť viac ako 1,6 km. Pri zavetrení zostane nehybne stáť, aby zistil smer, odkiaľ pach prichádza. Až potom začne korisť stopovať. Samotármi sú často mladé zvieratá, ktoré opustili rodinu, aby založili novú svorku. Môžu nimi byť aj prestarnuté jedince, ktoré prišli o celoživotného partnera. Osamelý vlk loví malé zvieratá ako lumíky, zajace a bobry. Vlčia svorka sa dokáže zmocniť losa, jeleňa či soba karibu. Vlk sa vyznačuje vysokou inteligenciou, ktorá sa prejavuje pri organizovanom love. Je aj vytrvalým bežcom, bez námahy ubehne niekoľko desiatok kilometrov.

Dospelý vlk je mohutnejší ako vlčiak, dorastá do hmotnosti až 60 kg, samice sú o niečo menšie. Vlk je rozšírený v Európe, Ázii a Severnej Amerike od mrazivých planín Vysokého severu až po dusné tropické džungle, na väčšine pôvodného areálu bol však vyhubený. Vytvára viacero zemepisných rás, v polárnych krajinách je biely, inde prevažne hnedosivý, z kanadských lesov poznáme aj celkom tmavú rasu. Párik takýchto vzácnych čiernych vlkov vystavujú v košickej zoo, kde tieto zvieratá nachádzajú veľmi dobré životné podmienky v nezvyčajne veľkom prírodnom výbehu, aký sa v iných zoologických záhradách vyskytuje vzácne.