chcela obstarať, ale nemá čas. Neveríte? Presvedčíte sa o tom každý utorok v tejto rubrike.
S Igorom Adamcom a Martinom Vanekom by sa dalo rozprávať dlho. Aj keď ani jeden z nich v rodine, okrem detí, nijaké zviera nemá. Hoci sú obaja krstní otcovia Paťa, afrického hrošíka. Ale krstili ho spoza klietky. Z úctyhodnej vzdialenosti, dokonca spoza ostnatých drôtov. Po prečítaní nasledujúcich úprimných výpovedí dvojice známej z detskej relácie Kakao pochopíte, že niekedy je z lásky k zvieratám lepšie nemať žiadne.
Korytnačka pochovaná zaživa
Chovateľské eskapády Martina Vaneka klíčili už v rannom veku. Začínal akváriovými rybkami. "Vydržali nám veľmi dlho, ale raz sa stalo, že sme vymieňali vodu a kým mama čistila akvárium, plávali v zaváracej fľaši. Za ten čas sme ich postavili na radiátor, aby im nebola zima. Trocha sme na ne pozabudli. Povyskakovali z horúcej vody, lebo nechceli, aby sa z nich stalo halászlé," líči osud rybiek Martin. "Potom sme začali chovať škrečka, volal sa Alfréd. Bol to taký biely albín s červenými očami. Mali sme párik. Jeden sa stratil a Alfréd, ten skončil veľmi tragicky. Vypadol z tretieho poschodia. Ešte som s ním šiel k zverolekárovi, ale už mu nebolo pomoci." pokračoval v smutných historkách.
Martinovi rodičia mali, zdá sa, božskú trpezlivosť a odvahu, kúpili mu párik papagájov. "Pamätám si, že v detskej izbe sme mali poschodové postele a ja som spal hore. Papagáje v noci dostali amok, začali v tme lietať ako splašené pod plafónom. Ako narážali na stenu, dopadali na moju tvár. Potom sme raz zabudli zavrieť okno a..." Dalším chovateľským pokusom boli korytnačky. "Brat jednu prepašoval z Budapešti, kde bol so starou mamou na prázdninách. Vtedy u nás vodné korytnačky nikde nepredávali. Ale Budapešť, to už bol za socializmu taký trochu západ. Vtedy sme ešte nevedeli, že aj tá naša chuderka je vodná. Schovávala sa v lavóre. Mala tam taký kameň, ale jedného dňa si tam vliezla a nejavila známky života. Až neskôr sme sa dozvedeli, že vodné korytnačky takto zimujú. A my sme ju chuderku pochovali. Obávam sa, že zaživa. Je to strašné." Posledný neúspech, ale tentoraz nie vlastnou vinou, zažil s akapornismi. Vysvetlil mi, že ide o maličkého papagájika s malým červeným zobáčikom, oranžovou hlavou, zelenými krídlami a chvostom. "Mali sme párik. Tentoraz sme ich už z klietky nepúšťali. Potom začala samička hniezdiť a zniesla asi tak šesť vajec. Prišla ďalšia tragédia. Ochrnula. Starali sme sa o chuderku ešte rok. Masírovali sme jej nožičky, chodili sme k zverolekárovi. Iba sa plazila po brušku a odrážala zobáčikom. Znášala to veľmi dobre, my však menej. Keď zomrela, tak sa samček chcel normálne zmárniť. Postavil sa na bidielko a spúšťal sa dolu hlavou. Potom odmietal lietať. Púšťali sme ho voľne po byte, ale on iba chodil a chodil. Otvárali sme mu všetky dvere do kuchyne, izieb a do kúpeľne. Pustili sme mu vodu, prešiel pešo k umývadlu, aby sa mohol napiť."
Namiesto trápenia v paneláku kúpil deťom chalupu
Pri Martinovom zvieracom monológu Igor Adamec sústredene počítal. "Koľko sa ti ich zmárnilo?" vyhŕkol. "Martin má jedno obrovské životné šťastie, že si vzal manželku z inej rodiny, má štvorročnú Aničku a chce, aby žila zdravo," poznamenal ironicky. Igor problém dieťa a zviera vyriešil šalamúnsky. Pretože je odporca týrania zvierat v paneláku, kde býva, kúpil rodinke chalupu v lokalite, kde sa to zvieratami len tak hmýri. "Tu už je málo takých miest, ale naša päťročná Barbora a sedemročný Filip chodia na túlačky po okolí a stretávajú srnky, kuny, alebo sa chodia k susedom hrávať so sliepkami. A tí majú dokonca psa. Je už starý. Volá sa Šarik. To meno si ešte pamätám zo seriálu Štyria tankisti a pes. Je to mimoriadne milý a pažravý pes. Keď prídeme na chalupu, tak sa k nám nasťahuje a deti majú pocit, že je to ich pes. Chovajú nám ho susedia a môžu sa s ním hrať, koľko len chcú. Keď ideme okolo nejakej záhrady, tak Barbora kričí na susedu: Teta, máte zajačikov? A ona sa opýta: Prečo dievčatko? Ja by som prišla, keby ste mali. Takto chodí kŕmiť zajkov alebo susedovie kozy. Ale deti už boli aj pásť kravy," prezradil Igor Adamec, ktorý priznáva, že je rád, že sa to celé deje na chalupe a nemusí zvery ťahať domov. Inak vraj okrem vrabca, čo im vletel do bytu, našťastie nechovali nič. "Myslím si, že takto tým zvieratkám prospievame," uzatvoril debatu Igor Adamec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.