mnohých symbolizuje tie najkrajšie ľudské ideály - Marta Kubišová. Viac o sebe, svojich názoroch a živote nám prezradila v tomto rozhovore.
Čo by podľa vás mohla naša východná kultúra ponúknuť vyspelej západnej civilizácii?
"Naša kultúra je osobitá, naša hudba je zaujímavá v tom, že má zvláštnu melodickosť, ktorú majú potom až napríklad talianske piesne. Keď sa rozbehnú prvé tóny akejkoľvek piesne alebo klasickej skladby, hneď spoznáte, z akej je krajiny. Buď je to talianske alebo anglické, tie majú úplne inú harmóniu, ako sú tie naše. Či už slovenské alebo moravské piesne, ktoré sú úplne nedosiahnuteľné, tie nik napodobniť nedokáže."
Akú hudbu v súčasnosti počúvate?
"Takú veľmi upokojujúcu, pretože dcéra si sústavne púšťa samé tie moderné šlágre. Alebo rôzne experimenty napríklad Vangelisa alebo Eru, ktorú počúvam cestou v aute. Vtedy sa dostávam do inej dimenzie a vôbec nevnímam, že do mňa môže niekto naraziť a tak."
Je vášmu srdcu milý nejaký slovenský umelec?
"No určite. Rišo Müller je vynikajúci šansoniér a vôbec všetko, čo robí, je výborné. Na Slovensku máte strašne veľa dobrých hlasov, strach, žeby ste nám nestačili, určite nemusíte mať."
Máte veľmi zaujímavú farbu hlasu a veľa fajčíte. Niektorí speváci úmyselne fajčia, aby im hlas "stmavol". Je to tak aj u vás?
"Nie. Viete, ja si bez fajčenia neviem predstaviť, že by som si odkašľala. To isté hovoril napríklad i Petr Janda, pretože my sme sa snažili s tým prestať, ale pred spievaním sme si ani za nič nedokázali odkašľať. No a keď to raz nejde, tak si zapálim, no. Ale ja mám ten hlas rovnaký ešte z dôb, keď som nefajčila. Takže fajčením to asi nie je, je to proste špecifická farba, na ktorú si už ľudia zvykli a ja konečne tiež, tak sa nič nesnažím meniť."
Kedysi hudbu cenzuroval režim. Nemáte pocit, že dnes hudbu cenzuruje komercia?
"Určite to tak je, ale to bolo odjakživa, že to, čo bolo tlačené reklamnou kampaňou a peniazmi, bolo vždy úspešnejšie a lepšie sa to predávalo. Je to vo filme, divadle, maliarstve, všade."
Aké umenie je vám hneď po hudobnom blízke?
"Samozrejme, divadlo, lebo z neho som vyšla, potom film, literatúra. Kníh mám rozčítaných permanentne asi pätnásť a na nočnom stolíku mi ležia strašne dlho. Momentálne čítam knihu nejakého talianskeho reklamného výtvarníka, či fotografa. Ja si knihu rozčítam a potom si poviem, nie, dnes nemám na tú knihu chuť a vrátim sa k niečomu inému, čo mám tiež rozčítané. Je to so mnou hrozné, dúfam, že po novom roku sa dám v tomto smere trochu do poriadku."
Premlčali ste svoje najlepšie obdobie, keď ste mohli žať najväčšiu slávu. Nemyslíte si, že ste zaplatili príliš veľkú daň za názor?
"Ja som o tom tak dlho nepremýšľala..., no keď už o tom hovoríme, proste dvadsať rokov je preč, to je jasné. No a na tomto konštatovaní som naštartovala svoju druhú kariéru a podľa toho sa chovám."
Keby ste mohli vrátiť čas, urobili by ste to isté?
"Mám obavy, že áno, že by som sa zachovala úplne rovnako a opäť by som bola dvadsať rokov zakázaná, možno i dlhšie."
Čo bolo vašim liekom, keď vám bolo najhoršie?
"Za tú dobu som sa naučila aj iné veci, ono je naozaj všetko zlé na niečo dobré, ako sa hovorí. Napríklad by som bola letela lietadlom, ktoré by spadlo, alebo by som sa vôbec nedočkala svojej dcéry. Ktovie, ako by to všetko vyzeralo. To človek nemôže vedieť. Proste som sa už vtedy zmierila s tým, že ma Pán Boh na dvadsať rokov potreboval mať na inom mieste, tak ma tam mal. Beriem to fatálne."
Viete si predstaviť, čo by ste robili, keby ste nespievali?
