ju osladila, pretrela si slzy a preriekla len tak pre seba: "Tak mi treba, nemala som sa tak skoro vydávať!"

Celý príbeh sa začal odohrávať vtedy, keď sa na tanečnej zábave zoznámila s Milošom... Horúce rytmy bigbeatovej hudby šesťdesiatych rokov rozpaľovali vášne. Bol koniec apríla, príroda všade navôkol voňala, a tak to v prestávke medzi jednotlivými kolami ohlušujúcej muziky ťahalo von "ochladiť sa". Šli aj oni.

"Prepáč," povedal jej Miloš, keď sa na malom trávniku za hustým krovím nabažil jej roztúženého tela. "Prepáč," zopakoval ešte raz, "ale veď ja ani neviem, ako sa vlastne voláš... Voľajako mi to v tom hluku ušlo..."

"Darina... Ja som Darina," povedala a obaja sa nahlas rozosmiali.

Bola z toho láska ako hrom. Chodili spolu niekoľko mesiacov, koncom augusta sa zobrali z čistej lásky. Svadbu mali neveľkú, nepompéznu, ale zato romantickú, v peknom kostolíku nad kopci nad mestečkom. Všetko by bolo v najlepšom poriadku, ale "najčestnejšia vlastenecká povinnosť" spočívajúca v obrane vlasti a celého socialistického tábora, ako sa voľakedy s ideologickým pátosom hovorilo základnej vojenskej službe, urobila mladým manželom poriadny škrt cez rozpočet.

Tretieho októbra narukoval.

V polovici decembra písal svojej ženuške: "Tak vyzerá, že ma na sviatky pustia domov, som ženatý a súdruh veliteľ usúdil, že by som mohol byť medzi tými, ktorí..."

V záujme objektívnej pravdy treba napísať, že už bol najvyšší čas. Darina totiž bola tehotná, stále sama ako prst, opustená a sklamaná životom, ktorý práve žila. "Keby sa to všetko dalo zvrátiť späť!" hútala, no to malé, ktoré rástlo v brušku, bolo silnejšie... Vedela, viac-menej to len tušila, že jej manželstvo s Milošom nikdy nebude šťastné. Všetko by bolo v poriadku, po návrate z vojenčiny by sa rozviedli, neboli by prví ani poslední, ale to malé...

"Preboha, som v treťom mesiaci!" uvedomila si v tej chvíli. V tom čase sa o ňu začal zaujímať Jozef, aj keď o niečo starší od nej, ale ešte slobodný, celkom iný typ ako Miloš, nie taký vetroplach, ale rozvážny, starostlivý...

"Takže predsa len nepríde domov!" konštatovala Darina, keď dostala list až z druhého konca republiky, až zo Žatca. "Zabezpečenie bojových úloh si vyžaduje, slovom, všetko nasvedčuje tomu, že ja nebudem medzi tými, ktorí na Vianoce idú domov, ale, drahá moja, nezúfaj, je celkom možné, že ma pustia na Silvestra...."

Keď Darina čítala tento list, Jozef sa už príliš intenzívne o ňu zaujímal, uvedomujúc si, že je sama, opustená a jej manžel si odkrúca dva roky vojenčiny v západných Čechách.

"Tu nie, tu nie, prosím!" povedala mu Darina, keď sa k nej sediac na rohovej lavici v kuchyni vášnivo pritúlil, a nenápadne mu naznačila, že nad nimi na stene visí svätý obrázok. "Tu nie, poďme do izby!"

Z dovolenky, aj keď len krátkej, lebo "prvoradou úlohou je zabezpečiť bojaschopnosť Československej ľudovej armády, ktorá vo zväzku s ostatnými armádami členských krajín Varšavskej zmluvy zabezpečuje obranu výdobytkov socializmu", predsa len dačo bolo. "Dva dni na opustenie posádky plus tri dni na cestu," čítal veliteľ v dennom rozkaze. Cesta bola dlhá a únavná, bola zima, sneh, a tak všetky rýchliky meškali obligátnych 120 až 300 minút. Ale čo je to všetko proti túžbe!

Prišiel domov, do malého východoslovenského mestečka, práve v tej najnevhodnejšej chvíli. Keď videl, koľko odbilo, zovrela v ňom zlosť. Schytil to prvé, čo mu prišlo pod ruku. Veľký kuchynský nôž, ktorý ležal pohodený na kuchynskej linke...

