inštitút ombudsmana - tzv. hovorcu ľudských práv. Tento celosvetový trend ochrany práv občanov uplatnili v posledných rokoch už aj v takých krajinách ako Rumunsko, Macedónsko, alebo Moldavsko, nedávno prešiel zákon o ombudsmanovi aj v parlamente v susedných Čechách. "Dialóg o ombudsmanovi sa veľmi pomalým a opatrným spôsobom začal konečne viesť aj na Slovensku, ale z pohľadu Európy sme spolu s Bieloruskom už poslední, kde takýto advokát ľudu stále chýba," upozorňuje podpredseda vlády pre ľudské práva, menšiny a regionálny rozvoj Pál Csáky. Práve z jeho kancelárie vyšiel včera prvý podnet na zavedenie inštitútu ombudsmana aj do nášho právneho systému formou zákona, ale aj zakotvenia v Ústave SR. "Veríme, že je na to vhodná chvíľa práve dnes, keď chystáme viaceré zmeny v ústave. Aj preto iniciujeme presadenia ombudsmana u nás práve v tomto čase." V rokoch, keď zavádzala inštitút ombudsmana väčšina postkomunistických krajín, sa u nás delila federácia, a podľa viacerých názorov práve preto Slovensko tento proces premeškalo. V čase Mečiarovej vlády zasa neexistovala politická vôľa na takýto zákon. Súčasná vládna koalícia má zavedenie ombudsmana vo svojom programe. "Nemyslím si, že by parlament bol voči tejto myšlienke ostro negatívne naladený. Skôr majú mnohí pocit, že v súvislosti so zmenami ústavy sa už začína otvárať až príliš veľa vecí naraz," povedal vicepremiér. Podľa Csákyho neobstojí ani argument, že lepšie by bolo novelizovať zákon o ústavnom súde, aby sa naň so svojimi sťažnosťami mohlo obracať viac občanov. "Ústavný súd a celé súdnictvo sú už dnes zahltené takým množstvom podaní, na ktoré nestačia. A práve ombudsman by bol ten filter, cez ktorý by prechádzala väčšina sťažností a ktorý by posudzoval, čo s problémom ďalej."

KTO JE OMBUDSMAN

Prvýkrát sa inštitút ombudsmana v Európe objavil v roku 1809 vo Švédsku, kde úspešne funguje dodnes. Práve v severských krajinách má tento spôsob ochrany ľudských práv najsilnejšiu tradíciu, v súčasnosti funguje už v 59 krajinách sveta. Predpokladá sa, že vznikol v dobe uvoľňovania spoločenských podmienok ako snaha chrániť individuálne aj spoločné práva občana voči štátnej správe, ktorá je dodnes najväčším porušovateľom ľudských práv všade vo svete.

Osoba, alebo skupina osôb vykonávajúcich funkciu ombudsmana (existujú totiž dva modely tohto inštitútu: hlavný ombudsman a jeho zástupcovia pre jednotlivé rezorty, alebo viac rovnocenných ombudsmanov) je ustanovená ústavou, legislatívou, alebo parmalentom, no má byť úplne nezávislá od vládnej a zákonodárnej moci. Ombudsman je dôležitý v dohľade nad štátnou a verejnou správou, alebo v súdnom právnom dohľade. Skúma predovšetkým zákonnosť a spravodlivosť administratívnych a súdnych krokov a rozhodnutí. Vo všeobecnosti je považovaný za účinnú formu domáhania sa ochrany práv, no nemôže zasahovať do činnosti súdov, orgánov v trestnom a správnom konaní svojvoľným menením ich vydaných rozhodnutí. V jeho kompetencii nie sú majetkoprávne spory.

Vo väčšine krajín sa na úrad ombudsmana obracajú ľudia predovšetkým so sťažnosťami na prácu súdov a polície, na druhom mieste je nespokojnosť s administratívou, nasledujú sociálne otázky a konflikty so zamestnávateľom. V súčasnosti existuje aj ombudsman pre Európu so sídlom v Štrasburgu.

(ata)