"Bola by som úspešná lekárka. Šťúrala by som sa v hlavách ľudí, chcela som robiť neurochirurgiu."
Ste známa ochranárka zvierat, omilostíte aj vianočného kapra?
"Kapra vôbec nemáme. Posledné dva roky sme mali na Vianoce len kuracie rezne a zemiakovú kašu, pretože dcéra mala mononukleózu a po roku mala recidívu. Dúfam, že teraz budeme mať zemiakový šalát a niečo smažené."
Myslíte si, že spoločnosť niečo dlhuje zvieratám?
"Samozrejme, pretože sme si zvieratá k sebe prichýlili, vtiahli sme ich do bláznivej civilizácie a prinútili sme ich s nami žiť. Na druhej strane sa k nim veľakrát nechováme tak, ako by sme mali, zatiaľ čo ony nás neustále obdarúvajú svojou trpezlivosťou, pozornosťou a priazňou."
Chováte nejaké zvieratká?
"Tak ja mám svojich dvoch kocúrov jeden je 'černý anděl', druhý 'bílý anděl'. No a potom mám veľkého afrického azavaka, psa, ktorému hovorím môj 'badigárd'. Večer im rozprávam rozprávky a hovorím im 'kluci, já už s váma budu, teď už vám neodjedu' a kocúre si len tak pradú a sú úplne hotoví z toho, že im niečo vyprávam. Popritom hladím badigárda a vtedy mám pocit, že som im svoju neprítomnosť aspoň trochu nahradila. No a keď im poviem 'teď vám už opravdu udelám papání', vtedy vidím, že už mi odpustili. Ale nemajú to radi, keď na dlho odchádzam, vždy ich musím za to odprosiť."
Naučili ste sa niečo od svojich zvierat?
"Zvieratá majú s vami nekonečnú trpezlivosť, i keď by ju nemuseli mať. Koľkokrát hovorím dcére 'hele ať sem nikdo nechodí, protože tvoje matka přichází domů vorvaná, spocená a ten pohled vydrží akorát tak zvíře.' To je to najvyššie uznanie, čo pre ne existuje. Musia mi prepáčiť, že sa musia pozerať na takú vysilenú a unavenú osobu ako som ja. "
Ktorú osobnosť tohto tisícročia si najviac vážite?
"Albert Schweitzer, veľký humanista a milovník zvierat a potom matka Tereza, ktorá sa bez akejkoľvek túžby po popularite odišla venovať tým najúbohejším a urobila z toho tak veľké hnutie, aké dnes vo svete funguje."
A z Česko Slovenska?
"To ťažko. Viete, čo je to desať rokov proti večnosti? To nie je nič. Ono to ukáže až história, kto skutočne niečo znamenal. Stavať si nejaké modly nemá zmysel. Dnes musíme ľudí posudzovať podľa dnešných merítok a podľa síl, ktoré máme my, a ktoré majú oni."
Udalosť tohto milénia, ktorá vás oslovila?
"Bolo to narodenie mojej dcéry. Keďže som ako dvadsaťsedemročná o prvé dievčatko prišla, na jej narodenie som čakala ďalších desať rokov. No a svetová udalosť? Tak asi tá z roku '89, pretože som si naozaj vydýchla. Nekráčame v niečom radikálne inom, je to stále trošku blázinec, ale aspoň sme slobodní. Tú si musíme stále uvedomovať a neprestávať to chváliť."
S akými pocitmi sa vraciate na Slovensko?
"Ja sa sem vraciam ako domov, naozaj jediné, čo mi vadí je, že si musím dva dni predtým, ako sem idem neustále pripomínať 'nezabudnúť pas, pas, pas.' Ináč mi to pripadá, že idem iba ďalej v Čechách. Narodila som sa ako 'čechoslovačka', preto si nikdy nepripustím, že idem do cudziny."
V Čechách už máte vybudovaných niekoľko desiatok útulkov pre opustené zvieratá, na Slovensku nie sme schopní postaviť ani jeden, čím to je?
"Pokiaľ chce ísť Slovensko do Európy, bude sa musieť aj k oblasti ochrany zvietat postaviť čelom. Vy máte v Občianskom zákonníku, rovnako ako my, že o stratenú vec je obec povinná sa postarať po dobu jedného roku. To znamená, že keď niekto príde o dáždnik, tak sa dá akurát do sucha. Keď však niekto stratí psa a chce ho nájsť, obec musí mať pre tento prípad vytvorené podmienky, a tým je aspoň veterinárne ošetrenie, primeraná strava a ustajnenie. Takže, keď na to prídu pracovníci vašich magistrátov, tak konečne vykročia do Európy."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.