Rozohnal sa ním na toho, kto vyhrieval jeho posteľ. Vystriekla krv...

Potom zaútočil na svoju manželku. Chytil ju za ruku a udrel ňou o roh nočného stolíka. A potom ešte raz... A ešte raz... Zazdalo sa mu, že ten neznámy muž nedýcha. "Zabil som ho, ja som ho zabil!" preblesklo mu hlavou. Premkol ho strach, vybehol z bytu a pustil sa do prudkého behu oproti svojmu osudu... Ani nevnímal, kam uteká. Dobehol na železničnú stanicu, ani sám nevie, koľko bolo vtedy hodín...

Prokurátor Miloša obžaloval z trestného činu vraždy v štádiu pokusu, keďže "v úmysle iného usmrtiť zaútočil ostrým nožom na tú časť ľudského tela, kde sú uložené životne dôležité orgány, jeho konanie smerovalo k dokonaniu trestného činu, avšak k dokonaniu činu nedošlo - smrti poškodeného sa zabránilo len vďaka rýchlej a odbornej lekárskej pomoci." Zároveň ho obžaloval aj z trestného činu ublíženia na zdraví, pretože svojej manželke "úmyselne ublížil na zdraví". Ako vyplýva z lekárskych správ, utrpela dvojnásobnú zlomeninu pravej ruky, narazenie sánky a mnohé ďalšie zranenia.

"Nechcel som zabiť, nemal som taký úmysel, chcel som ho len vystrašiť! Teraz to už ľutujem, veľmi som sa unáhlil... Ani manželke som nechcel spôsobiť újmu na zdraví, chcel som ju len vytrestať za to, čo urobila," vypovedal Miloš pred súdom. Hovoril pomaly, zhľadúval slová, akoby si - s odstupom času - chcel sám pripomenúť ako to všetko vlastne bolo. "Nemal som zobrať do ruky ten nôž, mal som sa len pobiť ako chlap s chlapom, teraz to už viem, ale vtedy... Vrela vo mne zlosť z toho, že ma podvádzala... Tak som si povedal, že im ukážem a že sa nikoho nebojím!" K slovu sa dostali aj súdni znalci, podľa ktorých "útočník s nožom s dĺžkou čepele 13 a pol centimetra bodol celkom trikrát, z toho dvakrát zaútočil na hrudník poškodeného a raz na jeho krk, pričom mu na prednej ploche krku spôsobil reznú ranu s prerezaním kože, podkožia, kožného krčného svalu a drobných žíl, k smrti poškodeného nedošlo len vďala rýchlej lekárskej pomoci." Zranený muž pred súdom uviedol, že "na niektoré momenty sa ani nepamätá, zrejme bol chvíľku v bezvedomí, pamätá si už len to, ako ho odviezla sanitka..."

Súd uznal Miloša vinným podľa obžaloby a uložil mu trest na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby - desať rokov v druhej nápravnovýchovnej skupine. Pri ukladaní trestu súd prihliadol na viacero poľahčujúcich okolností, najmä na to, že Miloš "trestný čin spáchal v silnom rozrušení, pred jeho spáchaním viedol riadny život, nebol dovtedy súdne trestaný, a svoj čin úprimne oľutoval."

Po dvoch tretinách odkrúteného trestu ho súd podmienečne prepustil na slobodu, konštatujúc, že "odsúdený vo výkone trestu svojím vzorným správaním a poctivým pomerom k vykonávanej práci preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život pracujúceho človeka."

NAMIESTO POINTY

Keď si Miloš odpykával prvý rok trestu, Darina podala na súd návrh na rozvod. Vtedy si pripomenula slová, ktoré jej krátko pred osudnými Vianocami chodili po mysli, a síce, že jej manželstvo s Milošom zrejme nikdy nebude šťastné... Rozviedli sa. Dodnes si pripomína, ako ho do pojednávacej siene priviedli ozbrojení muži. Bála sa mu pozrieť do očí, uhýbala jeho pohľadom. Krátko na to sa narodila Xénička. Jozef si zobral Darinu a osvojil si aj to maličké... Dnes je z nej veľká slečna.

Aj Miloš si neskôr založil rodinu. Ale o tom, či jeho dve deti, Miloško a Veronika, vedia aspoň čo-to o otcovej minulosti, o tom nemám ani potuchy...