svietniky, sošky rytierov, misy, funkčné stolné hodiny. Spoluusporiadateľom je Alliance Française.
Pán Nišponský, ako ste sa dostali k Francúzom?
- Mám tri dcéry. Jedna je zdravotná sestra a trénerka moderných gymnastiek. Druhá má umelecké sklony, aj toť tuná so mnou vystavuje šachové figúrky. A tretia pôsobí na našom veľvyslanectve v Paríži.
Napriek tomu stále nechápem, prečo vám Francúzi sponzorujú výstavu?
- Dozvedeli sa o mojom sne. Chcem vytvoriť sochu rytiera Pierra Roussela.
Koho?
- Burgundského rytiera, stolníka francúzskeho kráľa, hlavného kapitána dnes zbúraného szenderského hradu a kronikára Košíc.
Unikajú mi súvislosti.
- Odmalička som mal rád pamiatky a chcel som byť rytierom, lebo mama mi rozprávala veľa rytierskych príbehov. Keď som mal desať rokov našiel som "červeného rytiera". Išlo o postavu na epitafe pri kaplnke svätého Michala.
Prečo červený?
- Lebo bol z červeného mramoru. Keď som neskôr chodil do reálky na Kováčskej a nebol pripravený, postavil som sa k nemu a prosil som ho, aby ma nevyvolali.
Pomohlo?
- Keď som uňho nebol, dostal som štvorku. Roky ubiehali a ja som sa mu vždy prechádzajúc okolo uklonil.
Kto to vlastne bol?
- Presne to isté som chcel vedieť aj ja. Nápis na epitafe bol totiž nečitateľný. Keď som začal robiť keramiku, pustil som sa do skúmania. Oslovil som múzeum, pamiatkárov, Francúzov. Našla sa fotografia pamätníka z roku 1901, kde po latinsky stojí o koho ide, že zomrel 19. mája 1577 a 25. mája ho s veľkými poctami pochovali pod hlavným oltárom svätej Alžbety.
A socha?
- Chcel som ho oživiť. Naštudoval som si brnenia. Predtým ma totiž presviedčali, že ide o uhorského šľachtica, tak poznám všetky uhorské kruniere. Odkedy viem, že bol z krajiny galského kohúta, zopárkrát som navštívil parížsku Invalidovňu a overil som si, že nesie o štrasburgské brnenie. Sochu, pochopiteľne, ako je u nás zvykom, nik nechcel. Z vlastnej iniciatívy som vytvoril desiatky a desiatky škíc a štúdií. Táto tu je zo šamotu, iné z gypsu. Výsledkom by mala byť bronzová socha, vysoká 2,36 metra.
Odkiaľ tá mierka?
- Presne toľko má epitaf.
Kde by mala stáť?
- Pod Slovenským technickým múzeom. Lebo v 16. storočí na tom mieste stávali kapitánske kasárne.
Vráťme sa k účasti Francúzov.
- Dozvedeli sa, že nejaký blázon chce vytvoriť sochu ich krajana. Dostal som ich plnú podporu a pomoc pri štúdiu, vyčlenili mi francúzskeho historika na skúmanie dejinných súvislostí v ich domovine. Sochu by som rád realizoval aj dôvodu, aby som ukázal, že už v minulosti jestvovali kontakty Francúzska s Košicami. Pre Francúzov ide tak o atrakciu, ktorá by pripomínala históriu, pre Košice dôvod ukázať, že nielen Bratislava má svojho Rolanda.
Kedy má byť odhalenie?
- Na odliatie zatiaľ niet peňazí. Jednako, cítim sa Košičan a chcel by som mestu čosi zanechať.
Meno máte poľské.
- Rodina síce pochádza z Krakova, lež práve teraz je to 202 rokov, čo sme vo východoslovenskej metropole. A hoci som sa narodil v Poľsku, v Starom Sanczi a matka je Poľka, otec je už Košičan a ja sám v meste žijem presne 59 rokov.
Povolaním nie ste sochár.
- Metalurg. Väčšinu života som strávil vo VSŽ, v Martine a Istebnom. Mám znalosti fyziky, chémie, tepelného spracovania kovov, preto nebudem mať ťažkosti pri posudzovaní odlievania sochy.
Skade ten nápor výtvarna?
- Kreslil som odmalička, Feld bol mojím učiteľom. V podstate som však samouk, ktorý chce, aby jeho výpal bol lepší, aj dosiahnuté farby.
Dobre, ale prečo keramika?
- V roku 1991 začala moja dcéra psychologička robiť prívesky, aby si zarobila na počítač. Pomáhal som jej vypaľovať, učil som sa, skúšal, naučil sa pracovať s kruhom, od roku 1996 sa keramike venujem naplno a do dneška som vytvoril vyše 1300 sôch a plastík. Nechal som všetky činnosti a vrhol sa na tvorbu.
Ako to, že až od roku 1996?
- Na penzii. Po šesťdesiatke.
Čo vám to dáva?
- Obrovskú silu, náplň a hlavne úplnú slobodu. Až teraz som sa stal slobodný, cez túto tvorbu vyjavujem svoju podstatu. Až teraz, keď to nerobím ako prácu popri zamestnaní, ani ako obživu, som sa našiel. Čo dokazuje, že vek je relatívny pojem.
Obľúbené motívy?
- Listy lopúcha. Ako malý chlapec som úžasne obdivoval hrudky masla, ktoré nám nosievali v lopúchových listoch. Otláčala sa v nich rastlinná štruktúra. Mám rád listy. Rozličné, ale z lopúcha to vzišlo. Maľujem tie zvädnuté listy svojho detstva glazúrami a vysielam ich do večnosti. Pokiaľ ich niekto nerozbije.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.